Trenčanom o Trenčíne
Stránky Ing. Vojtecha Brabenca z Trenčína.


Spomienka na trenčianskych dominikánov.

Článok má dlhú históriu, driemal v šuflíku a čakal na svoju príležitosť dve desiatky rokov. Plné znenie zverejňujem k príležitosti 100. výročia narodenia dominikána pátra Aquinasa Gaburu, ktorý kedysi pôsobil v Trenčíne. Keď som ho písal, páter Aquinas mi dal množstvo informácií; mal vtedy 80 rokov, žil a pôsobil v Bratislave na Kalvárii, kde som ho viackrát navštívil. Rád si na neho spomínam.


Rehoľa bratov kazateľov svätého Dominika nebola v Trenčíne ani dávno ani dlho, je však zaujímavou kapitolkou v histórii Trenčína práve tak, ako je ich trenčiansky pobyt zaujímavou epizódou v histórii rehole.

Rehoľu bratov kazateľov (Ordo Fratrum Praedicatorum, skrátene OP) čiže dominikánov založil svätý Dominik Guzmán, ktorý žil v Španielsku (1170-1221). Okrem prvej mužskej vetvy vznikol o niečo neskôr aj druhý ženský rád (dominikánky). Pre laikov mužov aj ženy, ktorí nemôžu ísť do kláštora, napríklad z dôvodu, že žijú v manželstve, bol založený tretí rád, ktorý je určitou náhradou za mníšsky život. Príslušníci tretieho rádu sú v civilnom zamestnaní a smú vlastniť majetok.

Rehoľa pôsobí na princípe apoštolskej chudoby, ale vysokého teologického vzdelania. Pôsobiskom dominikánov sú mestá, náplňou misie a kazateľstvo. Vynikali vždy v štúdiu a vedeckej práci. Zaslúžili sa o rozšírenie ružencovej modlitby až do takej miery, že bývajú pokladaní za jej pôvodcu.

Odevom dominikánov je biely habit (rúcho), kožený pás s ružencoma biely škapuliar s kapucňou. Ich heslom je Veritas (pravda).

Dominikáni pôsobia v rôznych krajinách.

Na našom území rehoľa dominikánov vznikla za panovania Ondreja II (1205 - 1235). Od roku 1221 existoval ich kláštor v Košiciach. Neskôr sa rehoľa rozšírila a mala kláštory aj v Banskej Bystrici(1275), Gelnici (1288), Trnave (1303), Komárne, Banskej Štiavnici, pravdepodobne aj na Spiši. Všetky dominikánske kláštory, okrem košického, boli však zrušené za vlády Jozefa II (1780 - 1790). Preto sa dominikáni rozišli na okolité fary a pôsobili na nich ako kapláni. Košický kláštor mal až 300 členov v časoch svojho najväčšieho rozkvetu.

Prví dvaja dominikáni prišli do Trenčína začiatkom novembra roku 1938 z Čiech. Bol to páter Rafael M. Gregor Lexman, superior, pôvodom z Bobota pri Trenčíne (nar. 8. marca 1910), vysvätenýv r. 1935 v Olomouci a pôsobiaci dovtedy v Zmojme.
Spolu s ním prišiel páter Martin Furman, pôvodom z Nižnej Myšle pri Košiciach.

Krátko bývali v dome školských sestier De Notre Dame v dvore ich kláštora a tu sa aj stravovali. Potom sa usadili u p. dekana Štefana Pecára (nar. 17.3.1893 Nedanovce, zomrel po r. 1947 ako čestný dekan v Trenčíne) v dome pod farskými schodmi. Neskôr k nim pribudli ďalší:

Páter Dr. Inocent Müller Th. lic. (nar. asi 1911, vysvätený v r.1935) prišiel z Olomouca začiatkom roku 1940, kde pôsobil ako profesor teológie, prednášal filozofiu na generálnom štúdiu dominikánov v Olomouci. V Trenčíne pôsobil ako superior dominikánov, stál na čele ich trenčianskej komunity. Bol aj literárne činný. Prispieval článkami do rôznych náboženských časopisov. Okrem toho prekladal z francúzštiny. V Olomouci v roku 1940 mu vyšlo dielo Mravní svědomí.
Páter Vojtech Müller, superior, prišiel do Trenčína z Košíc v roku 1940 po svojom vyššie spomenutom bratrancovi.

Dňa 15. aug. 1940 z Olomouca prišiel páter Aquinas Mária Juraj Gabura, ktorý prevzal správu kurácie kaplnky sv. Anny. Narodil sa 17. januára 1915 v Dolnom Kubíne. V roku 1939 bol v Olomouci vysvätený. Svoje náboženské články uverejňoval v časopisoch Smer, Štít a iných. Bol tiež prekladateľom z francúzštiny a z latinčiny.

V roku 1942 sa pripojil páter Pius Mária Ján Krivý (nar. 1910 v Bošáci). Publikoval v rôznych náboženských časopisoch.

Kuchárom bol fráter Bernard Sokol z Opatovej n. V.

Predstaveným trenčianskych dominikánov bol spočiatku páter Rafael Lexman, neskôr po svojom príchode to bol páter Inocent Müller; ich dušou bol páter Aquinas.

Dominikáni po svojom príchode do Trenčína sa trenčianskej verejnosti predstavili v kostole piaristov na námestí cyklom kázní na spôsob francúzskeho dominikána pátra Henri Lacordaira.

V tom čase, od smrti kuráta kaplnky sv. Anny v Trenčíne vdp. Jozefa Dieru v roku 1935, bolo uvoľnené miesto kuráta a spolu s ním aj jeho sídlo - prízemný dom na Hollého ulici (teraz už tá ulica nejestvuje) s vchodom oproti vstupu do kaplnky sv. Anny. Bola to budova niekdajšej historickej tzv. občianskej nemocnice. V súvislosti s odchodom vdp. Silvestra Hančinského na nové pôsobisko do Žabokriek, vdp. biskup Kmeťko poveril dominikánov správou kostolíka sv. Anny aj s priľahlou kuráciou, do ktorej spadalo asi 7000 obyvateľov južnej časti Trenčína a asi 2500 z Trenčianskych Biskupíc. Na základe toho, dominikáni presídlili do sídla kurácie, starali sa o kaplnku a v rámci kurácie vykonávali riadnu pastoráciu preveriacich v jej pôsobnosti. Bolo to udeľovanie sviatosti krstu, zaopatrovanie a pohreby, no s výnimkou sviatosti manželstva, pretože sobáše sa vykonávali na fare pod hradom, kde sa tiež viedla krstná matrika včítane vystavovania krstných listov. Tým boli dominikáni odľahčení od administratívy a ťažiskom ich práce bol apoštolát. Medzi ich povinnosti patrila aj duchovná správa trenčianskej väznice.

Dominikáni rozvinuli kazateľskú činnosť v Trenčíne a v okolí. Často vykonávali týždenné misie po celom Slovensku, taktiež poriadali exercície (duchovné cvičenia). V samotnom Trenčíne tiež vyučovali náboženstvo na školách: na ľudových, meštianskych, na rehoľnom dievčenskom gymnáziu De Notre Dame, v Neherovej učňovskej škole za mostami. Spravovali pútnické miesto Skalka.

Založili tu a viedli Združenie katolíckej mládeže, kde pôsobili v rôznych vekových skupinách. Organizovali výlety do okolia a v Súči letné tábory pre mládež. Páter Rafael zaobstaral 16 mm premietačku a na piaristickom gymnáziu premietal filmy pre mládež; veľký úspech mal dvojdielny veľkofilm Pieseň o Bernadette, ktorého kópiu zakúpil u redemptoristov v Českých Budějoviciach. Premietať chodil aj po celom Slovensku.

Dominikáni sa v Trenčíne podujali na organizovanie divadelných predstavení. Zachovali sa informácie o niektorých odohraných hrách: Ďuro ide na svatbu, Kamenný chodníček, Santaremskí miništranti. Obvykle sa hrávalo v neďalekých hostincoch na námestí sv. Anny: Ragasovom a Vlachého. Keď sa neskôr dostaval katolícky Kultúrny dom (vysvätený v júni 1942) na Pribinovej ulici (potom "kino Hviezda"), hrávalo sa aj v ňom. Divadlo hrávala predovšetkým mládež. Tu, v divadelnom krúžku trenčianskych dominikánov, začal počas 2. svetovej vojny svoju hereckú, neskôr už profesionálnu kariéru známy slovenský herec Jozef Króner (20.3.1924- 12.3.1998).

Dominikáni vykonávali tiež apoštolské poslanie v Združení katolíckych mužov. Pre rozvinutie duchovného života žien založili Tretí rád sv. Dominika (terciári) a Tretí rád sv. Františka v Trenčíne. Františkánskych terciárov riadil p. Lexman. Dominikánskych terciárov mal na starosti p. Aquinas. Ich počet rástol od 28 do 48 členov.

Dominikáni boli tiež spoluzakladateľmi ružencových spolkov nielen v Trenčíne, ale aj inde na Slovensku.

Páter Dr. Inocent Müller každomesačne poriadal v Bratislave vyššie náboženské kurzy, ktoré sa konali v sále Charitasu.

Páter Rafael Lexman absolvoval polročnú školu pre dôstojníkov duchovnej služby a 26 mesiacov zastával túto funkciu v jednotke Slovenskej armády na Kaukaze, pri Azovskom mori a na Kubáni, napokon pri Čiernom mori. Zažil tu neľahké chvíle, obkľúčenie, aj tuhú zimu roku 1942. Keď bol od jednotky zaslaný na liečenie do Trenčína, po vyliečení tu už zostal a zastával funkciu posádkového duchovného. Páter Rafael pôsobil tiež v roku 1944 ako kňaz v Kostolných Miticiach.

Páter Pius Krivý sa zvlášť venoval duchovnej výchove mladých letcov v leteckej škole v Trenčianskych Biskupiciach.

V rámci apoštolátu vykonávali tiež náboženské prednášky. Usporadúval ich páter Dr. Inocent Müller v Trenčíne a okolí. Často s ním spolupracoval aj Mudr. Jozef Lukáč tak, že po náboženskej prednáške sa konala zdravovedná. Táto kombinácia bola u publika obľúbená.

Dominikáni vykonávali aj duchovnú starostlivosť o kňazov: prednášali pri kňazských rekolekciách v Trenčíne.

25. mája 1942 sa konala v sedle Žebrák pri úpätí Inovca (pri železničnej stanici Mníchova Lehota) posviacka kríža na pamiatku pustovníka Ferka Rozvadského. Zúčastnil sa jej aj dominikán páter Vojtech Müller.

Dominikáni založili v Trenčíne edíciu Veritas, kde vydávali knihy zamerané na duchovný život. Prvé bolo dielo francúzskeho autora p. Garrigue Lagrange, u ktorého pápež Ján Pavol II. robil kedysi v Ríme svoj doktorát. Názov diela bol K Bohu (v orig.: Tri cesty a tri obrátenia). Postupne tu vydali ešte tieto ďalšie diela:
- p. Bernadote: Eucharistiou k Najsv. Trojici
-Dr. Scremin: Príručka morálky pre lekárov
- Bl. Angela z Foligna: O svetle neprístupnom
- Sv.Katarína Sienská: Cesta dokonalosti
- Sv. Tomáš Aquinský: Výklad Pánovej motlitby
- životopis dominikánskedo novica "Fráter Kandid"
- životopis sv. Moniky
- O krásnom písomníctve (o nebezpečí literatúry)
- akademické kázne prof. Búdu: "Pán s nami"
- kázne Dr. Ligoša, špirituála spišského seminára "Pútnikom večnosti"
- Homilitické dielo Dr. Hromníka: "Božie slovo"
- Lindworský: Psychológia askézy
- zápisky vodcu francúzskych skautov Vita di Larigandie: "Radostný život" (v orig.: Hviezda na šírom mori")

V neposlednom rade boli dominikáni známi aj vydávaním vlastného časopisu, ktorý začali vydávať v rámci edície Veritas zanedlho po svojom príchode do Trenčína. Prvé číslo vyšlo v januári 1941. SMER, lebo tak sa volal, mal podtitul Revue pre duchovný život. Zameriaval sa najmä na výchovu a misijnú propagáciu. Bol určený pre náročnejších čitateľov a rozšírený najmä medzi študujúcou mládežou a slovenskými katolíckymi intelektuálmi. Priaznivo ho prijala slovenská katolícka verejnosť, pretože zaplnil dovtedy voľné miesto. Ľudových náboženských časopisov bolo vtedy viacero, ale Smer bol určený pre vzdelaných veriacich. Tlačila ho trenčianska firma tlačiareň Vojtech Čelko. Náklad bol až štyritisíc výtlačkov. Časopis redigoval páter Dr. Inocent Müller, spoluredaktorom bol páter Aquinas M. Gabura. Spolupracovali a prispievali páter Rafael Lexman, univ. prof. Mudr. Alojz J. Chura, prof. Ján Haranta, a mnohí ďalší, nielen zo Slovenska, ale aj z cudziny.

Z obsahu časopisov ako zaujímavosť uveďme, že tu vyšiel od patológa Mudr. Šubíka (bol to inak známy slovenský básnik Andrej Žarnov) článok o masakre v poľskej Katyni (Smer 6/1943), taktiež Omša ex voto od J. Harantu (Smer 8/1943), mnohé recenzie kníh nemeckých, francúzskych, maďarských, latinských, ale aj domácich. Redakcia a administrácia sídlila v Trenčíne na námestí sv. Anny 1 (tel. 116). Časopis bol vo formáte približne A5 a vychádzal mesačne okrem prázdnin. Prvé číslo vyšlo vždy v januári. Ročník časopisu obsahoval až okolo 480 strán! V Trenčíne vyšli kompletné štyri ročníky, z piateho už iba dve čísla, lebo vo vydávaní potom rok pokračovali v Košiciach. Po ochorení pátra Inocenta Müllera v Košiciach prevzal úplnú redakciu opäť páter Aquinas v Trenčíne.

Po svojom príchode do Trenčína začali dominikáni pomýšľať aj na výstavbu vlastného kostola. V spolupráci so známym trenčianskym staviteľom Dominikom Filippom ju plánovali vedľa kostola sv.Anny. Páter Rafael Lexman, vidiac vtedy ešte nezastavané priestranstvo medzi Kubrou a továrňou Tiberghien (teraz Merina), snažil sa tu podnietiť výstavbu dominikánskeho kostola. Intervenoval za tým účelom spolu s pátrom Ivanom Murínom a Karolom Murínom aj u vtedajšieho prezidenta republiky Dr. Jozefa Tisu.
Začiatkom roku 1940 sa začala organizovať príprava výstavby dominikánskeho kostola na Sihoti, kde sa v tom čase práve začínala výstavba novej veľkej mestskej štvrte. Dominikáni tu na výstavbu svojho kostola zdarma od mesta získali pozemok s rozlohou asi 4000 m2. Približne v tom čase prebiehala výstavba katolíckeho Kultúrneho domu na Pribinovej ulici (13. nov. 1938 bol položený základný kameň). Bola to pomerne veľká stavba a sústredili sa na ňu všetky sily. Možno preto bola výstavba dominikánskeho kostola odsunutá na neskorší čas a potom jej už okolnosti nepriali, takže sa napokon neuskutočnila vôbec.

Pri prechode frontu cez Trenčín, 9.apríla 1945, zápalný granát zasiahol dom kurácie pri kaplnke sv. Anny, kde dominikáni sídlili. Strecha bola pokrytá šindľom, preto bola pre oheň ľahko straviteľným sústom. Zasiahli síce hasiči a dvaja členovia VPO, ale márne. Budova celá zhorela do základov aj so zariadením. O strechu nad hlavou prišli nielen dominikáni, ale aj kostolník Smržík, ktorý tam býval. Zničená bola tiež knižnica dominikánov. Dielu skazy ohňa napomohli aj ľudia: časť vecí, pre záchranu pred ohňom povyhadzovaných von z okien na ulicu, bola rozkradnutá. Počas požiaru naďalej husto dopadali strely na dom aj na okolie, čo sťažovalo hasenie požiaru a robilo z neho životu nebezpečné podujatie. Vtedy zhorel aj susedný dom číslo 19. Obetavosťou hasičov sa však podarilo zabrániť ďalšiemu rozšíreniu ohňa. V ten istý deň bol zasiahnutý aj susedný kostolík sv. Anny. Mína preletela cez jeho okno a čiastočne poškodila vnútorné zariadenie.

Dom dominikánov už nebol viac obnovený, ohorené múry z nepálených tehál sa postupne vplyvom dažďa zosunuli a časom na tom mieste vznikla ozdobná záhradka pred kostolíkom. Neskôr ju nahradilo terajšie parkovisko, ktoré už ničím nepripomína dávnu históriu tohoto miesta. Po vyhorení bývali dominikáni v poschodovom dome na tej istej ulici oproti vyhorenému domu kurácie, kde býval aj správca fary a na prízemí bola kožušnícka dielňa pana Jána Vetráka. Tento dom dominikáni získali do svojho vlastníctva kúpou, s pomocou pôžičky od podnikateľa Oppelta.

Aké boli ďalšie povojnové osudy našich dominikánov ?

Páter Dr. Inocent Müller po prechode frontu odišiel z Trenčína do Košíc.V Trenčíne zostali len pátri Martin Furman, Rafael Lexman a Aquinas Gabura. Na prechodný čas tu s nimi bol aj páter Bertrand Húska, ktorý po fronte bol došiel z Košíc a tam sa aj vrátil.

V októbri 1948 dostali dominikáni listom úradný zákaz vydávať časopis Smer aj knihy. V októbri 1948 teda vyšlo posledné číslo Smeru. V januári 1949 Štátna bezpečnosť prišla zatknúť pátra Rafaela Lexmana. Jeho zatknutie sa stalo zámienkou na zrušenie trenčianskej dominikánskej komunity. Páter Martin s časťou ich nábytku presídlil do kláštora v Uherskom Brode. Páter Aquinas našiel útočisko v podnájme na Hornom Šanci až do 12. novembra 1949, kedy ako posledný opustil Trenčín na pokyn provinciála a odišiel do Košíc. Tým história rehole dominikánov v našom meste po jedenástich rokoch pôsobenia smutne končí. Neskončili však osudy dominikánov. Boli ešte smutnejšie. Pri likvidácii reholí v roku 1950 bol ich osud obdobný ako osudy všetkých rehoľníkov na Slovensku: zrušenie rehoľných spoločenstiev, nútená internácia, väznenie, utrpenie, znemožnenie činnosti, neprimerané zamestnania.

Páter Pius Mária Krivý po prechode frontu odišiel najskôr do Košíc, neskôr emigroval, žil vo Francúzsku a v Kanade, potom v Bazileji medzi československými emigrantami, napokon v Slovenskom ústave svätého Cyrila a Metoda v Ríme, kde je aj pochovaný.

Keď v januári 1949 Štátna bezpečnosť prišla zatknúť pátra Rafaela Lexmana, využil príležitosť - požiadal o dovolenie ísť si pre povrázok na zviazanie svojich vecí - a ušiel im. Skrýval sa. Po mesiaci putovania došiel na Šumavu a pokúsil sa prejsť hranicu do Bavorska. Tesne pred hranicou ho však vystopoval a zastavil cvičený vlčiak a vzápätí ho už mala v rukách Štátna bezpečnosť. Falošne ho obvinili ho zo spolupráce so skupinou študentov Biela légia, ktorí boli neskôr odsúdení na smrť: Tesár, Tunega, Púček. Bol odsúdený na 6 rokov väzenia a väznený v Leopoldove spolu s pátrom Ivanom Murínom. Neskôr sa síce dostal na amnestiu von z väzenia, nie však na slobodu: pridelili ho na prevýchovu do bývalej ženskej väznice v Mladej Boleslavi. Istý čas žil v Bratislave, kde musel vykonávať neprimerané zamestnanie, potom pôsobil ako duchovný správca v Dunajskej Lužnej; po r. 1989 žil v Košiciach.

Páter Aquinas Gabura pre svoju náboženskú činnosť bol v päťdesiatych rokoch odsúdený na trest doživotného väzenia. Jeden čas bol väznený v jednej cele s vdp. biskupom Jánom Vojtaššákom. V šesťdesiatych rokoch bol na základe amnestie prepustený. Neskôr bol spoluorganizátorom a účastníkom skryte uskutočňovaných náboženských podujatí v Prešove, Zvolene, Bratislave, Žiline, Poprade. Po r. 1989 žil v spoločnosti svojich bratov dominikánov na bratislavskej Kalvárii. Hoci už na dôchodku, ešte stále pracoval, spovedal, venoval sa mladým ľuďom.

Iba niektorí z dominikánov sa dožili dnešných čias, keď sa ich existencii a práci už nekladú prekážky. Im všetkým, ktorí sa desať rokov starali o duchovné potreby časti obyvateľov nášho mesta aj okolia, či už sú niekde medzi nami alebo na večnosti, nech patrí naša nielen dnešná spomienka a poďakovanie.


Autor: Ing. Vojtech Brabenec, Trenčín, 1995 - 1996



(Koniec diela)
Toto dielo je pod ochranou Autorského zákona. Autorovi patria práva hlavne podľa autorského zákona (618/2003 v aktuálnom znení), najmä označenie autorstva, nepozmeňovanie diela, udeľovanie súhlasu na verejný prenos a iné rozširovanie, a právo na odmenu za využitie diela.

Uverejnené v internetovom časopise Knihovník, číslo 2/2014, str. 26-28, dostupnom na adrese:
http://www.vkmr.sk/buxus/docs/Knihovn%C3%ADk%202%20_2014.pdf

Skrátenina diela bola uverejnená pred 16 rokmi v časopise Považie (jan. 1999):


Za prvé informácie o trenčianskych dominikánoch ďakujem mojej mame, ktorá sa kedysi zúčastňovala dominikánskych podujatí pre mládež a zachovala z nich fotografie. Za podnet pre napísanie tohoto článku ďakujem dávnemu rozhovoru rozhlasovej stanice Slobodná Európa s pátrom Aquinasom. Za podklady k tomuto článku ďakujem pátrovi Aquinasovi, s ktorým som sa niekoľkokrát stretol v Bratislave; on aj článok overil v pôvodnej neskrátenej podobe. Neskrátenú verziu článku som kedysi poskytol pánovi profesorovi Pozdišovskému ako jeden z podkladov pre jeho myslím že posledné životné dielo o kaplnke sv. Anny, ktorú mal veľmi rád.



Páter Rafael Gregor Lexman, OP jeden z trenčianskych dominikánov


Môjmu nedávno (2011) zosnulému bývalému kolegovi pánovi Fabianovi Lexmanovi ďakujem za tento letáčik, aj za niekdajšie zoznámenie s jeho strýkom Rafaelom Lexmanom, ktorého spomienky som rád počúval.


      <<  Návrat späť na vrch tejto strany                         <<  Návrat na hlavnú stránku


„Snažme se žít tak, aby naší smrti litoval i majitel pohřební služby.“ Mark Twain