Trenčanom o Trenčíne
Stránky Ing. Vojtecha Brabenca z Trenčína.


Známi Trenčania

Posledná úprava: 29.2.2016.

V abecednom poradí uvádzam známych Trenčanov o ktorých viem, a ktorí boli v určitom období známi všeobecne, alebo v určitom okruhu verejnosti, a to bez ohľadu na to, ako ich ktokoľvek hodnotí napríklad politicky, konfesionálne alebo akokoľvek inak.
Mnohých známych Trenčanov som zažil alebo aj poznal osobne, alebo prinajmenej z rozprávania mojich blízkych. Keď sa pri ktoromkoľvek mene zastavím, hneď ma napadne, čo by sa ešte dalo o dotyčnom doplniť, to však nie je cieľom tejto stránky. Tu chcem len stručne informovať kto bol kto. Niekedy je z príslušného mena odkaz na životopis.
Nerozdeľujem na tých, čo sa v Trenčíne narodili, a na tých, čo v Trenčíne žili - uvádzam oboje. V zopár prípadoch som sa rozhodol pripomenúť aj osoby z obcí blízko Trenčína, čo však výslovne uvádzam.
V prípade rozpakov nad zaradením konkrétnej osoby, jedno z použitých kritérií je vo všeobecnosti vyššia funkcia, a tiež zásada radšej uviesť než vynechať. Môj pohľad je historický, preto ma zaujíma generácia moja a staršie.
Výber je samozrejme subjektívny, vyhýbam sa úmyselne rôznym tzv. "hviezdam" typu televíznych hlásateľov a mal by im byť istou protiváhou, upozorňujúc skôr na tých pozabudnutých Trenčanov.
Súčasný obsah tejto stránky nie je konečný.

Zisťujem, že postupným dopisovaním sa mi do textu dostáva čoraz viac subjektivity, takže stránka by sa už skôr mala volať "Moji známi Trenčania", ale z historických dôvodov nerobím zmenu názvu. Rozhodol som sa nebrániť subjektívnemu pohľadu, veď sú to moje osobné spomienky. Komu to nevyhovuje, nech to nečíta.
Pod nimi samostatne uvádzam samostatne ďalšie osoby so vzťahom k Trenčínu.
Trenčianski funkcionári sú na tejto stránke "Trenčan" v samostatnej časti.

Na koniec som z vnútornej nevyhnutnosti pridal ďalšiu špecifickú kategóriu trenčianskych postavičiek.
Pripomínam možnosť vyhľadávania kľúčových slov (mien, ...) pomocou kláves Ctrl+F.




Adamica, Anton, učiteľ na trenčianskej pedagogickej škole, neskôr na základnej škole, na dôchodku zamestnaný v trenčianskom múzeu, kde excerpoval zo starých tlačí v maďarčine; radi sme s ním diskutovali, lebo vedel veľa zaujímavého. Jeho otec bol plukovník Slovenskej armády, počas vojny veliteľ tábora v Kamenici nad Cirochou, za čo bola po vojne rodina v nepriazni, nepomohlo jeho preukázané ľudské správanie. Jeho brat Arnold (všetky deti mali krstné mená na "A", aj jediná sestra Adela) bol dlhoročný pracovník slovenského štúdia dokumentárnych filmov v Bratislave a trenčiansky poľovník.

Androvič, Alojz, po r. 1938 vojenský pridelenec v diplomatických službách vo Varšave a v Budapešti, predtým dôstojník armády Rakúsko-Uhorska aj prvej Československej republiky. Strýko Ing.arch.Štefana Androviča.

Androvič, Štefan, Ing. arch., CSc., (okt. 1930 - 18. febr. 2012), architekt - projektant (sídlisko Juh II, a iné), pamätník a znalec histórie Trenčína, vojenstva, letectva, skautingu; môj brat skaut a starší kolega v zamestnaní aj v  oblasti histórie. Jeho krátky životopis je na konci jeho diela. Jeho brat Karol v Bratislave sa tiež zaoberá históriou.

Baar, Jozef, po vzniku 1. ČSR prišiel na Slovensko ako šéf pozemkového úradu, žil spočiatku v Trenč. Tepliciach, potom v Trenčíne v známom Motešického dome z r. cca 1902, oproti Katolíckemu kultúrnemu domu. Počas 2. svet. vojny aj po r. 1948 bol v nepriazni režimu, v 50. rokoch ich vyhnali mimo Trenčína. Známi boli aj jeho dvaja synovia Luboš (v mladosti kamarát môjho otca, do 1948 činný v DS, potom emigroval do Kanady) a Jozef (právnik, pracoval aj v bytovom družstve). Zanechal zaujímavé rukopisné spomienky.

Barényi, Emil, nar. v máji 1909, trenčiansky vodák až do vysokého veku - pretekár, organizátor a funkcionár. Jeho brat Jozef (pozrieť nižšie) bol tiež vodák.

Barényi, Jozef, trenčiansky vodák, mal stánok s novinami pred piaristickým kostolom, po znárodnení pracoval v PNS (poštová novinová služba). Býval na Váhovej (Pribinovej) ulici, aby to mal blízko k rieke, lebo on bol celý život vodák, jeho manželka tiež. Bol pamätník starého Trenčína a zaujímal sa o jeho históriu, rád som počúval jeho rozprávanie. Na dôchodku spracoval (v rukopise) aj s manželkou prehľad obchodov, ktoré medzi vojnami boli na trenčanskom námestí. Jeho syna Igora som poznal ako referenta vo Zväzarme; tiež si musí pamätať veľa zaujímavého z minulosti, najmä ako zhadzovali hviezdu z kina Hviezda....

Baxa, Pavol, (nar. cca 1952), zbormajster Slovenského filharmonického zboru. Vyrastal aj na Sihoti, kde s rodičmi a mladšou sestrou bývali oproti vojenskému okruhu v Pařízkovom dome na Rázusovej ulici, kde sme aj my bývali (odtiaľ som ho poznal); vtedy (okolo 1965) vedľa hudby bola jeho záľubou aj elektrotechnika. Jeho otec bol vyhľadávaný ladič hudobných nástrojov, okrem klavírov ladil aj organy, čo bolo veľmi výnimočné.

Bazovský, Miloš Alexander, slovenský maliar, v 60. rokoch býval v Schanerovej (predtým Brixovej) vile na Kukučínovej ulici pod Brezinou. Životopis viď slovenská biografia, wikipedia.

Berec, Ján, španielsky interbrigadista (jeden z dvoch trenčianskych; druhý bol Országh), otec môjho kamaráta Ivana.

Blicha, Ján, Ing. arch., (nar. 9.febr.1939 v Jasenove okr. Sobrance; zomrel 15.febr.1999 v Trenčíne), po skončení školy v r. 1966 nastúpil do funkcie hlavného architekta mesta Trenčín, odtiaľ prešiel zač. r. 1974 do trenčianskeho ateliéru Stavoprojektu Trnava, ktorý pomáhal založiť. Po skončení Stavoprojektu (1990) pracoval asi dva roky na odbore výstavby vo Veľkom Krtíši, následne krátko ako podnikateľ, až dokiaľ po krátkom ochorení predčasne nezomrel. Podieľal sa na niekoľkých výstavách a publikáciách o meste Trenčín. Spomínam si naňho ako na môjho kolegu v Stavoprojekte, bol architekt výrazných nápadov aj vzhľadu, veľmi spoločenský, známy nielen svojou obľubou fialovej farby, ale aj svojím náboženským cítením, ktoré do svojich diel primerane presadzoval v miere, ktorú vtedajšia doba pripustila. Dávno na svoje výkresy používal trenčiansky erb mesta v dobe, keď to vôbec nebolo "v móde". Jeho dcéra je tiež architektka v Trenčíne.

Boček, Juraj, (1860-1946), zakladateľ trenčianskeho učňovského školstva, známa postava trenčianskeho verejného života, spoluzakladateľ TTS. Po ňom sa ľudovo volá (bývalý) učiteľský internát pri hrádzi poniže cestného mosta (budova stojí doteraz, ale slúži inému účelu).

Borovička, Václav Pavel, spisovateľ, vyrastal v Trenčíne, maturoval na trenčianskom gymnáziu (jeho otec tam učil), autor viacerých kníh literatúry faktu, najmä o špiónoch a vyzvedačoch. Jeho životopisy sú verejne dostupné v tlačenej podobe, aj na internete. V detstve sa kamarátil so Zamarovským, Göncim,  mojím otcom a ďalšími trenčianskymi chalanmi. Vo vyššom veku sa rád potápal; občas prišiel do Trenčína, mal tu aj verejnú besedu v knižnici.

Brančík, Karol, MUDr., župný lekár, prírodovedec, organizátor a iniciátor spolkového života v Trenčíne, významne pôsobil v zdravotníctve, turistike a muzejníctve, zakladajúci a dlhoročný člen a predseda Prírodovedného spolku župy Trenčianskej. Stihol vykonať obdivuhodne veľa. Býval v dome hneď vedľa mestského, smerom k fare (má tam teraz pamätnú tabuľu), ktorý bol v pivnici napojený na podzemnú chodbu. Jeho životopis okrem klasických papierových informačných zdrojov (najmä zborníky) pozrieť aj wikipediu a internetové stránky jeho rodnej obce Stará Bystrica na pomedzí Kysúc a Liptova.

Branecký, Jozef, rímskokatolícky kňaz v Trenčíne, piarista, rektor piaristickej školy a provinciál rehole piaristov na Slovensku, ale najmä významný miestny historik a spisovateľ, známa postava spoločenského života Trenčína. Jeho známe a obľúbené diela na počudovanie po r. 1989 nevyšli, s výnimkou jeho 72 stranovej knižky "Čo máme vedieť o kostole piaristov v Trenčíne?", ktorú v r. 1999 vydal "L.N.".
Nemenej známy bol jeho (zrejme mladší) brat Ján Branecký, neprehliadnuteľná postava mesta, ktorý ho prežil.

Brežná, Irena, mladosť prežila v Trenčíne, žije v Švajčiarsku, novinárka. Pozrieť jej internetovú stránku.  Jej dedko bol za 1. ČSR okresným lekárom v Trenčíne.

Brtko, Eugen, brat Ľudovíta Brtku, býval na Hornej Sihoti na Hurbanovej ulici, za 1.SR majiteľ obchodu ponožkami na rohu námestí (oproti mestskému domu), ktorý predtým mal Haas (boli švagrovci).

Brtko, Ľudovít, mestský účtovník, manžel právničky a sudkyne JUDr. Ruženy Brtkovej rodenej Martinyovej (dcéra dlhoročného riaditeľa nemocnice MUDr. Martinyho), bývali v jej rodnom dome (postavený 1914) na Piaristickej ulici. Ich syn Peter je známy architekt, tvorca Detského mestečka v Zlatovciach (stavané 1968).

Brunovská - Gallová, Ida, klaviristka, žiačka Bélu Bartóka na budapeštianskej hudobnej akadémii. Manžel jej zahynul v 1. svet. vojne, starala sa ešte aj o matku, a tak to sama nemala v živote ľahké. V r. 1938 založila v Trenčíne súkromnú hudobnú školu na ktorej aj sama jediná učila. Vyučovala aj nemčinu. Žila v krásnom do uhla stavanom dome na Piaristickej ulici poniže rožného Brabencovského domu (neskôr ho vlastnil JUDr. Nemšovský).

Bundala, Ladislav, MUDr., 1941 zdravotný referent MVHG, po vojne posudkový lekár, dlhoročný trenčiansky turista. Jeho manželka učila na trenčianskej Obchodnej akadémii. Bol zať amatérskeho maliara Jakuba Venenyho.

Bušša, Vladimír, Ing., vzdelaním aj povolaním ekonóm. Ako riaditeľ emisného odboru Národnej banky Slovenska sa zúčastnil organizovania a zavedenia samostatnej slovenskej meny po 1.1.1994. Významný dlhoročný slovenský amatérsky numizmatik. Žil a pracoval v Trenčíne.

Bútora J., Ing., hneď po r. 1989 nakrátko minister výstavby a stavebníctva SR, predtým úradník na trenčianskom riaditeľstve cementární a vápeniek CEVA.

Cibík, František, kapitán diaľkovej námornej plavby, nar. 1912, už zomrel.

Čelko, Vojtech, JUDr., od 1947 žil v Trenčíne, trenčiansky filatelista, numizmatik, majiteľ tlačiarne a obchodu na námestí, po 1948 roentgen-laborant. Známi sú tiež jeho synovia Vojtech (historik, žije v Čechách) a Juraj (lekár, žije v Trenčíne - pozrieť nižšie).

Čelková, Beatrix (rod. Pospíšilová), účastníčka odboja v období druhej svetovej vojny, členka odbojovej skupiny Flora, manželka JUDr. Vojtecha Čelku, po 1948 zdravotná sestra na trenčianskej onkológii. (Podrobnejšie v početných životopisných článkoch a knihe Slava Kalného.)

Čelko, Vojtech, PhDr., nar. 26.7.1946 v Bratislave, historik. Od 1990 riaditeľ Domu slovenskej kultúry v Prahe. Predseda Štefánikovej spoločnosti v ČR a tajomník Česko - Slovenskej komisie historikov. Autor početných kultúrno-historických prác.

Čelko, Juraj, MUDr., CSc., doc., lekár - reumatológ, učiteľ na TnUAD a Trnavskej univerzite, 1995-2008 riaditeľ kúpeľov Trenčianske Teplice, dlhoročný jogín, napísal štyri knižky (Človek v živote (1999), Môj svet a ja (2001), Náš život v prísloviach (2002), Z príslovečníka lekára (2009)) s milými spomienkami na starý Trenčín, aj iné odborné práce, i beletriu.

Čerňanský, Alexander, starý a známy Trenčan, zamladi známy futbalista, riaditeľ banky, hlavný riaditeľ Mestskej sporiteľne v Trenčíne (1941), pamätník a znalec histórie Trenčína, hlavne bankovníctva. Príjemne sa počúvali jeho spomienky na starý Trenčín - dožil sa vyše 90 rokov. Vyrastal v južnej časti vtedajšieho Trenčína (pri dolnom šánci), a tam aj dožil. Jeho manželka bola dcérou Adolfa Schanera.

Červenka, Michal, lekárnik; smutný príbeh ich rodiny, otca - lekárnika a matky Hildegardy (mala v Trenčíne lekáreň na Hviezdoslavovej ul., ako vdove ho viedol zodpovedný lekárnik Aladár Ferényi) je stručne opísaný v knihe: Slávik, Michal: Slovenskí národovci do 30. októbra 1918. 2. vyd. Trenčín, Michal Slávik, 1945. Jeho brat bol hokejista Miroslav Červenka:

Červenka, Miroslav ("Sojo"), (21. 12. 1922 TN; + 27. 1. 1996 BA), významný organizátor hokejového športu na Slovensku po r. 1945. Detstvo a mladosť prežil v Trenčíne, neskôr žil v Bratislave. Od 29. novembra 2003 člen Siene slávy slovenského hokeja, ale Mesto Trenčín na tohoto svojho slávneho rodáka zabudlo a svoj zimný štadión pomenovalo radšej po Dubničanovi. Poznal som ho aj jeho brata Miška ako kamarátov môjho otca z mladosti. Pozrieť: http://www.sienslavy.sk/clenovia/miroslav-cervenka

Červenka (Hirschfeld), Juraj MUDr., CSc., prof., (* 30.06.1918 + 03.07.2001) vyrastal aj maturoval (1936) v Trenčíne, ale ako lekár pôsobil v Bratislave (ešte aj po 1989 som vídal jeho zdravotne osvetové texty, napr. proti AIDS), kamarát môjho otca z mladosti, jeho zaujímavý životný príbeh opísal MUDr. Juraj Čelko vo svojej knižke.  Zakladateľ slovenskej epidemiológie, prvý hlavný hygienik Slovenskej republiky (1952-1957), zástupca hlavného hygienika Československej republiky (1953), profesor Humboldtovej univerzity, prvý riaditeľ Výskumného ústavu preventívneho lekárstva (VÚPL), vedúci Katedry epidemiológie Inštitútu pre ďalšie vzdelávanie lekárov a farmaceutov, .... - kompletne pozrieť na http://www.szu.sk/index.php?id=508&menu=

Čierny, Arnold, po 2. vojne funkcionár miestneho židovského spoločenstva (pozrieť In Memoriam) a riaditeľ základnej školy na Sihoti, potom emigroval. Na škole sme ho všetci (aj učitelia) volali "šerif". Ako azda desaťročný, snehovou guľou som na stenu domu nakreslil jeho karikatúru s jeho príslovečným veľkým nosom, mal som za to v škole veľké nepríjemnosti.

Čierny, Ján, r.k. kňaz, v lete 1941 ako novovysvätený kaplan bol poslaný do Pov. Bystrice, po 2. vojne učil náboženstvo? (TR 5.7.1941)

Čierny, Štefan, rodák z Dobrej, študoval teológiu v Štrasburgu, r.k. kňaz, 22.6.1941 vysvätený a ako kaplan bol poslaný do Turzovky, po 2. vojne učil náboženstvo? (TR 5.7.1941)

Čery, Jozef, Mgr., dlhoročný trenčiansky kronikár (do jari 2015) a pamätník, nar. 1942. V detstve býval v styku so známym trenčianskym historikom JUDr. Šebákom.

Čikkel, Dušan, Mgr., pplk v.v., špičkový bežec, potom športový organizátor, veliteľ trenčianskeho strediska armádneho športu.

Čongrady, Štefan, MUDr., chýrny trenčiansky lekár - chirurg, tiež amatérsky pilot. Od r. 1941 župný vodca Hlinkovej gardy, povinnej na základe Vládneho nariadenia 220/1939. Klubový športový lekár Trenčianskeho telocvičného spolku (TTS). Spolu s MUDr. Viliamom Točíkom sa koncom apríla 1943 zúčastnil vyšetrovania v Katyni. Koncom vojny v nemocnici ukrýval amerických letcov. Po vojne bol v nemilosti režimu, až musel odísť z Trenčína. Po vojne spoluzakladal nemocnicu v Považskej Bystrici. Potom bol lekár v Bánovciach a jeho trenčianski pacienti tam chodili za ním. Jeho životopis je samostatne na tejto stránke "Trenčan".

Dohnányi, Gustav, Ing., staviteľ v Trenčíne, nar. 29.5.1883 v Trenčíne, zomrel 2.3.1965. Bol tiež trenčiansky richtár, veliteľ trenčianskej občianskej gardy. Mal tehelňu v Zamarovciach (jednu z dvoch), aj v tehelňu v Dobrej, tiež po Loewenbeinovcoch (podľa ÚPN) arizovaný obchod drevom. Po vojne (1946) inšpektor a člen predsedníctva ev. cirkvi v Trenčíne. Vo vyššom veku v prvej polovici 50. rokov pracoval v Keramoprojekte.

Dohnányi, Ľudovít, JUDr.,, Trenčan, neskôr v Bratislave magistrálny hlavný radca. Maturoval 1891 na trenčianskom piaristickom gymnáziu.

Dohnányi, Oliver, Mgr. art., prof., (*1955), narodil sa v starej trenčianskej rodine a v Trenčíne absolvoval základné hudobné vzdelanie. Dirigent, riaditeľ Opery SND v Bratislave, šéfdirigent Národního divadla v Prahe. Syn JUDr. Mikuláša Dohnányiho, vnuk Ing. Gustava Dohnányiho. V príbuzenstve okrem viacerých známych Dohnányiovcov (Ľudovít, ... ) aj medzivojnový trenčiansky notár Dezider Kántor a R-U gen. Sír.

Drobena, Milan, profesor na strednej zdravotnej škole, autor článkov v miestnej tlači, spoluorganizátor popularizačných podujatí z oblasti histórie a prírodných vied.

Ďuriš, Jozef, pôvodom zo Skačian, hudobník, politicky odsunutý a neprávom zabúdaný zakladateľ spevokolu Drotár, inak učiteľ a správca školy v Orechovom.

Dvořák, Pavel, významný slovenský historik českého pôvodu, absolvoval vojenskú službu v Trenčíne.

Dubček, Alexander, slovenský politik, žil v Trenčíne za mostami na Jubilejnej ulici, pracoval v továrni Kvasnicová.

Dukát, Miroslav, (1891 - 1953), rodom z Letovíc na južnej Morave, medzi vojnami pôsobil v Trenčíne, nafotografoval mnoho jedinečných a akostných záberov už neexistujúcich častí Trenčína a okolitých obcí. V r. 1937 uverejnil 11 stranový jedinečný článok o ľudových odevoch a zvykoch na okolí Trenčína, s prílohou 18 fotografií (na jednej sa aj sám v teplanskom kroji anonymne odfotografoval).

Dukát, Michal, (1891 - 1958), rodom z Trenčína, trenčiansky typograf, redaktor, soc. demokrat, člen prevratovej (1918) trenčanskej (Štúrovej) S.N.R., zástupca primátora Trenčína, intenzívne činný aj v hasičských kruhoch. Jeho pravnučka je Jana Dukátová, majsterka sveta vo vodnom slalome.

Dubnicayová, Margita, (24.12.1909 -1.6.2001 TN) v r. 1932 založila v Trenčíne súkromnú hudobnú školu, od r. 1954 riaditeľka trenčianskej Ľudovej školy umenia, manželka sudcu. Pripomína ju súkromná brožúrka od jej dcéry.

Ďurža, Miroslav, pôvodom z rodiny biskupického stolára (=jeho dedko), zručný a talentovaný kresliar, zomrel predčasne. Jeho otec František Ďurža bol elektrotechnik, v SNP bol technik povstaleckého vysielača, potom pracoval v elekrárni v Hornej Strede, v Trenčíne boli známi aj Františkovi bratia Ján (Odeva), Alojz a Gustav. Miro bol bratranec (z druhej strany) mojich bratrancov.

Engler, Ivan, nar. 13.6.1931 v Trenčíne, MUDr., PhD, vysokoškolský profesor, zakladateľ terapie ionizovanym kyslikom (IO2Th - pozrieť na:http://www.ionisierter-sauerstoff-therapie.com/), autor mnohých vedeckých publikácií a viacerých románov, žije v Salzburgu. Životopis pozrieť na http://www.litcentrum.sk/19635. Trenčanom daroval svoju pamätnú tabuľu na Hviezdoslavovej ulici.

Fajtová, Lýdia, nar. 1934, speváčka ľudových piesní, trenčianska skautka. Krátko po r. 1989 knižne na zlom papieri vyšla jej zbierka ľudových piesní okolia Trenčína, azda prvá svojho druhu.

Farkaš, Ladislav, povolaním mestský účtovník, inak ale známy trenčiansky amatérsky fotograf, známy aj v celoslovenských súvislostiach. Fotografoval prvý let lietadla (Andrej Kvasz) v Trenčíne (na Sihoti). Nafilmoval politické udalosti r. 1938 a 1939 v Trenčíne. Zomrel predčasne. Životopis v Trenčianskych novinách.

Fučík, Július, komunistický český novinár, v čase 1. ČSR v Trenčíne slúžil základnú vojenskú službu v kasárňach na Štefánikovej ulici, stretával sa s trenčianskym komunistom Aloisom Macekom. Na hlavnom námestí bola Fučíkova pamätná tabuľa, po r. 1989 tam už nie je. Podobne dopadla aj pamätná tabuľa Dr. Vladimírovi Clementisovi.

Fuchs, Juraj, slovenský novinár, vyrastal v Trenčíne, maturoval na trenčianskom gymnáziu.

Gansel, Leopold, trenčiansky tlačiar od 1850, v činnosti pokračoval jeho syn Izidor a vnuk Andor, okrem iného zakladateľ a vydavateľ týždeníka "Trenčanské noviny", ktorých "majiteľ a zodpovedný redaktor" bol JUDr. Karol Štúr. Ako svedčí dochovaný list, noviny platil Gansel, nie Štúr.

Gál, (krst. meno teraz nespomínam) Ing., nar. odhadom azda zhruba okolo r. 1955?, do Trenčína po r. 1989 prinavrátil šerm, ktorému sa vášnivo venoval z ich starej rodinnej R-U tradície. Spoznal som ho okolo r. 1994, keď pracoval na výstavisku TMM, kedysi bol vojak z povolania. Neraz som ho stretol raneného zo šermu. Zomrel predčasne.

Gašparík, František, (sept 1908 Skačany - dec. 1973 Trenčín) - trenčiansky skaut, vodca oddielu a zboru, a trenčiansky vodák, futbalista, turista. Jeho životopis je tu na inom mieste.

Gašparík, Rudo, trenčiansky skaut, po 2.SV pracoval v ústredných úradoch v Bratislave.

Gáťa, Ladislav, významný trenčiansky filatelista, turista, fotograf, organizátor, neprávom "zabúdaný" - predpokladám, že úmyselne z politických dôvodov. Známi sú tiež jeho bratia Július a Rudolf. Ladislav Gáťa zastával dlhší čas (okolo konca 1.ČSR) dôležitú funkciu tajomníka trenčianskeho Okresného živnostenského spoločenstva. Súčasní starší Trenčania si ho pamätajú zo zberne Sazka - Športka na hlavnom námestí.

Gáťa, Otto, JUDr.,(*1935), významný slovenský filatelista a filatelistický publicista a organizátor, vlastní prvé filatelisticko - poštové múzeum na Slovensku (Plevník - Drieňové), dlhoročný matičiar, narodil sa v Trenčíne, vyrastal v Považskej Bystrici, žil v Martine, pôsobil ako sudca, na dôchodku žije v Žiline. V Trenčíne je známy aj jeho mladší brat Ján Pavol Gáťa (1938-dec.2014), kedysi tatranský turistický sprievodca, dlhodobo sa zaoberal starožitnosťami a obrazmi.

Gažík, Marko, JUDr., (18.4.1887 - 21.9.1947) právnik, pre svoje národné presvedčenie v Uhorsku odsúdený pre vlastizradu, v r. 1919 až 1926 žil a pracoval v Trenčíne ako advokát a bol (1920 - 1935) poslancom Národného zhromaždenia za HSĽS, v období 1927 - 1929 bol minister v Švehlovej a Udržalovej vláde, v čase prvej Slovenskej republiky bol pre svoje postoje vyšetrovaný Gestapom. Jeho životopis je tu na inom mieste.

Getlík, Andrej, MUDr., významný slovenský pediater, pôsobil na trenčianskom ústave pre doškoľovanie lekárov, jeho manželka bola primárka infekčného odd. Jeden z ich troch synov, Paľo, tiež lekár, zamladi trenčiansky športový strelec a poľovník, vtedajší môj kamarát, bol po r. 1989 šéfom lekárskej záchrannej služby v Prahe.

Gočár, Timot, Mudr., známy a obľúbený trenčiansky lekár, tiež poľovník, bývali v Kollárovej štvrti. Jeho syn doc. MUDr. Egon Gočár, CSc., (*1933 - ??cca 2013??) žil v Bratislave, v r. 2011 vydal knihu svojich spomienok.

Gönci, Juraj, syn trenčianskeho policajného kapitána (veliteľa), Trenčan telom aj dušou (vari dva týždne pred smrťou, vyše 90ročný, mi v rozhovore povedal "...my trenčianski chalani..."). Vyrastal rovno v strede mesta (Farská ul.) a poznal prakticky všetkých "starých" Trenčanov. Zamladi cvičil v Makkabi. Dlhoročný riaditeľ mestskej knižnice, literatúra bola jeho nielen záľubou, ale aj vášňou - až do smrti; písaval pod paménom Jur Trenčiansky do miestnej tlače. Vedel veľa z histórie Trenčína. Niečo z toho stihol aj napísať, a čo napísal, to aj sedelo - všetko si overoval. Sám novinár, na novinársku prácu bol veľmi kritický. Nemal pochopenie pre záplavu poprevratových (1989) nekvalifkovaných textov v tlači. Dokázal si uchovať určitú nezávislosť, a hoci bol ľavicovo orientovaný, nebol v KS. Dožil sa krásneho veku 90r. napriek tomu, že nebol žiaden askét. Jeho manželka Mária rod. Jurajová bola riaditeľka trenčianskej Obchodnej akadémie; jej sestra (=jeho švagriná) bola šéfredaktorka vydavateľstva Mladé letá Lýdia Kyseľová v Bratislave (pozrieť nižšie). Narodil sa v decembri 1914, zomrel 6.3.2005. Bol to kamarát môjho otca aj strýka. Vedel dobre maďarsky. Bol ochotný a vďačim mu za niektoré informácie o Trenčíne.

Grach, Vojtech, nar. odhadom azda okolo r. 1927, po r. 1989 ako laik činný v r.-kat. cirkvi, pamätník starých úprav kláštora veľká Skalka, výstavby Katolíckeho domu a znalec trenčianskych zvonov. Po 2. vojne mal kníhkupectvo "U nás" (= učiteľské nakladateľstvo slovenské), po 1989 ho na niekoľko rokov obnovil v priestoroch Katolíckeho kultúrneho domu na Pribinovej ulici. Autor brožúry o Skalke pod menom (skratkou) "JVG", aj rukopisu o výstavbe a histórii KKD.

Gross, Hugo, maliar, pochádzal zo Svinnej, ale žil v Trenčíne na Rozmarínovej ulici pri cestnom moste. Priatelil sa s maliarom Holoubkom, manželom známej trenčianskej fotografky.

Hajduch, Ján, slovenský fotograf, nar. 18.3.1906 v Trenčíne, zomrel 4.8.1972 v Trenčíne. Pôvodne bol zamladi mestský policajt. Býval na Sihoti na Švermovej ulici oproti môjmu kamarátovi a bol to príjemný pán, poradil mi čo som potreboval, keď som v detstve začínal fotografovať.

Halaša, Ján, slovenský fotograf, trenčiansky lekárnik, turista. Na dôchodku až do vyššieho veku pracoval v trenčianskom múzeu, Flexaretom s vložkou na kinofilm fotografoval pamätihodnosti okresu na diapozitívy. Mám naňho milé spomienky (1964-1965 v múzeu), poradil mi s fotografovaním. Jeho chudú, nevysokú, vekom už zohnutú postavu (často v hnedom šušťáku) bolo často vídať v meste. Okolo neho sa vytvorila skupina trenčianskych fotografov a turistov: Štefan Marton, Ján Hajduch, Vladimír Chovan, Igor Kubo, Ladislav Gáťa, azda sem do istej miery môžeme zarátať aj Laci Farkaša. Okolo r. 1940 jeho syn Aljoša Halaša zahynul mladý na lyžiarskych pretekoch pod Ďumbierom, oslavnú báseň na jeho počesť napísal Andrej Žarnov. Aj v živote uja Halašu vidieť, že v čase vojny sa politika v živote ľudí prejavovala nie tak vyhranene, ako sa to teraz predkladá a vníma prevažne mladá generácia.

Halušic, Ján, nar. niekedy po 1950, z Drietomy, vyštudoval arabčinu, dipolmat, pracovník Ministerstva zahraničných vecí.

Hamžík, Pavol, Ing., podpredseda vlády v období po r. 1989, pôvodom z trenčianskej odeváckej rodiny.

Hanušin, Ján, PhDr., po 2. svet. vojne riaditeľ Slovenského národného múzea, potom zosadený, politicky prenasledovaný a väznený, neskôr rehabilitovaný. Okrem iného, špecializoval sa na historické mlyny na Slovensku.

Hanušin, Ján, RNDr., CSc., významný zberateľ pohľadníc Trenčína, Slovenska aj sveta, povolaním zemepisec v SAV. Autor i spoluautor článkov a niekoľkých publikácií z uvedených oblastí. Syn predošlého a vnuk známeho trenčianskeho medzivojového staviteľa Dominika Filippa.

Harníček, Čestmír, Ing., popri svojom zamestnaní v Konštrukte rozvinul záujmovú činnosť v mnohých smeroch: bol pri začiatkoch sväzarmovskej lodenice, konštruktér a pretekár motorových člnov, fotograf, horolezec (drží rekord: prežil 22 hodín zasypaný v lavíne), vo vyššom veku drevené sošky. Zomrel vo vyššom veku okolo r. 2014.

Havran, Ján, stredoškolský profesor na trenčianskom (gymnáziu) po 2. svetovej vojne, amatérsky historik, významne orientovaný na dejiny trenčianskeho školstva

Hlinka, Anton, prof., ThDr., PhDr., katolícky kňaz, publicista, spisovateľ, teológ, filozof, salezián, prekladateľ, pre mňa pozoruhodný človek, nar. 31.10.1926 Valaská Belá - nežil síce v Trenčíne, ale na sklonku života, keď už telo nevládalo, v Trenčíne dožil a tu aj zomrel 26.03.2011. Viac o ňom na internete a SNN 17.3.2012.

Holoubková - Urbasiowna, Mária, fotografka. Priekopníčka trenčianskeho aj slovenského filmu. Pôsobila aj vo verejnom živote mesta, dožila sa vysokého veku. Manželka maliara Holoubka. Pozrieť samostatnú publikáciu - nevydalo ju mesto Trenčín, kde celý život pôsobila, ale jej poľskí rodáci.

Horňák, Martin, herec, vyrastal pri Merine, syn prof. Horňáka z Obchodnej akadémie, brat môjho spolužiaka prof. Branislava Horňáka z trenčianskeho gymnázia. Jeho nevlastný strýko bol známy letec Ján Prháček zo Zlatoviec, ktorý zahynul v Malej vojne (marec 1939).

Chura, Alojz, MUDr., priekopník slovenskej pediatrie. Presadzoval kojenie detí proti koncepcii umelej výživy českého prof. Švejnara. Po 2. svet. vojne upadol v Bratislave do nemilosti (pre náboženskú orientáciu), preto presídlil do Trenčína, kde mala rodinné korene jeho manželka. Pamätnú tabuľu má na námestí na dome, kde žili, aj v nemocnici pred detským pavilónom, kde pracoval.

Chura, Jozef, riaditeľ trenčianskeho piaristického gymnázia (1938 - 1945). Vzťah k MUDr. A. Churovi mi nie je jasný.

Jambor, Ladislav, letec, školský inšpektor, narodil sa v Sv. Kríži n.V. 1.2.1932, od r. 1961 žil v Trenčíne a tu aj zomrel 3.9.2005. Významný odborník v numizmatike a faleristike, neúnavný a veľmi činný organizátor a iniciátor odborného spoločenského života v Trenčíne aj v iných odboroch. Jeho životopis vyšiel v miestnej tlači po jeho smrti, určite je aj na internetovej stránke trenčianskych numizmatikov.

Jánošík, Juraj, slovenský ľudový hrdina, zúčastnil sa na strane Rákóczyho kurucov bitky proti cisárskym labancom v okolí Hámrov pri Trenčíne v r. 1708, neskôr ako zbojník so svojou družinou pôsobil v celej Trenčanskej stolici, aj v blízkych oblastiach Moravy a Poľska. Pozrieť výbornú monografiu o Jánošíkovi od Dr. Jozefa Kočiša.

Jurzová, Lýdia, rod. Chudová, nar. okolo r. 1928 v Kubrej, dcéra kubranského legionára Michala Chudu. Maturovala na Štátnom slovenskom gymnáziu v Trenčíne v r. 1943-1944 v VIIIA triede. (Jej spolužiakmi boli neskôr známe mená: Anton Tunega, Juraj Fojtík, v susednej B triede Karol Kállay a neskoršia očná lekárka Judita Biermannová.) Vyštudovala Filozofickú fakultu terajšej UK v Bratislave, kde aj celý život pôsobila ako VŠ pedagóg. Je autorka a spoluautorka mnohých učebníc ruského jazyka, niektoré aj s prof. Rudolfom Betákom (tiež rodák z Kubrej). Žila v Bratislave, kde aj zomrela azda okolo r. 1995(?). Jedna z jej dvoch dcér (Elena) je tiež prekladateľka (R, E) a učí na FF UK v BA.

Kadlec, Ondrej, pôvodom zo Zamaroviec, presvedčený predvojnový komunista, červený skaut a turista do vysokého veku, známa postava mesta (pozrieť nekrológ v mesačníu Považie).

Kalaba, Palo, (júl 1919 - marec 1997) - trenčiansky skaut a vodca skautského oddielu; tiež trenčiansky amatérsky divadelník. Po 2. svet. vojne založil viedol skautský divadelný krúžok Junáka. Kamarát môjho otca, poznal som ho od malička.

Kamin, Jozef, úradník mesta Trenčín, zanechal v rukopise rozsiahle historické dielo o Trenčíne, v tej dobe ojedinelé. Napísal ho (okolo 1870) v slovenčine.

Kállay, Karol, významný slovenský fotograf, vyrastal v Trenčíne na Sihoti, syn župana Vojtecha Kállaya. Pozrieť jeho knihu spomienok. Zomrel v lete 2012.

Karlík, Jozef, PhDr., historik, archivár, žije v Trenčíne, autor mnohých diel týkajúcich sa histórie stredného Považia, do konca r. 2015 riaditeľ múzea v Novom Meste n.V. Okrem iného, vie veľa o Braneckom.

Karlíková, Jana, PhDr., historička, odborná pracovníčka Trenčianskeho múzea, autorka mnohých diel o histórii najmä Trenčína, ale aj iných obcí.

Kirchner, bývalý dôstojník (pravdepodobne 71.I.R.), výrazná postava mesta medzivojnového obdobia. Jeho menom sa volal poschodový obytný dom poniže kasární na Legionárskej ulici, aj širokej verejnosti známejší dom s vežičkou (neskôr mliečny bar) na rohu Štúrovho nám. a uličky vedúcej k Brezine. Doma mal zbierku exotických loveckých zbraní a trofejí, zrejme zo svojich minulých ciest. Vieme o ňom dosť málo: je možmé, že bol v akomsi vzťahu k železnici a že nemal v Trenčíne žiadne rozsiahle príbuzenstvo. Zrána chodieval s veľkým psom do tehelne pri židovskom cintoríne, pravdepodobne ju viedol (?).

Kočiš, Aladár, významný slovenský novinár, minister prvej Slovenskej republiky, trenčiansky skaut, absolvent trenčianskeho gymnázia, vyrastal v Trenčíne v rodine rotmajstra z povolania.

Komorovský, Ján, vysokoškolský profesor, v rámci Slovenska zakladateľ vedy skúmajúcej a porovnávajúcej náboženstvá.

Körper, Karol, r.k. kňaz, kanonik, činovník Slovenského katolíckeho skautingu, študoval na gymnáziu v Trenčíne. Pozrieť jeho vlastný životopis ktorý vyšiel knižne pod názvom Môj život. Švagor JUDr. Gerharda Šebáka (pozrieť nižšie).

Krajíček, Ivan, slovenský herec.

Kresánek, Ladislav, Dr. , slovenský botanik, autor známej veľkej knihy o liečivých rastlinách (+kresby Krejča), vyrastal v Trenčíne na Štefánikovej ulici.

Kukučka, Ivan, pochádzal z kálnickej krčmárskej rodiny (nar. odhadom azda okolo r. 1925?), ale Trenčania ho poznali ako chatára na "mestskej" chate v Soblahove (teraz ju volajú "pod Ostrým vrchom"), odkiaľ prešiel na novopostavenú merinácku Opatovskú chatu (odhadom okolo r. 1963?), odtiaľ na novozriadený motorest Ranč pri Trenčianskych Bohuslaviciach (okolo 1967?) - všade tam vo vtedajších obmedzených možnostiach dokázal zorganizovať veci na tú dobu mimoriadne, ním vedené podniky boli hosťami vyhľadávané. Potom (70. roky) keď mu po dlhšej ťažkej chorobe zomrela manželka, jediná dcéra Elenka odišla tuším do Bratislavy a tak žil sám v činžáku na Priekopách (teraz Partizánska ulica), pracoval v kuchyni Hydrostavu v Biskupiciach, ale to už nebol on, veselý a plný elánu, ako som ho poznal v detstve; zomrel skoro, nemal veľa vyše šesťdesiatky.

Kyseľová, Lýdia ,(rodená Jurajová), dlhoročná šéfredaktorka vydavateľstva Mladé Letá, trenčianska skautka. Jej životopis je na inom mieste tejto stránky.

Lánsky, Egon,rod. Löwy, po 1989 nakrátko podpredseda vlády Českej republiky, narodil sa a vyrástol v Trenčíne, bol tu sokol a skaut, neskôr emigroval do Škandinávie. Matka Valéria bola obľúbená a uznávaná všeobecná lekárka, otec Bedrich bol tiež všeobecný lekár, obaja po 2.s.v. ordinovali na Hasičskej ul. 14.

Lehocký, Jozef, Ing., folklorista, zberateľ ľudových piesní, vyšli knižne v niekoľkých zbierkach.

Lorenc, Alojz, Ing., odborník v šifrovaní, generál, námestník ministra vnútra ČSSR do r. 1989, vyrastal na Sihoti.

Matúš Čák Trenčiansky, 1260 -  1321

Mach, Alexander, minister prvej Slovenskej republiky, začiatkom prvej ČSR žil a pôsobil jeden rok v Trenčíne.

Marsina, Andrej, Mons., rímskokatolícky kňaz, trenčiansky farár, vydavateľ týždeníka Trenčan (1923-1945), člen Štátnej rady prvej Slovenskej republiky počas celej jej existencie. Narodil sa 28.nov.1885 v Žiline. Od 9.sep.1910 kaplán v Trenčíne, od 1931 pápežský kaplán s titulom Mons. Od 8.dec.1935 trenčiansky farár (po R. Miszovi) reálne až do prechodu frontu na jar 1945, potom väznený do Silvestra 1950 (kvôli členstvu v Štátnej rade), potom ešte zbavený občianskych práv. 1953 - 1963 farár v Staškove, potom na odpočinku, od 13.dec.1976 v Beckove v kňazskom domove, kde bezmála storočný zomrel 12.okt.1985. Pochovaný v Žiline v rodinnej hrobke. Jeho mladší brat bol tiež kňaz. Strýko historika Dr. Richarda Marsinu a jazykovedkyne Dr. Marty Marsinovej.

Martiny, Koloman, MUDr., dlhoročný riaditeľ trenčianskej nemocnice, chirurg. Životopis v Trenčianskych novinách, tiež na inom mieste tejto stránky.

Martin - fráter OSB, občianskym menom Jozef K. rodom z neďalekej D., zveľaďoval veľkú aj malú Skalku pred aj krátko po prevrate 1989.

Matejka, Pavel, nar. (22.?) mája 1938, zomrel odhadom okolo r. 2005(?), autor kníh spomienok (To Kubranské pole (1998), Akože ťa zabudnúť (2000)) na niekdajší život v Kubrej, kde sa narodil aj celý život žil. Zachoval v nich veľa dobrých informácií. Môj obdiv a poďakovanie za napísanie ale aj vydanie jeho knižných spomienok mu patrí o to viac, že k písaniu nemal blízko - celý život pracoval ako šofér autobusu.

Mazanec Július, televízny režisér.

Maxon, Miroslav, Ing., po 1989 krátku dobu minister financií SR, predtým ekonóm JRD. Vyrastal za mostami v dome oproti Dubčekovmu. Potomok riaditeľa Tatrabanky v Trenčíne. Po praslici v príbuzenskom pomere s rodinou známeho kartografa Lipského zo Sedličnej.

Mečiar, Vladimír, JUDr., ako politik začínal v Trenčíne, kde prvý raz rečnil v novembri 1989 na traktorovej vlečke pred piaristickým kostolom. Býval v Trenčíne v červenom činžáku na rohu vtedajšej ulice Sovietskej armády a ulice MPČL (teraz normálne Legionárska a Hlhé hony). Pracoval v zlievárni v SMZ Dubnica n. V., kde diaľkovo vyštudoval právo. Potom pracoval ako právnik v sklárni v Nemšovej. Pamätníci spomínajú, ako tam dochádzal s nimi vlakom, cestou politizoval a spolu vo vlaku mastili karty. Susedia spomínajú jeho povahu, ktorú naplno uplatnil v politike. Jeho manželka bola vychválená detská neurologička.

Michalec, Rudolf, (4.10.1902-04.1990), významný zberateľ pohľadníc Trenčína a pamätník jeho histórie, odbojár, povolaním hospodársky pracovník.

Michalec, Ivan, Ing. arch., DrSc., známy slovenský architekt - urbanista obdobia socializmu, Trenčan, syn Rudolfa Michalca, nar, 4.2.1929, zomrel 16.9.1993. Jeho životopis je na inom mieste tejto stránky "Trenčan".

Mičátek, známa trenčianska rodina, otec bol kedysi národný buditeľ dolnozemských Slovákov, matka učiteľka. Ich syn JUDr. Mikuláš Mičátek už v zrelom veku emigroval do Švajčiarska, po 1989 som ho často vídal v Trenčíne, ešte aj po osemdesiatke intenzívne hrával tenis. Jeho brat Vladimír, lekár, tiež v zrelom veku emigroval do Kanady, po 1989 tiež niekoľkokrát navštívil rodné mesto. Obidvaja boli kamaráti môjho otca a cez neho som ich poznal, boli narodení okolo r. 1920, už som ich viac rokov nevidel. Mičátkových veľký a typický dom na križovatke ciest v podhradí zbúrali okolo r. 2000.

Mikuš, Milan, nar. okolo 1926, poľnohospodár, pracoval na povereníctve poľnohospodárstva, potom v motešickom žrebčínci, od polovice 60. rokov v Trenčíne. Organizátor a publicista zameraný na kone, ochranu prírody a prírodné vedy vôbec. Okrem iného sú známe jeho dve knižky životopisov miestnych prírodovedcov.

Misz, Rudolf, opát, rímskokatolícky kňaz, trenčiansky farár, starosta mesta Trenčín 1924-1928. Zaslúžil sa o rozvoj mesta (Tiberghienka, vodovod a kanalizácia, výhodný nákup Illésházyovských lesov do vlastníctva mesta, a iné). Pozrieť článok o ňom v Trenčianskych novinách.

Nemšovský, Ján, JUDr., sudca v Trenčíne, aj v Ružomberku. Medzi vojnami sa zaslúžil o vybudovanie trenčianskej plavárne. Predseda Okresnej starostlivosti pre mládež (1941), tajomník Slovenského kruhu (1941).Vedel zaujímavo spomínať na starý Trenčín a na Andreja Hlinku, s ktorým prichádzal úradne do styku. Perfektne ešte aj vo veku vyše 80r. ovládal morzeovku, pretože s ňou kedysi stále pracoval na vojenskej základnej službe.

Nešporová, Tamara, PhDr., dlhoročná (od asi 1969) archeologička Trenčianskeho múzea - zahynula pri výkone povolania na Veľkej Skalke - žiaľ, splnili sa jej slová "archeológovia do dôchodku nechodia..."

Oravec, Peter, divadelný režisér na Novej scéne v Bratislave, na dôchodku sa vrátil do Trenčína. Jeho otec bol v Trenčíne majster vodární.

Palacký, František, študoval na trenčianskom evanjelickom lýceu zhruba v rokoch 1811-1813, učil ho tu aj otec Ľudovíta Štúra a v ich rodine aj býval. Keď prišiel do Trenčína, hovoril nemecky; keď odchádzal, hovoril česky. Z domova (Hodslavice za moravskou hranicou) dochádzal do Trenčína peši. Pozrieť môj podrobnejší článok v miestnej tlači, aj na inom mieste tejto stránky.

Pádivý, Karol, (*10.9.1908 Dolní Cerkev  +25.9.1965 Trenčín) hudobník, spočiatku vojenský, do Trenčína prišiel v r. 1929, hudobný skladateľ, dirigent, pedagóg a organizátor. Manželka zo Soblahova; spočiatku pracoval u trenčianskej fy Tlapa a Anděl, potom sa osamostatnil. V r. 1966 na jeho počesť vznikla tradícia trenčianskych jesenných hudobných festivalov Pádivého Trenčín. Mesto Trenčín o ňom vydalo knihu. O zachovanie jeho pamiatky sa stará jeho syn, niekdajší učiteľ na trenčianskej učňovskej škole.

Pártošová, Štefánia, narodila sa 28.10.1913 v Trenčíne v rodine finančného radcu, sestra známeho JUDr. Ernesta Žabkaya; lekárnička, účastníka SNP, po vojne vedúca odboru Povereníctva zdravotníctva. Písala básne. Oceňovaná: Rad SNP, cena A. Zápotockého, čsl. cena Mieru, Za zásluhy o výstavbu, zaslúžilá umelkyňa. Zomrela 10.7.1987 v Bratislave.

Petro, Ľudovít, pozabudnutý autor mnohých brožúrok o histórii obcí v okolí Trenčína. Pracoval na poľnohospodárskej správe, zomrel predčasne.

Piatka, Ján, nar. azda okolo 1946, priekopník vegetariánstva na Slovensku, svoj pracovný život prežil v Trenčíne.

Pietor, Igor, (syn Ambra Pietora), žil 1883-1937, do Trenčína prišiel zrejme ešte počas RU, v Trenčíne bol riaditeľom banky (Meštianskej banky, po 1918 Tatra banky), manželka Anna rod. Milczová zo Žiliny (žila 1889-1974), ich deti Igor (žil 1915-1998, maturoval na trenčianskom gymnáziu 1932-1933) a Tatiana (žila 1917-2004).
JUDr. Ivan Pietor, ktorý dožil v Trenčíne, bol synovec Igora P., teda syn Igorovho brata Miloša.
Známa je fotka ľudového spevokolu "Drotár" z Orechového pri Trenčíne, z r. azda 1934, kde medzi krojovanými spevákmi "uprostred v občianskom odeve je predseda spolku riaditeľ Igor Pietor z Trenčína. Po jeho ľavej strane dirigent Drotára Jozef Ďuriš." (pozrieť noviny-denník A-Zet, letné (júlové) číslo roku najpravdepodobnejšie 1934).

Pietor, Ivan, JUDr., (syn Miloša Pietora, ktorý žil 1876-1914 a mal ešte dcéry Annu a Naďu vyd. Hejnú, herečku), nar. 29.7.1904 v Martine, účastník SNP a odbojár, po r. 1945 člen Demokratickej strany a v povojnovom Benešovom režime povereník spravodlivosti, poslanec, od 1946–1948 minister vnútorného obchodu a dopravy, vo februári 1948 podal demisiu, po prevzatí moci Gottwaldom bol v nemilosti, prišiel do Trenčína, kde pracoval 1955-1959 v Odeve ako podnikový právnik. Zomrel 5.aug.1977 v Trenčíne (uvádza sa aj jún). Bol synovec Igora Pietra, ktorý v Trenčíne pôsobil ako riaditeľ banky.
Dcéra Ivana Pietora Mária bola vydatá za prof. Ing. arch. Mikuláša Bašu (nar. 5.12.1929 v Považskom Podhradí, zomr. 13.10.2013 v Bratislave).
Syn Ivana Pietora Miloš (nar. 3.2.1933 v Bratislave, zomr. 25.3.1991 následkom pádu zo schodov, režisér aj herec) mal synov Miloša (nar. 1960, scénický výtvarník) a Ivana (nar. 1976).
Životopis JUDr. Ivana Pietra je v: Bulletin slovenskej advokácie č. 10/2011-s.45, 46. Za zprávu ďakujem pani JUDr. Danici Okruckej.

Polyák Štefan, (2.7.1882 – 6.5.1946) statkár, majiteľ kaštieľa v Záblatí, poslanec Národného zhromaždenia ČSR za HSĽS (1925 - 1935), potom senátor Národného zhromaždenia ČSR (1935 – 1939). V decembri 1938 zvolený do Snemu Slovenskej krajiny, potom minister Slovenskej republiky.

Pozdišovský, Štefan, (pôvodne Vörös) (23.12.1906 - 1.9.2007) pôvodne učiteľ zemepisu a dejepisu na trenčianskom štátnom gymnáziu, od r.1940 správca, od 1951 do 1958 riaditeľ Trenčianskeho múzea, jeho dlhoročný pracovník, výskumník, popularizátor a významný historik Trenčína. Zaslúžil sa o rozvoj múzea a interpretáciu rímskeho nápisu. V r. 1954-1960 viedol Vlastivedný krúžok.

Prháček Ján, zo Zlatoviec, letec, padol v tzv. Malej vojne, keď Maďarsko v marci 1939 napadlo práve vzniknutú Slovenskú republiku. V rodných Zlatovciach má pamätnú dosku. Bol to brat prof. Horňáka z Obchodnej akadémie, strýko môjho spolužiaka prof. Braňa Horňáka z trenčianskeho gymnázia a kamarát môjho otca.

Prístupný, r.k. kňaz, kaplan v Trenčíne, po vojne vyučoval náboženstvo, aj mňa v r. asi 1957 v škole na ihoti,kde bol riaditeľom Arnold Čierny.

Radváni Celestín, autor významného biografického diela Slovenská krv (r. 1942, pod pseudonymom Ercé), istú dobu žil v Trenčíne.

Rapaičová Ida, slovenská herečka.

Ripka, Bruno, maturoval na trenčianskom gymnáziu, katolícky skaut, organizátor známych literárnych štvrtkov v hoteli Tatra, riaditeľ Obchodnej akadémie, po 2. vojne zbavený funkcie, odišiel učiť do Prešova?. Jeho manželka Mirka bola recitátorka a členka Mestského ženského spolku v Trenčíne. Ich syn je známy jazykovedec Ripka.

Rybníček Ferdinand, trenčiansky novinár, fotograf, skaut.

Samák Ján Ing., trenčiansky skaut, odbojár, člen vysokoškolského strážneho oddielu. Spolupracoval s Milanom Polákom. Švagor bratov Mičátkovcov. Môjho otca kamarát z mladosti, cez otca som ho poznal už ako staršieho. Pracoval v Merine a učil na Obchodnej akadémii.

Selecký Anton, nar. 2.6.1909 v Novom Meste n.V., od 1937 trenčiansky regenschori do 1949, hudobný skladateľ, organista, orientovaný v duchu vtedajšej doby a katolícky. Kvôli nepriazni povojnového režimu odišiel 1959 do Bratislavy, od 1964 regenschori v bratislavskom dóme, zomrel 15.5.1985 v Bratislave. Počas pôsobenia v Trenčíne sa stal veľmi známy. Mal som tú česť ho spoznať. Pozrieť: http://www.magnificat.sk/archiv-antona-seleckeho/sto-rokov-od-narodenia-prof-antona-seleckeho/

Selecký Anton, nar. 1950 v Trenčíne, syn predošlého, novinár, zakladajúci člen Hnutia za občiansku slobodu založeného v okt. 1988, člen Bratislavskej päťky súdenej 1989 za protištátnu činnosť. Pozrieť: http://www.magnificat.sk/o-nas/redakcia/

Schaner Rudolf, založil (1894) a vlastnil továreň na spracovanie mäsa; viac tu.

Schidlay Eugen, JUDr. et RNDr., pôvodne vyštudoval právo, ale ťahalo ho k prírodovede, ktorú potom aj vyštudoval a v nej aj celoživotne pôsobil v Bratislave.

Schidlayová - Slavinská Irena, maliarka, sestra predošlého. Jej syn "Bandino" (Andrej?) bol známy trenčiansky športovec.

Strassmann Pavol, významný počítačový odborník v USA, vysoký dôstojník armády USA (generálporučík), vysokoškolský pedagóg - čestný profesor na George Mason University, autor mnohých prednášok a článkov, viacerých kníh. Narodil sa (1929) aj vyrastal v strede Trenčína v rodine obchodníka, účastník odboja počas 2. svetovej vojny, emigroval v r. 1948. Pozrieť www.strassmann.com. Strassmannovci spolu s Kubičkovcami od r. 1935 vlastnili aj jednu zamarovskú tehelňu.

Suchán Pavol Ing., námestník ministra vnútra ČSFR okolo r. 1992. Zomrel na jeseň 2011. Jeho otec aj matka boli dlhoroční trenčianski divadelní ochotníci.

Súľovský Tibor ("Bubo"), trenčiansky výtvarník, autor mnohých príležitostných anonymných grafík, do Trenčína priniesol myšlienku trampingu, trenčiansky vodák (študoval na námornej škole v Juhoslávii), pracoval v grafickej prevázke Domu osvety aj s p. Klčom. Obidvoch som dobre poznal ako kamarátov môjho otca.

Svitok Valentín, malebná postava na tribúnach prvomájových a obdobných verejných režimných osláv po r. 1945 - na nich (ale občas aj bežne v meste) býval prítomný vo vojenskej čiapke - lodičke s veľkou červenou hviezdou vpredu, v zelenej vojenskej blúze, s hruďou opancierovanou vyznamenaniami, v širokých jazdeckých nohaviciach (rajtkách), dole zakasaných do vyglančených čižiem. K tomu nosil  krásne husárske bajúzy (fúzy) a la Buďonnyj, a "inteligentné" okuliare s tenkým kovovým rámikom a la Trockij - každý si ho musel všimnúť, hoci inak bol nevysokej postavy. Nebol z Trenčína, pochádzal pravdepodobne od Šiah (Sazdice) a na jeho stopu v Trenčíne narážam prvý raz v r. 1945, kedy aj so svojou dcérou Gizelou (nar. odhadom azda okolo 1920) dostali v Trenčíne národnú správu. S rodinou žil zrejme niekde pri Merine. Gizela neskôr žila v Bratislave a zahynula pri dopravnej nehode električkou niekedy okolo prevratu 1989. Súdruh Svitok sa z tribún a verejného života tíško vytratil ešte pred r. 1989.

Szalavszky Julius JUDr.  , trenčiansky župan

Šebák Gerhard JUDr., trenčiansky mešťanosta, archivár a historik

Štampach Ivan Odilo, Doc., ThDr.,  nar. 1946, kňaz, teológ, dominikán, religionista, publicista, vysokoškolský pedagóg, podpredseda Českého helsinského výboru, člen výboru Českej spoločnosti pre religionistiku a predseda Společnosti pro studium sekt a nových náboženských směrů - pozrieť na internete. Síce sa nenarodil ani už nežije v Trenčíne, ale chodil tu do školy a prežil tu mladosť na Sihoti pri Váhu, bývali na Nábrežnej ulici v dome kde aj ja, jeho otec pracoval v Konštrukte.

Štelcer Ivan, nar. 1923, vydal prinajmenej 19 kníh z oblasti histórie orientovanej najmä na obdobie a autorov prvej Slovenskej republiky. Jeho životopis je na:http://www.cibulka.com/nnoviny/nn1993/nn0593/obsah/39.htm. Pochádza zo starodávnej trenčianskej rodiny, o ktorej písal aj Branecký.

Štúr Karol JUDr., právnik, politik, predseda trenčanskej prevratovej (1918) "Slovenskej národnej rady", zodpovedný redaktor Trenčanských novín uvádzaný aj ako ich "majiteľ", synovec Ľudovíta Štúra; v meste bol v časoch našej mladosti známy aj jeho syn Lajko.

Tanska Nataša, ako mladé dievča hrala Barunku v českom filme Babička,  napísala svojho času populárnu knihu "Vyznáte sa v tlačenici", vyrastala v Trenčíne, študovala na trenčianskom gymnáziu, pochádza z rodiny ruských vysťahovalcov, žije v Prahe. Jej otec bol v Trenčíne po vojne stavebný inžinier, rodina prišla do Trenčína kvôli jeho zamestnaniu.

Tesár Ernest, trenčiansky filatelista, zberateľ pohľadníc, organizátor počiatkov trenčianskeho záhradkárstva, autor povojnovej nezverejnenej mapy Trenčína, v čase prechodu frontu na jar 1945 bol hlavou pravobrežnej časti mesta, kde celý život býval v rodinnom domčeku pri moste. Bol to mnohostranne činný človek a skromný človek. Dožil sa vysokého veku. Povolaním vyšší železničný úradník v Bratislave. Pracoval predtým na železnici vo Vrútkach, odkiaľ sa poznal s Klementom Gottwaldom. Jeho syn Eduard Tesár bol krátko po 2. vojne aj so svojimi niekdajšími gymnaziálnymi spolužiakmi Púčikom a Tunegom v procese s Bielou légiou odsúdený a popravený.

Tiso Fraňo, pôvodne účtovník v Tiberghienke,  potom učiteľ - stredoškolský profesor na trenčianskom štátnom gymnáziu, organizátor počiatkov trenčianskeho skautingu, v čase prvej Slovenskej republiky veľvyslanec Slovenskej republiky v SSSR a splnomocnenec vlády Slovenskej republiky pre evakuáciu na jar 1945. Postavil si známu vilu na Brezine, južne vedľa Čerešňového sadu.

Tiso Jozef, riaditeľ továrne Kvasnicová. Postavil si vilu v uličke pri sedrii, známu po r. 1989.

Tiso Jozef ThDr.,  r.k. kňaz, od r. 1914 poľný kurát trenčianskeho 71. pešieho pluku v hodnosti podplukovníka, neskôr poslanec a minister zdravotníctva prvej Československej republiky a prezident prvej Slovenskej republiky. V dvadsiatych rokoch bol v trenčianskej sedrii uväznený.

Tiso Štefan JUDr., predseda okresného súdu, potom predseda vlády prvej Slovenskej republiky 1944-1945 (po JUDr. Vojtechovi Tukovi)

Točík Viliam MUDr., nar. 1915, známy trenčiansky povojnový lekár - špecialista ORL,  zakladateľ (1.2.1949) a prvý primár (do 1980) tohoto oddelenia v trenčianskej nemocnici. V prvej polovici štyridsiatych rokov sa spolu s popredným slovenským patológom univ. prof. MUDr. Františkom Šubíkom (=básnik Andrej Žarnov) zúčastnili exhumácie zavraždených v Katyni ako členovia vyšetrovacej komisie. Jeho syn MUDr. Karol Točík, tiež Trenčan, je lekár - neurológ v Bratislave (www.hippokrates.sk). Predvojnový dekan v Turzovke Karol Točík bol tiež jeho príbuzný.

Turanec Jozef, generál Slovenskej armády, veliteľ Rýchlej divízie, pôsobil a je pochovaný v Trenčíne. Podporoval chudobných študentov trenčianskej Obchodnej akadémie. Býval v rodinnom dome južne za plotom kasární, ktoré sú na Štefánikovej ulici. Jeho manželka, pôvodom z rumunských Slovákov, bola dobrým pamätníkom historických udalostí okolo svojho manžela, dožila do vysokého veku v Kollárovej štvrti do čias okolo r. 1989 v opatere istej trenčianskej rodiny. Deti zrejme nemali.

Urbánek Václav, založil a vlastnil známe trenčianske veľkomäsiarstvo, ktoré dodnes existuje. Jeho syn Hugo s Emilom Cihom založili Slovlik. Urbánkovci mali v Trenčíne aj tehelňu, tiež hostinec. Viac tu.

Vagovič Vít, vyše 40 rokov kronikár obce Zlatovce (až do 2001, keď ich mesto Trenčín zrušilo), učiteľ, zástupca riaditeľa základnej školy v Detskom mestečku Zlatovce, môj brat skaut, zakladateľ a vodca tamojšieho skautského oddielu, autor dvoch brožúr o histórii Zlatoviec, zhromaždil historický materiál o Jankovi Prháčkovi.

Veneny, Jakub, amatérsky maliar karpatskonemeckého kultúrneho okruhu (Hauerland) a tamojší riaditeľ chlapčenskej meštianky, po 2. svetovej vojne žil v Trenčíne. Bol to môj výborný učiteľ nemčiny. Jeho dcéra vydatá Bundalová učila na trenčianskej Obchodnej akadémii.

Verček, Alfonz, piarista, profesor.

Vršanský, Andrej, Dr., r.k. kňaz, doktor bohoslovia (ThDr.), doktor práv a vied štátnych (od 29.5.1941), kňaz v Selci, od sept. 1941 v Trenčíne, na Obchodnej akadémii profesor náboženstva a národohospodárstva.

Zadnančin, odevácky nepočujúci športovec, boxerista

Zachara Ján, olympijský víťaz v boxe na olympijských hrách v Melbourne, rodák z Kubrej, pracoval a športoval v Merine

Zamarovský Vojtech JUDr.,  (pôvodne Zamaróczy), spisovateľ, narodil sa a vyrastal v Trenčíne, autor viacerých populárnych kníh o starovekých dejinách. Zamladi chodil do školy s mojím otcom a spolu hrávali divadlo; obaja vtedy bývali pod hradom neďaleko seba a spolu aj s ostatnými trenčanskými chalanmi (Juro Gönci, Vašek Borovička, Béla Brabenec, Jiro Velínsky ...) sa hrávali na hrade a jeho okolí; futbal sa hrával handrovou loptou na čertovej lúke pod Čertovým mlynom (= medzi hradnými hradbami, vedľa čerešňového sadu).

Zamaróczy Štefan, neskôr Zamarovský, otec spisovateľa Vojtecha Z., bol nielen trenčianskym "kominárskym majstrom" ako obvykle "autori" (počnúc I.V.) rôznych textov s obľubou odpisujú jeden od druhého, ale predovšetkým bol dlhší čas (okolo konca 1.ČSR) starosta trenčianskeho Okresného živnostenského spoločenstva. V roku 1935 bol veliteľom dobrovoľného hasičského zboru (B56,32, 31); hasiči uvádzajú tiež Karola Zamaróczyho, kominárskeho majstra (B56,22). Štefan Zamaróczy tiež daroval jeden zvon do kostola sestričiek De Notre Dame. Okrem už spomenutého remesla podnikal aj inak; v dolnej časti mesta mal pílu a tehelňu - bol to arizovaný pôvodne židovský Weilov majetok. Táto okolnosť bola v pozadí odchodu mladého Vojtecha Zamarovského z Trenčína po 2. svetovej vojne. Druhý Štefanov syn takmer neprežil na motorke zrážku s rumunským nákladným autom, ktoré im nedalo prednosť pred hotelom Tatra na jar 1945, pri ktorej tragicky zahynul jeho kamarát Vojtech Tichý starší.

Zápeca Emil, celý život potápač a vodák, začínal v 42. základnej organizácii Sväzarmu "Na ostrove", odkiaľ som ho poznal cez môjho kamaráta Paľa Schebera. Okrem skupiny potápačov okolo Emil Zápecu sa vytvorila a neskôr osamostatnila ešte druhá potápačská skupina - Budayovci.

Zelenay Gabo, okolo r. 1941 v Trenčíne viedol dramatický odbor HG (divadelný krúžok), neskôr slovenský športový reportér; jeho otec ešte za R-U monarchie ako študent kráľovského trenčianskeho gymnázia aj s kamarátmi na trenčianskom hrade údajne našiel poklad (stredovekú zbroj, víno v kožených mechoch,... - pozrieť môj článok o tajných chodbách).

Zeman Ján, (1885 – 1975) trenčiansky evanjelický kaplan, potom farár, potom senior, 1945 predseda MNV v Trenčíne, tiež významný politik, poslanec (1927 - 1929) a senátor (1929 - 1935) Národného zhromaždenia za agrárnikov, neskôr v klube HSĽS. Býval vo svojom dome v slepej uličke poniže Lifkovej záhrady (za tzv. Masarykovými kasárňami). S rektorom Braneckým boli v priateľskom vzťahu; na starých fotkách sa kontrastne vynímajú vedľa seba: Branecký vysoký a chudý, Zeman nižší a obšírnejší.





Ďalšie historické osoby so vzťahom k Trenčínu

Uvádzam ich zvlášť, lebo som ich spravidla ani nepoznal, ani nemám k nim osobný vzťah, niektorých by sme možno ani nemohli považovať za Trenčanov, ale s Trenčínom súviseli, preto ich chcem pripomenúť.

Bella, Method Matej, JUDr., nar. 1869 v Kostolnej, zomrel 1946, poslanec uhorského snemu, potom podpredseda revolučného Národného zhromaždenia z r. 1918, podpísal Prevolanie čs. vlády ku slovenskému ľudu z 15.11.1918 spolu so Šrobárom a Kramářom, neskôr bratislavský župan a bankár, žil na svojom veľkostatku získanom v masarykovskej "pozemkovej reforme". S prekvapením dodatočne zisťujem, že hoci politik, bol evanjelický kňaz, a to sa o ňom málokde uvádza, hoci takýto súbeh sa v prípade katolíckych kňazov spravidla nezabudne pripomenúť.

Ďurkovič, Herbert, nar. 1929 v Trenčianskom Jastrabí, člen Predsedníctva KSS v r. 1968

Eliáš, Alois, generál armády Československej republiky, od roku 1935 až do septembra 1938 pôsobil ako veliteľ V. zboru v Trenčíne, potom bol predseda vlády Protektorátu Čechy a Morava.

Galvánek Bohdan (Tibor), JUDr., (1903 - 1980) - pedagóg, právnik, diplomat. Študoval v Bratislave, v Prahe a vo Francúzsku. Vyučoval na gymnáziu v Trenčíne francúzštinu a slovenčinu, tiež na na gymnáziách v Revúcej a v Bratislave. Promovaný na doktora práv v roku 1935. V rokoch 1935 - 1939 na ministerstve školstva a v rokoch 1939 - 1940 na ministerstve zahraničia. V lete 1940, po porážke Francúzska, bol poverený zabezpečiť repatriáciu slovenských robotníkov z Francúzska. Chargé d'affaires v Berne (1940), vyslanec v Ríme (1940 - 1943), v Sofii (1943 - 1944) a napokon v Berlíne (1944 - 1945). V roku 1947 emigroval. Žil v Argentíne a od roku 1967 do svojej smrti v USA. Jeho manželka Norika bola dcéra známeho sudcu trenčianskej sedrie Dr. Janovského. Kaššovic spomína Galvánka ako Tukovho prívrženca a chránenca.
(Krátky citát - poznámka zo spomienok Dr. Kaššovica (56,74,82, 87 + poznámka doc. Ing. Fr. Vnuka.))

Holásek Ladislav Mgr. prof., nar. 1929 pri Krupine, dirigent, zbormajster, učiteľ na konzervatóriu, v Trenčíne študoval 8 rokov na gymnáziu a na hudobnej škole u p. Dubnicayovej

Janota, Ľudovít, nar. 12. okt. 1888 v Čadci, zomr. 15. okt. 1968 v Bratislave. Časť svojich gymnaziálnych štúdií absolvoval v Trenčíne na Vyššom kráľovskom piaristickom rehoľnom gymnáziu. Pracoval v štátnej správe, bol hlavný matrikár v Bratislave, zapájal sa do verejného života, bol členom mnohých spolkov. Usiloval o zachovanie a obnovu pamiatok. Napísal a v r. 1935 v Slovenskej lige vydal jedinečné trojzväzkové dielo Slovenské hrady.
Menej je známe, že svoj výskum hradov začínal práve Trenčianskym hradom. S hradom sa zoznámil počas svojho štúdia na trenčianskom piaristickom gymnáziu, keď sa chodieval učiť "na lúky pod hradom", z ktorých mal krásny výhľad. Vôbec sme doteraz nevedeli, že sa dobre poznal s rektorom Jozefom Braneckým, dopisoval si s ním a stretávali sa. Na dávne návštevy u Braneckého v Trenčíne so svojím otcom si aj po dlhých rokoch spomína Ľudovíta Janotu 90 ročná dcéra Zora vo febr. 2015. Na návštevu Ľ. Janotu u Braneckého v Trenčíne si spomína jeho vnuk pán Peter Janota z Bratislavy, ktorý vtedy (v päťdesiatych rokoch) svojho dedka sprevádzal; jemu tiež patrí vďaka za tieto zprávy.
Ľudovíta Janotu manželka bola Trenčanka, Hana rod. Dudáčková (nar. 9.5.1896 v Trenčíne - zomr. 1976 v Bratislave), ako učiteľka v Turzovke sa spoznala a vydala za Ľ.J.
V stopách Ľudovíta kráčali aj jeho synovia Ing. Igor Janota (1921-2008), skaut, milovník histórie najmä Bratislavy, autor mnohých historických článkov a ôsmich kníh, a Dušan Janota (1922 - 1997), pamiatkár a autor mnohých článkov a kníh.

Kadlečík Ján, nar. 1851 v Trenčíne, zomrel 1920, popredný činiteľ amerických Slovákov, účastník prvého Memoranda amerických Slovákov z 27.5.1914 požadujúceho samosprávu Slovákov.

Kútnik-Šmálov Jozef, (1912 Hubová - 1982 Sliače), r.k. kňaz, redaktor časopisov, literárny vedec, kultúrny historik, prekladateľ, po r. 1948 odstavený, 1950 - 1951 bol v internovaný v Trenčíne. V dielach sa okrem iného hlbšie venoval  benediktínom a sv. Svoradovi.

Matúš Čák Trenčiansky (1260-1321)

Múdry - Šebík Michal (1909 Drietoma - 1978 New York, USA). Po maturite na trenčianskom gymnáziu vyštudoval právo na Komenského univerzite v Bratislave. Po štúdiách pracoval na Policajnom riaditeľstve v Bratislave. Do exilu odišiel v roku 1939. Pôsobil v rôznych funkciách medzi slovenskými evanjelikmi v USA. Po vojne v rokoch 1945 - 1946 bol člen Dočasného národného zhromaždenia za Demokratickú stranu, robil tajomníka Dr. Lettrichovi a zároveň pracoval na predsedníctve SNR. Roku 1948 emigroval do USA. Od roku 1951 pôsobil v rádiu Slobodná Európa a v rokoch 1970 - 1974 pracoval ako riaditeľ československej redakcie v New Yorku. Funkcionár mnohých emigrantských organizácií. Autor viacerých článkov a štúdií.
(Autor tohoto stručného životopisu Michala Múdreho - Šebíka je PhDr. Vojtech Čelko. Ďakujem mu za láskavý súhlas so zverejnením tu.)

Stanek, Ján, známy aj ako „Železný kapitán“ v SNP, v roku 1939 pôsobil na veliteľstve 1. divízie v Trenčíne

Svätý Svorad (980-okolo 1030), žil na veľkej Skalke pri Trenčíne

Svätý Benedikt (?- 1034), žiak Sv. Svorada, žil na veľkej Skalke pri Trenčíne

Szathmáry Ladislav (10.9.1895 – 4.12.1946), rodák z Trenčína, diplomat, pôsobil v Paríži, Belehrade, Poľsku a Nórsku, spoluzakladateľ Hodžovej parížskej SNR. (Pozrieť: Němeček, Jan : Ladislav Szathmáry - portrét diplomata; tiež: ISBN 978-80-88880-82-0)

Timon Samuel (1675-1736), rodák z Trenčianskej Turnej, historik

Trebichavský, Ivan, JUDr., generál, nar. 23. apríl 1910 v Trenčíne, zomrel 16. september 1973 v Montreali. V rodnom Trenčíne absolvoval ľudovú školu a štyri ročníky reálneho gymnázia. V r. 1924 otec dostal zamestnanie na pošte v Novom Meste nad Váhom, kam sa aj rodina presťahovala. Tu Ivan v štúdiu pokračoval a v Novom Meste nad Váhom aj v r. 1928 maturoval. Pokračoval štúdiom práva v Bratislave, ktoré ukončil v r. 1932. Ako vysoký vojenský sudca pôsobil v režimoch 1.ČSR, 2. ČSR, 1.SR, SNP, 3.ČSR. Prežil vojnové nemecké väznenie. Po nástupe Gottwaldovho režimu ho zbavili funkcie, uväzneniu sa vyhol ukrývaním a útekom do Nemecka v apríli 1949, neskôr emigroval do Kanady, kde pracoval ako drevorubač a robotník. Životopis v: Novomestský spravodajca, febr. 2014, autor Ing. Gustáv Rumánek. Trenčín na tohoto svojho kedysi vysoko postaveného rodáka zabudol, ešte že si ho pripomína aspoň Nové Mesto n. V.




Trenčianske  postavičky

Po dlhšom váhaní pridávam na jar 2013 medzi známych Trenčanov novú podskupinu trenčianskych postavičiek; nadväzuje na môj predošlý text v "TTT1".

Známi Trenčania boli známi hlavne svojou činnosťou, tiež svojím menom. Je tu však skupina Trenčanov, ktorých mnohí ľudia poznali najmä z videnia, pretože ich ľahko spoznali podľa vzhľadu. Pritom nerozhodovalo ich spoločenské postavenie. Často sa o nich nič bližšie nevedelo, dokonca ani meno, i keď niektorí boli známi podľa viac či menej priliehavých prezývok. Nedali sa však prehliadnúť. To sú tie postavičky Trenčína. Dnes možno táto kategória vyznie nepochopiteľne, ale v tých časoch sme sa viac poznali prinajmenej od videnia, lebo Trenčín bol menší, prakticky sa ešte nežilo na sídliskách (okrem Sihote 1 = starej) a nebolo v ňom toľko nových ľudí ako teraz.
Nech táto kategória známych Trenčanov nikomu neznie znevažujúco, pretože jednou z výrazných postavičiek Trenčína bol predsa aj náš ctihodný Rektor, páter Branecký, ktorý bol iste známy Trenčan svojou činnosťou, súčasne však bol aj postavičkou Trenčína svojím vzhľadom - vysokou postavou; sám o nej šíril vtipy vo svojich brožúrkach. Že nebol jediný zo známych Trenčanov, ktorí podľa svojho typického vzhľadu tiež patria mezi postavičky Trenčína, dokazujú aj opát Misz a staviteľ s hromovým hlasom Béla Částka. Bez pochybností ich rozoznávam na starých fotografiách aj ja, ktorý som ich nikdy naživo nezažil.


Martin Hell, pôvodne učiteľ, v sedemdesiatych rokoch sprievodca na trenčianskom hrade. Bol nápadný svojím vážnym vystupovaním a dôslednou výslovnosťou, pôsobil precíznym dojmom a každý si ho ľahko zapamätal aj podľa jeho štíhlej postavy s okuliarmi. Zjavne sa dlho a veľmi starostlivo staral o svoju matku, často ich bolo vídať na prechádzkach, ešte zopár rokov po 1989, potom už len samého, až sa aj on vytratil. Matka bola prevdepodobne tiež učiteľka.

Laci Jankovič so sestrou - vyzerali ako starší manželia, ale neboli. On vysokánsky štíhly v manchestrovom saku, ona nízka postavička v tmavom oblečení, roky účtovníčka v Tatre. Po r. 1989 sa pán Laci Jankovič vrátil do rodného Trenčína po dlhých rokoch strávených v cudzine a veľa Trenčanov si muselo všimnúť jeho nápadnú postavu, keď na námestí pravidelne kŕmieval holuby. Predtým žil všelikde, v USA, vo Viedni, pracoval kdekade, vraj aj v službách OSN, ale život v cudzine si nepochvaľoval. Vedel prinajmenej anglicky a francúzsky. Posledné roky však bol po porážke a tak bol horšie zrozumiteľný, čo bola škoda, lebo jeho spomienky boli zaujímavé. Poznal som ich cez sestru môjho otca, s ktorou sa obaja priatelili a písali si, lebo boli zo starej trenčianskej rodiny. Starí Trenčania spomínali, že zamladi v Trenčíne bol pán Jankovič parádnik. Dožili vraj v penzióne pri nemocenskej a ani neviem kde majú hrob.

Marian M., pôvodne čašník, po r. 1989 roky predával pukance v podchode pri sv. Trojici na námestí, odkiaľ sme si ho všetci pamätali. Zomrel predčasne.

Darinka R., koncom šesťdesiatych a v sedemdesiatych rokoch známa nižšia postava na bicykli, vždy s nápadne veľmi vysoko načesaným vtedajším módnym účesom.




Rozsah, varianta, datum diela: počty samostatných mien: 170 mien =10.2.2015; +12=182 mien 21.4.2015; +2=184 mien 29.2.2016;
Autor: Ing. Vojtech Brabenec, Trenčín.

(Koniec diela)
Toto dielo je pod ochranou Autorského zákona. Autorovi patria práva hlavne podľa autorského zákona (618/2003 v aktuálnom znení), najmä označenie autorstva, nepozmeňovanie diela, udeľovanie súhlasu na verejný prenos a iné rozširovanie, a právo na odmenu za využitie diela.



      <<  Návrat späť na vrch tejto strany                         <<  Návrat na hlavnú stránku


„Čas si vymysleli lidé, aby věděli, od kdy do kdy a co za to.“ Jan Werich