TRENČAN

Trenčanom o Trenčíne

Stránky Ing. Vojtecha Brabenca z Trenčína


Spomienky Jozefa Weisera na jeho pôsobenie v Trenčíne

 
Náhodou som sa dozvedel o nedávnom úmrtí 97 ročného prof. Jozefa Weisera (16.2.1916 - 19.2.2013). Kedysi pred dvomi desiatkami rokov som ho navštívil v Bratislave, býval niekde na Februárke na vyššom poschodí typického červenkastého činžáku šesťdesiatych rokov. Bol som za ním ako za jedným z posledných učiteľov niekdajšej trenčianskej židovskej ľudovej školy. Vtedy som písal o trenčianskom židovstve, preto som ho poprosil o jeho trenčianske spomienky, v čom mi ochotne vyhovel.

Myslím, že dnes už málokto v Trenčíne si súčasné zprávy o jeho úmrtí spája s naším mestom, v žiadnej z nich sa Trenčín nespomína. Našiel som spomienky pána Weisera a rád by som z nich odcitoval tú celú súvislú časť, v ktorej spomína na svoje trenčianske pôsobenie. Mal by som ho ako autora spomienok vopred požiadať o súhlas, ale nedá sa, lebo práve zomrel; ako som ho poznal, dúfam, že by nenamietal.

Pán Weiser spomína:.

"Časom som sa dozvedel, že v Trenčíne potrebujú židovského učiteľa. Tuším traja sme sa hlásili na tento post a ja som to miesto získal. V rokoch 1941 až 1942 som pracoval v Židovskej ľudovej škole v Trenčíne.

V Trenčíne som sa v marci 1942 oženil s Ankou. Anička Rosenfeldová bola tiež šómerka. Zhodou okolností bola na hachšare v Trenčíne, kde sme sa spoznali. Jej otec, český Žid, lekár, pôsobil v Rozhanovciach. Odtiaľ bol vyhnaný do Čiech, jednak ako Žid, jednak ako Čech a jednak ako dôstojník Československej armády. Tak Anička zostala sama. Jej mama zomrela pred vojnou.

Toto obdobie bolo veľmi smutné, riaditeľ ((trenčianskej)) židovskej ľudovej školy Belo Brunner bol deportovaný. Belovi sa tesne pred deportáciami narodilo dieťatko. S bábätkom a so ženou ich deportovali. Ďalšia moja kolegyňa, Alica Rosenbaumová sa ukryla spolu so svojou mamou. Po vojne som sa dozvedel, že sa schovávali. Po potlačení povstania ich chytili, zavliekli do Nemeckej, kde bola vápenka. Tam ich všetkých postrieľali a vhodili rovno do horúceho vápna. Postupne sa mi začala vyprázdňovať moja trieda. Až sa jedného dňa vyprázdnila celá.

Pred deportáciou z Trenčína vytvorili zberný tábor pri stanici a tam sústredili deti, kým chytali ich rodičov. Dozvedel som sa, že ich tam stráži gardista. Ja som si povedal: „Čo mám robiť ako učiteľ?“ Tak som kúpil dve, tri kilá cukríkov a šiel tým deťom aspoň trochu osladiť život. Ešte sme nevedeli, že to bude vykynožovanie Židov. My sme vedeli, že bude veľmi zle, ale nevedeli sme o vyvražďovaní. Ústredňa Židov v tom čase šírila, či už z útechy, alebo či museli, že ľudia idú na robotu. Ako som prišiel s cukríkmi, gardista mi hneď tykal: „Kam ideš?“ Ja hovorím : „Ja som učiteľ týchto detí. Chcem sa s nimi rozlúčiť a chcem im dať cukríky.“ „Ja ťa nepustím!“ A vtedy sa prejavila moja povaha. Neviem, po kom som to zdedil. Možno je to tým, že som chlapec z dediny a ako taký som bol zvyknutý sa pobiť. Toho gardistu som schmatol za golier a hovorím: „Keď ti jednu tresnem, tak ma pustíš!“ On zostal prekvapený. „Choď, ale ťa nepustím von! Pôjdeš s nimi!“ Ja hovorím: „To uvidíme, či ma nepustíš.“ Tak ja som sa s tými deťmi rozlúčil a aspoň rozdal cukríky. Keď som sa vracal von, pozeral som gardistovi priamo do očí. On tam stál s puškou ako zhypnotizovaný a pustil ma.

V roku 1942 nás s manželkou gardisti nevzali. Len sme sa museli vysťahovať z bytu, nemohli sme si dovoliť ho ďalej platiť. Začiatkom júna 1942 však deportovali mojich rodičov, mamu a nevlastného otca. Pár dní pred ich deportáciou mi poslala poštárka, ktorá sa s rodičmi priatelila, telegram. Informovala ma v ňom, že rodičov vzali gardisti. Poštárka bola príbuzná evanjelického farára z obce Chmeľov, Marenčina. Vedel som, že ich pošlú do zberného tábora v Žiline. Veliteľ tohto tábora, volal sa Marček, bol úplatný, no ja som nemal peniaze. Obrátil som sa teda na židovskú obec v Trenčíne. Predseda obce mi pomohol zorganizovať zbierku medzi ľuďmi, ktorých ešte nedeportovali. Vyzbieralo sa desaťtisíc korún. Do Žiliny som prišiel v deň, keď tam mal doraziť aj vlak z východného Slovenska, v ktorom boli moji rodičia. Ľudí z tých dobytčích vagónov hnali do tábora. Naraz bolo počuť spev. Práve prechádzala katolícka procesia so svätými obrazmi, samozrejme aj s Pannou Máriou a gardisti, ktorí hnali ľudí, ich prestali biť. Len čo procesia prešla pokračovali vo svojej „práci“. Rodičov sa mi žiaľ, nepodarilo vykúpiť, pretože vedúci tábora už žiadal pätnásťtisíc. 6. júna 1942 odtransportovali mojich rodičov do koncentračného tábora Auschwitz.

Do Žiliny som samozrejme cestoval načierno. Vtedy už platili protižidovské zákony a Žid nesmel cestovať. Hviezdu som si zo zásady nedal. Kúpil som si časopis Gardista, a keď gardisti legitimovali, ja som čítal noviny a tak ma vynechali. Keď som sa konečne stretol s rodičmi, Viktor bol úplne zmeravený. Totiž on bol gazda a na poliach pomaly dozrievalo obilie. Nevedel pochopiť, ako ho môžu odtrhnúť od jeho zeme. Pokúsil som sa im cez škáru vozňa prestrčiť chlieb. Nejaký gardista to zbadal a zozadu po mne hodil kameň. Keby som sa nebol uhol, zabije ma. Od tých čias som nemal žiadnu správu o mojich rodičoch.

Po mnohých rokoch som sa dozvedel, že som mal do konca augusta 1942 výnimku. Vôbec som o nej nevedel. Nebola to prezidentská výnimka, ale výnimka ministra školstva. Známe je, že minister školstva, kde mohol, pomohol. On bol jeden z tých umiernených stúpencov slovenského štátu. Potom som sa dovtípil, že o tú výnimku sa postaral školský inšpektor  v Trenčíne, ktorý  bol mimoriadne slušný človek."



Poznámky:

Texty v zátvorkách som doplnil ja.

V texte pán Weiser spomína Alicu Rosenbaumovú. Podľa spomienok iných pamätníkov, v Trenčíne istá ľavicovo orientovaná pani Rosenbaumová prevádzkovala akúsi súkromnú požičovňu kníh na námestí sv. Anny.

V texte pán Weiser spomína ministra školstva - v tom čase to bol Jozef Sivák (od 5.9.1944 ho vystriedal Trenčan Aladár Kočiš).

Môj prvý text o trenčíanskom židovstve je tu: http://www.trencan.ic.cz/0025-Zidovstvo.html
Neskôr rozšírený text vyšiel v druhom dieli Monografie Trenčín, a potom ešte dva razy ako separát s ďalšími rozšíreniami, obrázkami a mapkou, v počte viac desiatok kusov; poslednú verziu distribuoval už nebohý pán Armin Heber.
V mojej práci som zachytil najmä medzivojnové obdobie, nie sú v nej podrobnosti o prenasledovaní počas vojny. Toto obdobie popisuje nedávne dielo našej krajanky, mladej historičky Mgr. Zdenky Murárikovej: Deportácie židovského obyvateľstva  z Trenčianskeho okresu v marci – októbri 1942. Jej dielo má byť v: časopis "Druhá svetová", r. 2013, č.1 (podľa zprávy: http://www.druhasvetova.sk/2013/01/31/editorial-12013/)

Pripomeniem ešte, že do trenčianskej židovskej ľudovej školy pri synagóge chodili aj mnohí nežidia - konkrétne viem o otcovom kamarátovi T. Súľovskom, JUDr. V. Čelkovi, neteri rektora Braneckého a pánovi Dukátovi.

Pripájam fotografiu žiakov prvej a druhej triedy židovskej ľudovej školy v Trenčíne:


Ing. Vojtech Brabenec, Trenčín, 3.3.2013.




„Kdo se umí smát sám sobě, má právo smát se smát všemu ostatnímu, co mu k smíchu připadá.“ Jan Werich