Trenčanom o Trenčíne
Stránky Ing. Vojtecha Brabenca z Trenčína.


Pouličné hry mojich chlapčenských rokov

Ing. Vojtech Tichý (9/2012)

Môj priateľ, Vojto Brabenec ma požiadal, aby som spísal svoje spomienky na rôzne hry, ktoré som sa hraval na ulici spolu s ostatnými chlapcami a dievčatmi. Tou ulicou bola vtedy slepá ulica K Dolnému nádražiu, terajšia Kuzmányho. Bolo to v rokoch 1949-1954. Bývalo nás na nej, a na dvoch uliciach do nej ústiacich, Moyzesovej a Kmeťovej, veľa dievčat a chlapcov. Pokúsim sa vymenovať aspoň priezviská, na ktoré sa pamätám: Chrmo, Gombík, Gazdík, Stolárik, Lysina, Baco, Líška, Ábel. Z iných ulíc si spomínam na Ruda a Mira Sekerášových a Tóna Urbánka (Nám. sv. Anny).

Hrávali sme sa tieto hry: okoboko, hlavičková, guličky, čiara, vybíjaná. Najintenzívnejším obdobím hier boli samozrejme školské prázdniny. Dievčatá sa zúčastňovali iba hier okoboko, žandár - zbojník, schovávaná, „na chytačku“ a vybíjaná. K hrám žandár-zbojník a „schovávaná“ sme využívali priestory skladu sena a okolia maštale p. Hoštáka, ktorý tu mal dva kone a voz s gumovými kolesami. Bol to povozník.

Teraz sa pokúsim popísať pravidlá uvedených hier ako som si ich zapamätal, čo nemusí byť však celkom presné. Pravidlá hier *schovávaná* (na schovávačku, moderne skrývačku) a *vybíjaná* vynechám, nakoľko tieto hry sa donedávna hrávali a možná ešte aj hrávajú. Moje deti ich koncom 70. rokov minulého storočia ešte hrávali. V základných a stredných školách sa hra *vybíjaná* hrala aj v rámci telocviku na školskom dvore.

U hry „na chytačku“ boli zaujímavé riekanky pri „vypočítavaní“, pri ktorom kto ostal posledný musel chytať ostatných. Pamätám si dobre jednu z nich: „Aka fuka fundaluka, funde kave keven duka, ak fuk fundaluk, funde kave keven duk“. Píšem to „foneticky“, a tak neviem ako by to bolo správne napísané. Ďalšia bola: „Eniky beniky kliky bé, hádali sa nemky dve, medzi nimi češka, uštipla ich bleška“.






1. Okoboko.

Bola to loptová hra s gumenou loptou s priemerom aspoň 15 cm. Nedala sa zovrieť do päste a hádzanie s ňou tak bolo sťažené. Lopta sa položila do stredu ulice a okolo nej sa sklonili hráči s vystretými k nej rukami. Každý hráč si zvolil „meno“, krorým bol názov nejakej krajiny, či štátu, ako Amerika, Kanada, Brazília a pod. Počet hráčov bol medzi 5 až 10. Jeden z hráčov hovoril: okoboko, okoboko,.....rôzne dlho, pričom vyslovanie slova zrýchľoval alebo spomaľoval, až vyslovil niektoré meno iného hráča. V tom okamžiku sa vymenovaný hráč musel dotknúť lopty a zvolať – stáť, a ostatní hráči sa snažili utiecť od lopty čo najďalej. Ak sa však ozvalo „stáť“, každý musel naozaj ostať stáť v takej „polohe“ v akej sa práve nachádzal pri utekaní od lopty. Mohol byť otočený k lopte tvárou, chrbátom, rozkročený a pod. „Poloha“ bola dôležitá preto, lebo úlohou vymenovaného hráča bolo trafiť loptou nejakého stojaceho hráča, ktorý sa pritom nesmel pohnúť z miesta. Čo sa stalo s !trafeným hráčom! a kedy hra končila, si bohužiaľ už nepamätám.




2. Hlavičkovaná

Je to loptová hra a hrávala sa na ulici, hlinenom alebo trávnatom povrchu. Bola k nej treba dobrá gumená lopta o rôznom púriemere. V tej dobe bol výber lôp v hračkárskom obchode veľký. Od jednofarebných až po pekne farebne vymaľované. Túžbou každého chlapca bolo mať vymaľovanú loptu a čo najväčšiu. Taká sa používala na „iné hry“ s loptou i fotbal. Tie „iné hry“ hrávali dievčatá.

Na hracom priestore, ktorého dĺžka sa určovala „od oka“ alebo dohodou, sa na jeho koncoch vyznačili bránky. Používalo sa k tomu všetko čo bolo na blízku, hlavne kamene, tehly, handry, drevo, školské tašky, teplákové bundy, tričká. Šírka bránky bola dohodnutá a kontrolovaná, či je na strane súpera rovnako veľká, pretože vždy bola snaha ju o niečo si zúžiť. Tyče a brvno (výška, kde sa malo nachádzať) nebolo možné samozrejme určiť, čo bolo predmetom veľkých dohadovaní medzi súpermi a niekedy aj prizerajúcimi sa chalanmi a niekedy aj dievčatami.

Hru hrali jeden alebo dvaja hráči na každej strane ihriska. Hralo sa na góly a ten bol vtedy ak sa lopta dostala za bránkovú čiaru. Lopta sa do hry dostávala „hlavičkovaním“, ktoré spočívalo v tom, že hráč si vyhodil loptu pred seba do vzduchu a potom, s čo najsilnejším úderom hlavy, sa ju snažil poslať za bránkovú čiaru súpera. Najlepšie bolo keď lopta smerovala do rohov bránky. Hralo sa do desať gólov a jestvovali aj pouličné turnaje v hlavičkovaní.





3. Guličky

Jedna z najobľúbenejších hier chlapčenských liet. K hre si bolo treba kúpiť hlinené guličky ( v Trenčíne v obchode „Ľuba“, obchod s hračkami). Predávali sa farbené i nefarbené v plátených vreckách.

Hru mohli hrať dvaja až n hráčov ale obyčajne do 5 hráčov. Hracia plocha bola hlinený povrch (väčšinou na chodníku v Kmeťovej ulici, ktorý vtedy nebol vyasfaltovaný), strostlivo očistený a „vyrovnaný“. Drievkom alebo pätou topánky sa niekde na ňom urobila „jamka“, ktorej okraje sa zahladili, Jej veľkosť bola rôzna a závisela od schopností hráčov. Dobrí hráči hrali na jamku užšiu, slabší na širšiu.

Hra začínala tak, že z miesta za čiarou, vzdialenou od jamky asi meter, každý z hráčov hodil jednu guličku k jamke, pričom sa snažil ju hodiť čo najbližšie k jamke, lebo ten hráč, ktorého gulička bola k nej najbližšie začínal vlastnú hru a teoreticky mohol vyhrať všetky guličky na hracej ploche. Bolo treba k tomu ohnutým ukazovákom ruky drgnúť do niektorej z ostatných guličiek tak, aby táto drgla do nejakej inej guličky, ktorá musela spadnúť do jamky aby si ju mohol hráč vziať. To bola jeho výhra. Takto pokračoval dovtedy, pokým mu padali guličky do jamky. Ak sa tak nestalo, pokračoval hráč, ktorého gulička bola druhá najbližšie k jamke. Vzdialenosť guličky od jamky sa v sporných prípadoch merala steblom trávy, kúskom vetvičky, drievka, ceruzkou a pod. spôsobom všeobecne známým a presným. Stalo sa, že hráč netrafil žiadnu guličku a gulička, s ktorou hral, mu spadla do jamky. Vtedy sa táto gulička položila na pôvodné miesto. Hráč, ktorý hral na konci hry s dvomi guličkami na ploche a spadla mu drgnutá guľka do jamky, si vzal obe guličky. Nová hra potom začínala rovnakým spôsobom. Doba hry závisela od počtu guličiek, ktoré mali so sebou jednotliví hráči. Keď hrali dvaja hráči, bol koniec hry jasný, pokým víťaz hry nepožičal obohranému súperovi guličky. Pri väčšom počte končila vtedy keď niektorý z hráčov neobohral o guličky ostatných hráčov alebo sa hráči medzi sebou nepohádali.





4. Čiara

Jediná chlapčenská „hazardná“ hra, ktorú sme hrávali. Nebolo to často, lebo peňazí sme nemávali. Pokiaľ si pamätám, tak najčastejšie sme ju hrávali po Veľkej noci. Ináč sme si na ňu museli „šetriť“. K hre sa používali jednokorunové mince a to bol vtedy „veľký peniaz“. Hralo sa na upravenom hlinenom povrchu chodníka.

Hracia plocha bola ohraničená dvomi čiarami, vyrytými do zeme trieskou či klincom. Za jednu čiaru sa postavili všetci hráči a každý z nich postupne hádzal svoju mincu k druhej čiare. Snahou bolo ju hodiť čo najbližšie k tejto čiare. Ak čiaru „prehodil“ bol z hry von. Vzdialenosť medzi čiarami sa určovala odhadom ale zdá sa mi, že vyše ako 2 metre nebývala. Počet hráčov bol ľubovolný a ktorýkoľvek z hráčov mohol od nej kedykoľvek odstúpiť. Nebolo to ľahké, ak vo vrecku nohavíc boli ešte nejaké mince. „Mamon“ má obrovskú príťažlivosť v každej dobe a v každom veku človeka.

Hráč, ktorého minca bola k čiare najbližšie pozbieral všetky mince do ruky, prikryl ju druhou a povedal, či berie mince s „hlava“ alebo „orol“. Potom mincami medzi ohnutými dlaňami zaštrkotal, dlane otvoril a zo spadnutých mincí si vzal tie, ktoré predtým označil, že si berie. Zvyšné mince si vzal do ohnutých dlaní druhý hráč v poradí a urobil to isté ako hráč pred ním. Tak to pokračovalo dovtedy, pokým ostávali nejaké „nevyhrané“ mince. Potom mohla začať hra odznova.

Ako vidieť, pri hre rozhodovala šikovnosť hráča pri hádzaní mince k čiare ale potom hlavne „šťastena“. Ten, kto prvý „štrkotal“ s mincami nemusel ich vyhrať najviacej. Spomínam si, že iba raz som vyhral „kopu mincí“, ktorú som si potom s tlčúcim srdcom utekal domov spočítať.



Autor: Ing. Vojtech Tichý, Trenčín

(Koniec diela)
Toto dielo je pod ochranou Autorského zákona. Autorovi patria práva hlavne podľa autorského zákona (618/2003 v aktuálnom znení), najmä označenie autorstva, nepozmeňovanie diela, udeľovanie súhlasu na verejný prenos a iné rozširovanie, a právo na odmenu za využitie diela.



      <<  Návrat späť na vrch tejto strany                         <<  Návrat na hlavnú stránku


„Jedna ženská vidí často dál, než pět mužských s dalekohledem.“ Jan Werich