Trenčanom o Trenčíne
Stránky Ing. Vojtecha Brabenca z Trenčína.


Článok autora RNDr. Jána Hanušina, CSc. o koryte Váhu pri Trenčíne uverejňujeme na tejto stránke TRENČAN s jeho láskavým dovolením na Vianoce roku 2015. Článok vychádza z autorovho prispevku uverejneného v nasledovnom zborniku: HANUŠIN, Ján. Transformácia koryta Váhu na území Trenčína. In: Fyzickogeografický sborník 7 : fyzická geografie a trvalá udržitelnost. Editor Vladimír Herber. - Brno : Masarykova univerzita - Přírodovědecká fakulta :Česká geografická společnost, 2009, s. 131-137. ISBN 978-80-210-5077-8.


Transformácia koryta Váhu na území Trenčína
Ján Hanušin, RNDr., CSc.,
hanusin@savba.sk
Geografický ústav SAV, Štefánikova 49, 814 73 Bratislava, SR

Hradné návršie, dominantná poloha Trenčína na vápencovom výbežku Strážovských vrchov, vytvára s protiľahlým masívom Skalky krátky prielomový úsek, niekedy nazývaný aj Trenčianska brána alebo Trenčiansky prielom, ktorým si Váh preráža cestu z Ilavskej do Trenčianskej kotliny. Prielomové úseky sú pre tok Váhu typické, nájdeme ich nad Púchovom, pri Strečne a medzi Kraľovanmi a Ružomberkom. Oddeľujú jednotlivé kotliny, pričom Trenčianska brána je z nich najkratší a najmenej vyvinutý. Práve prielomový úsek Váhu cez Trenčiansku bránu bol jedným z hlavných determinantov vývoja koryta Váhu na území mesta. V našom príspevku hodnotíme zmeny pôdorysných charakteristík Váhu v období piatich časových horizontov, pre ktoré sme mali k dispozícii použiteľné mapové alebo fotografické podklady, s dôrazom na základné charakteristiky pôdorysu toku a posun inflexných bodov hlavných oblúkov (merané pre strednice hlavného koryta). Vzhľadom na absenciu časovo a priestorovo dostatočne výpovedných historických podkladov nie sme schopní vyhodnotiť charakteristiky priečneho profilu. Charakteristiky pozdĺžneho profilu sme vzhľadom na neúplnosť a nepresnosť podkladov vyhodnocovali len okrajovo. Takto ponímanú charakteristiku toku by sme mohli zaradiť niekde medzi úrovne I a II v zmysle Rosgenovej stupnice miery charakteristiky toku (Rosgen, 1994).


obrázok

Študované územie je vyčlenené nivou Váhu približne od profilu severne od tzv. Malej Skalky na severe v Ilavskej kotline po profil mestská časť Nozdrkovce na juhu v Trenčianskej kotline s rozlohou 21,8 km2. V súčasnosti je tento úsek rieky vymedzený riečnymi km (rkm) 170 – 163, na ktorých klesá nivelita nivy v najnižších častiach profilu z približne 210 na 201 m n.m. Priemerný prirodzený prietok v profile Trenčín za obdobie 1921-1950 bol 142 m3.s-1, hodnota Q100 bola stanovená na 2500 m3.s-1, najvyšší nameraný prietok v tomto období bol 2510 m3.s-1 (august 1925). Príslušná plocha povodia po vodočet Trenčín bola 9267 km2. Po r. 1950 bol vodočet v Trenčíne zrušený. V súčasnosti je Váh v študovanom území výrazne odprírodnený a umelý systém, na ktorom sú dve priečne stavby. V severovýchodnej časti je to hydrouzol Skalka s prívodným a odpadovým úsekom Nosického kanála, ktorý sa v rkm 165,7 spája s tzv. starým Váhom, odkiaľ pokračuje zdrž nad haťou Trenčianske Biskupice (v rkm 163, celkový objem 3,2 mil. m3). Hať rozdeľuje vody Váhu do Biskupického kanála a do tzv. starého Váhu.

Na spätosť študovaného územia s riečnou krajinou poukazujú aj viaceré chotárne názvy – Na tôni, Močiare v severovýchodnej časti študovaného územia, či existujúce alebo čiastočne zaniknuté sídelné názvy Záblatie, Rybáre, Žabinec v strednej a juhozápadnej časti študovaného územia. Bežným názvom, známym aj z iných lokalít na Slovensku je termín sihoť, čo znamená opustený riečny ostrov, relatívne stabilizovaný, porastený zvyčajne vŕbovým lužným lesom. V študovanom území sa tento termín zachoval v názve mestskej časti v severovýchodnej časti Trenčína Horná Sihoť. V minulosti sa rozlišovala Malá (Horná) Sihoť a Veľká (Dolná) Sihoť v južnej časti mesta.

Váh sa v období treťohôr na svojom strednom toku medzi Žilinou a Novým Mestom nad Váhom vyvíjal postupným predlžovaním toku, ktorý sledoval ústup zálivov miocénneho mora resp. brakických a sladkovodných pliocénnych jazier zasahujúcich do strednopovažských kotlín. Zdvih Strážovských vrchov a Bielych Karpát a pokles považských kotlín podmienili antecedentný charakter prielomu Váhu v Trenčianskej bráne. Prielomová sila rieky tu bola zvýraznená výraznou poklesovou tendenciou tektonického bloku v severnej časti Trenčianskej kotliny (Maglay et al. 2002). Študované územie je tvorené plochou, výškovo minimálne diferencovanou riečnou nivou a nízkymi terasami Váhu. Jediné výraznejšie, v teréne však prakticky nepostihnuteľné denivelácie vytvárajú náplavové kužele krátkych tokov pritekajúcich z Bielych Karpát a zo Strážovskych vrchov. Pôvodný charakter reliéfu je silne pozmenený z dôvodu existencie mestskej a prímestskej krajiny. Mocnosť navážok (antropogénna agradácia) v historickej časti Trenčína dosahuje až 4 m (Janečka, 1974), v okrajových častiach klesá na úroveň 1-2 m, v prímestskej nezastavanej krajine sa navážky vyskytujú len náhodne, ojedinele. Popri navážkach sa na formovaní mikrotvarov reliéfu podieľali aj ďalšie, človekom priamo alebo nepriamo vyvolané procesy (transport, hĺbenie, sadanie, zarovnávanie, zhutňovanie a pod.). Z tohto dôvodu je analýza prirodzenej nivelity nivy a terás Váhu a prípadné mapovanie tvarov reliéfu veľmi obťiažne a na mnohých miestach až nemožné.

Charakter kvartérnej fluviálnej výplne bol determinovaný lokálnymi,  regionálnymi a nadregionálnymi okrajovými podmienkami. Pri rekonštrukcii podmienok charakteru a priebehu vypĺňania nivy nemôžeme zohľadňovať súčasný stav a vlastnosti toku, ktoré sú výsledkom extrémnej zmeny pôvodnej riečnej krajiny počas výstavby Vážskej kaskády. Z lokálnych okrajových podmienok má najväčší význam komplikovaný tvar Trenčianskej brány, v ktorej sa os doliny Váhu na úseku dlhom necelých 3000 m dvakrát otáča o temer 90o. Takýto tvar prielomového úseku má zásadný význam na rozdelenie rýchlosti toku a tým aj na charakter eróznych a agradačných procesov na nive. Ďalšou potenciálnou lokálnou okrajovou podmienkou je vplyv prítokov. Vzhľadom na ich malú dĺžku a nízku vodnosť neprenášajú významnejšie objemy plavenín a splavenín, ich náplavové kužele sú málo zreteľné a vyznievajú krátko po prechode na nivu Váhu, preto predpokladáme, že ich vplyv na formovanie charakteru výplne nivy Váhu je zanedbateľný. Nízke riečne terasy, ktoré vymedzujú recentnú nivu, sú v študovanom území vizuálne málo nápadné, ale ich existencia je nepriamo doložiteľná a vymedziteľná, prinajmenšom na pravej strane Váhu medzi Zamarovcami a Záblatím, kde ich hranu možno stotožniť s historicky podloženým a stabilným priebehom hlavnej cesty sledujúcej okraje sídiel v smere ku Váhu. Lukniš (1972) uvádza v Trenčianskej kotline výšku najnižších terás 5-7 m, čo sa však nezhoduje s reálnymi výškovými pomermi v študovanom území na pravej strane Váhu. Pôvodné nízke terasy tu zrejme boli opakovanými povodňami značne rozplavené a zotreté. Analýzy hodnotených starých máp ukazujú, že ramenná sústava Váhu v študovanom období nikdy nepresiahla líniu vymedzenú spomínanou cestou. Komplikovanejšia situácia je na ľavej strane Váhu medzi južnou časťou intravilánu Trenčína a bývalou samostatnou obcou Biskupice, kde je vymedzenie priebehu hrany terasy nejednoznačné. Napriek tomu sme sa pokúsili vymedziť plochu meandrového pásu pre obdobie 1899, kedy dosahoval rozlohu 5,8 km2, teda asi 27% rozlohy študovaného územia. Z regionálnych okrajových podmienok majú vplyv procesy na ostatných úsekoch toku, najmä vývoj eróznych báz a tektonické pohyby. Priemerný sklon koryta Váhu v študovanom území je v súčasnosti približne 1,7%o. Podľa podkladov z r. 1930 sa dá vypočítať, že sklon Váhu v študovanom území pred zásadnými úpravami koryta bol 1,29%o. Treba však poznamenať, že dno koryta Váhu v južnej časti študovaného územia sa po výstavbe Vážskej kaskády intenzívne zahlbuje z dôvodu zníženého objemu prenášaných plavenín a splavenín, preto nivelita dna v tejto časti je výrazne nižšia ako bola v 1. polovici 20. storočia pred výstavbou vodných diel, čo celkové porovnanie sklonov relativizuje. Priemerný sklon vo vyššom úseku toku v  Ilavskej kotline je o niečo menší (1,5%o), na nižšom úseku toku v Trenčianskej kotline je priemerný sklon už výrazne nižší (1,05%o). Uvedené hodnoty priemerných sklonov potvrdzujú prielomový charakter rieky v študovanom území a naznačujú, že v úseku pod Trenčianskou bránou dochádza k pomerne výraznému znižovaniu pozdĺžneho sklonu toku. Uvedené hodnoty sklonu sú vypočítané pre súčasné tzv. staré koryto Váhu. Z lokálnych tektonických pohybov má zrejme význam intenzívny pokles severnej časti Trenčianskej kotliny v tektonickom bloku, ktorého severná hranica sa bezprostredne dotýka študovaného územia. Z nadregionálnych okrajových podmienok má rozhodujúci význam režim vodnosti Váhu, ktorý v minulosti určovali jednak klimatické výkyvy v pleistocéne a holocéne (striedanie ľadových a medziľadových období) a povodňový režim. Predpokladá sa, že v chladnom období rieky spotrebovali energiu na odnos veľkých objemov uvoľneného materiálu, pričom prevládala bočná erózia. V teplom období kedy sa objem uvoľneného materiálu zmenšil, prebytočnú energiu spotrebovali toky na zahlbovanie (Lukniš, 1972). Povodne predstavujú v našich podmienkach najefektívnejší proces prestavby riečnej nivy v reálnom čase. Pre vývoj a formovanie nivy Váhu v Trenčíne mali význam povodne približne do polovice 20. storočia, neskôr sa uplatnil retenčný efekt vodných nádrží a usmernenie prietoku do medzihrádzového priestoru, povodňový prietok bol koncentrovaný do úzkeho medzihrádzového priestoru, prirodzená retenčná kapacita nivy bola významne znížená. Na Váhu v Trenčíne boli od 19. storočia zdokumentované viaceré extrémne povodne, pri najväčšej z nich v auguste 1813 (pravdepodobne najväčšej známej povodni na Slovensku vôbec) dosiahol prietok 3800 m3.s-l, čo zodpovedalo hodnote prietoku Q500. K hodnotám Q100 sa blížili povodne v júni 1894 (2355 m3.s-l), júli 1903 (2385 m3.s-l), či auguste 1925 (2510 m3.s-l) (Horváthová, 2003).

Analýza priečneho profilu nivy na začiatku prielomového úseku (Hornák, 1985) ukázala, že v tejto časti je mocnosť fluviálnej výplne relatívne najnižšia (4 – 10 m), nepotvrdila sa však domnienka viackrát preberaná v literatúre (napr. Lukáš,1993), že v prielomovom úseku tečie (tiekol) Váh po skalnom, mezozoickom podloží.

Na základe analýzy dostupných mapových podkladov približne v období od 18. storočia po fixáciu koryta Váhu v polovici 20. storočia sme sa pokúsili stanoviť trendy v zmene pôdorysu koryta Váhu v študovanom území. Presné porovnanie zmien v prostredí GIS je možné len v prípade máp resp. leteckých snímok, ktoré po georeferencovaní nevytvárajú významné chyby, čo umožňuje len odvodená vojenská mapa z r. 1938 (stav asi k r. 1899) a mladšie podklady. Ostatné mapy sme hodnotili len vizuálne, dĺžky sme merali priamo z máp. Pri hodnotení sme použili mapy I. a III. vojenského mapovania, odvodenú vojenskú mapu 1:25 000 z r. 1938 (stav k r. 1899), a letecké ortofoto snímky z r. 1949 a 2000. Ako čiastkové podklady slúžili mapy častí študovaného územia zo Štátneho archívu v Bratislave, pobočka Trenčín. Hodnoty základných hydrografických charakteristík, zmien dĺžok tokov a miery sinusoity hlavného toku udáva tabuľka 1. Celková sinusoita toku (v zmysle Richards, 1982) je podiel dĺžky toku danej strednicou hlavného toku, resp. najvýznamnejšieho ramena a vzdušnej vzdialenosti koncových bodov meraného úseku.


Tab. 1: Základné pôdorysné charakteristiky riečnej siete na študovanom území.


1782

(1. voj. mapovanie)

1882

(3. voj. mapovanie)

1899

1949

2000 (súčasný stav)

Celková dĺžka rieč. siete (m)

25 280

33 100

37 000

19 440

23 290

Z toho Váh (m)

18 040

23 300

25 550

12 400

13 470*

Strednica hlav. koryta Váhu (m)

8080

7800

9 140

7 855

7 945

Prítoky (m)

7 240

9 800

11 450

7 040

9 820

Celková sinusoita hlavného koryta Váhu

1,24

1,10

1,30

1,10

1,11

* - z toho 5520 m (41%) súbežné derivačné (odpadové) kanály Vážskej kaskády

Zásadným zásahom do pôdorysu Váhu, ako naznačujeme aj vyššie, bola výstavba Vážskej kaskády. Prípravné práce, t.j. výstavba ochranných hrádzí veľkého rozsahu, prebehli už v prvej polovici 30. rokov minulého storočia, a približne od začiatku 50. rokov tečie Váh v umelom upravenom koryte, ktoré len na niektorých úsekoch kopíruje pôvodný smer.

Pri interpretácii pôdorysných tvarov riečnej siete na starých mapách je potrebné postupovať s istou opatrnosťou a kritickým odstupom voči znázorneným reáliam na mapách. Odhliadnúc od kartografických nepresností, ktoré možno považovať za objektívne a vyplývali z obmedzení dobových možností mapovacích prác, treba mať na pamäti aj subjektívne vnímanie reality zložitého a často sa meniaceho systému riečnej krajiny, v ktorom bolo veľakrát náročné rozlíšiť hierarchiu a význam jednotlivých riečnych ramien, ktorá sa mohla meniť po každej aj menšej povodni.

Na vyhodnotenie zmien hlavného koryta Váhu v študovaných obdobiach sme použili analýzu stredníc hlavného koryta resp. najväčšieho ramena. Je potrebné upozorniť na rozlíšenie takto definovaných stredníc a existujúcich bočných ramien, ktoré existovali priebežne, a pre ktoré by vypočítané hodnoty presunu mali odlišnú hodnotu. Pôdorysná charakteristika toku vo všetkých hodnotených obdobiach vykazuje niekoľko spoločných charakteristík. Sú nimi temer 90-stupňové oblúky v priestore SSZ od Kubrej (v okolí rkm 168) a južne resp. JZ od Zamaroviec (v okolí rkm 167) a relatívne stabilný úsek toku približne od bývalých jatiek po železničný most (medzi rkm. 164 -165,5). Uvedené miesta možno považovať za stabilizujúce, kľúčové prvky vývoja koryta Váhu v Trenčíne. Aj keď sa polohy inflexných bodov rozhodujúcich oblúkov v čase presúvali, ich presun prinajmenšom v 20. storočí nebol až na jednu výnimku zásadný (toto tvrdenie neplatí pre hodnotenie obdobia v r. 1782-1899). Veľkosť a smer posunov inflexných bodov v období 20. storočia ukazuje tab. 2. Z nej je zrejmé, že k najväčšiemu presunu došlo pri úprave Váhu v polovici 20. storočia na oblúku pri Zamarovciach, ktorého inflexný bod sa presunul o viac než pol km. Tzv. starý Váh tu dostal po úprave výrazne konkávny tvar, ktorý do veľkej miery kopíruje priebeh koryta v období 1899. Jeho tvar však bol podmienený aj potrebou získania priestoru na výstavbu hydrouzla Skalka s prívodným a odpadovým kanálom, ktoré tu tečú po vnútornej, menej výstrednej konkáve. Fiktívna dráha presunov inflexných bodov v obidvoch oblúkoch (suma presunov) ukazuje, že oblúk pri Zamarovciach bol relatívne menej stabilný. Počas 20. storočia to môže byť podmienené aj umelou úpravou toku, ale analýza starších máp vojenského mapovania potvrdzuje, že oblúk pri Zamarovciach sa presúval výraznejšie ako oblúk pri Kubre. Proces zvýrazňovania konkávy pri Zamarovciach možno na mapách pozorovať už od r. 1782 (1. vojenské mapovanie), kedy bol inflexný bod oblúku až temer 400 m od cesty (ktorú považujeme za stabilný, referenčný objekt). Neskôr tu Váh či už ako hlavný tok alebo rameno tiekli podstatne bližšie ku ceste, v súčasnosti, pri upravenom toku, je vzdialenosť cesta - inflexný bod strednice asi 140 m, čo približne zodpovedá stavu z r. 1899, kedy približne v tej istej vzdialenosti tieklo bočné rameno. Možno teda predpokladať, že v období 1780 - 1950 teda približne za viac ako poldruha storočia, dosiahol bočný presun Váhu v oblúku pri Zamarovciach asi 250 metrov, pričom rozhodujúca fáza presunu prebehla pred r. 1890.

Tab. 2: Presuny inflexných bodov hlavných oblúkov Váhu v Trenčíne (*referenčná poloha zodpovedá polohe z r. 1899, ** referenčná poloha zodpovedá polohe z r.1949). Vypočítané pre strednice hlavného toku resp. najväčšieho ramena.

Rok

Oblúk SSZ od Kubrej

Oblúk JZ od Zamaroviec

Presun (m)

Smer presunu

Presun (m)

Smer presunu

1949

235*

ZJZ*

380*

JV*

2000

330*

SZ*

273*

JZ*

2000

182**

SZ**

575**

SZ**

Pôdorys Váhu v študovanom území, pre ktorý sú typické spomínané dva oblúky v jeho severnej časti možno pozorovať zrejme len od konca 18. storočia. Mapa Johanna Fabricia z r. 1730 ukazuje, že hlavné vážske ramená tiekli v tesnej blízkosti pod hradným bralom, dokonca ho obmývali, čo predpokladá, že spomínané oblúky v tomto období neexistovali, resp. mali marginálny význam ako pôdorysné prvky menej významných bočných ramien (rozsah predmetnej mapy nepokrýval priestor oblúkov). Čo bolo príčinou fixácie týchto oblúkov o pár desiatok rokov neskôr nám zatiaľ nie je známe. Pôdorysný charakter Váhu v úseku od vstupu na študované územie v profile Skalka po dnešný železničný most (začiatik nižšieho, priameho úseku) by sme mohli, vychádzajúc z klasifikácie Nanson, Knighton 1996 (in Lehotský, Grešková, 2005) charakterizovať ako čiastočne zaklesnutý meander s laterálnou aktivitou.

Stabilizovaný úsek, prakticky bez významnejšej ramennej sústavy medzi rkm. 164 -165,5 možno identifikovať prakticky vo všetkých podkladoch od r. 1782. Hodnotiac pozdĺžny profil historického toku v zaujímavom projekte na úpravu Váhu (Generálny projekt...,1930) mal tento úsek skôr charakter priehlbiny (pool). Kvartérna akumulácia v pririečnej zóne dosahuje hodnoty obvyklé v prevažnej časti študovaného územia (8-10 m). Vyskytovali sa tu početné riečne lavice. Jedna z najstarších vedút Trenčína z r. 1580 zreteľne ukazuje, že v dolnej časti tohto úseku vybočovali na ľavú stranu v priestore tzv. Novej ulice bočné ramená, ktoré však v neskorších vedutách ani mapách nenachádzame. Detaily mapy 3. vojenského mapovania ukazujú v tomto úseku na ľavom brehu lodné mlyny a  šrafáž brehovej čiary, ktorú môžeme interpretovať ako istý druh umelej stabilizácie brehovej čiary. Nakoľko tento úsek bol v najbližšom dosahu mesta, sústreďovali sa tu aktivity jeho obyvateľov spojené s riekou (lodné mlyny, prístaviská, býval tu most) s najväčšou pravdepodobnosťou tento úsek vzhľadom na svoj životný význam pre fungovanie a ochranu mesta pred povodňami a bočnou eróziou rieky bol nejakým spôsobom stabilizovaný a chránený pravdepodobne od 17. storočia, čo môže vysvetľovať laterálnu stabilitu koryta Váhu v tomto úseku. Tento úsek môžeme v zmysle Nanson, Knighton 1996 (in Lehotský, Grešková, 2005) charakterizovať ako priamy, laterálne neaktívny (aj keď zrejme len vďaka úpravám) s lavicovými formami.


obrázok

Ďalšími spoločnými charakteristikami v období samovoľného vývoja riečneho pôdorysu Váhu bolo stabilizácia až útlm rozvoja ľavostrannej ramennej sústavy v oblasti dnešnej Hornej Sihote v severovýchodnej časti mesta a naopak, pomerne intenzívny a premenlivý vývoj ramennej sústavy na obidvoch stranách rieky v južnej časti mesta (dnešné mestské časti Noviny na ľavej strane, Za mostami a Nové Zlatovce na pravej strane). Oblasťou Hornej Sihote v sledovanom období pretekalo len jedno významnejšie rameno, v smere od severovýchodu na juhozápad, ktoré sa v priestore dnešnej železničnej stanice spájalo s Kubranským potokom. Ako ukazuje plán rozdelenia honov na Hornej Sihoti z r. 1911 už na začiatku 20. storočia existovala na ľavom, eróznom, nárazovom brehu juhozápadnej časti oblúku pri Kubre ochranná hrádza, ktorá mala stabilizovať laterálny pohyb koryta a súčasne ochrániť vznikajúce polia na Hornej Sihoti. Stala sa základom neskoršieho systému ľavostranných ochranných hrádzí postavených začiatkom 30. rokov 20. storočia, ktoré zabezpečili stanovenú protipovodňovú ochranu tejto časti mesta a umožnili jej stavebný rozvoj. Komplikovanejší bol vývoj pôdorysu Váhu v južnej a juhozápadnej časti študovaného územia. Tu bola intenzívna najmä pravostranná laterálna aktivita. Charakter Váhu na tomto úseku vychádzajúc z klasifikácie Nanson, Knighton 1996 (in Lehotský, Grešková, 2005) môžeme označiť ako asymetrický, laterálne aktívny, divočiaci.

Načrtnutá charakteristika vývoja pôdorysnej charakteristiky Váhu v Trenčíne ukazuje, že významné zmeny prebiehali v úseku oblúkov v severnej časti mesta a v južnej a juhozápadnej časti mesta, a že úsek obtekajúci historické centrum mesta resp. najstaršie časti bol zrejme aj v dôsledku úpravných zásahov relatívne stabilný.




Literatúra
  • HORNÁK, O. (1985): TOS-Hydrogeologický prieskum. Štúdia o možnosti zabezpečenia zdroja úžitkovej vody. Kovoprojekta, Bratislava, 9 str. Geofond Bratislava, ev.č. 60241.
  • Horváthová, B. (2003): Povodeň to nie je len veľká voda. Veda, Bratislava, 224 str.
  • JANEČKA, V.(1974): Trenčín - synagoga, jednoetapový IGP. Ostrava,Geologický průzkum, 6 str. Geofond Bratislava, ev.č. 34857.
  • LEHOTSKÝ, M., GREŠKOVÁ, A.(2005): Základné klasifikačné systémy a morfometrické charakteristiky korytovo-nivných geosystémov. Geomorphologia Slovaca, V,1, str. 5-20.
  • LEHOTSKÝ, M., GREŠKOVÁ, A.(2007): Fluviálnogeomorfologický prístup k hodnteniu riek – metodológia a postup hodnotenia. Geografický časopis, 59, 2. str. 107 – 130.
  • LUKÁŠ, J. (1993): Geoekologické pomery trenčianskej aglomerácie. In:Trenčín. Vlastivedná monografia 1. Mestský úrad Trenčín, Alfa, Bratislava, str. 7 – 31.
  • LUKNIŠ, M. a kol. (1972): Slovensko, Príroda. Obzor, Bratislava, 920 str.
  • MAGLAY, J. HALOUZKA, R., BAŇACKÝ, V., PRISTAŠ, J., JANOČKO, J. (2002): Neotektonická stavba. Mapa 1:500 000. Atlas krajiny Slovenskej republiky. Ministerstvo životného prostredia SR, Esprit, s.r.o. Banská Štiavnica.
  • PIŠÚT, P. (1992): Morfogenéza Chorvátskeho ramena Dunaja v Bratislave (1712 – 1991). Geografický časopis, 44, 2, str. 285 – 298.
  • PIŠÚT, P. (1995): Meandrovanie Dunaja pri Bodíkoch pred zmenou charakteru riečiska v 18. storočí. Geografický časopis, 47, 4, str. 199 – 214.
  • PIŠÚT, P., TOMČÍKOVÁ I. (2008): Rekonštrukcia vývoja rieky Smrečianky v jej odozvovej zóne podla historických máp. Geografia Cassoviensis, II, 1, str. 122-127.
  • RICHARDS, K.(1982): Rivers. Forms and process in alluvial channels. METHUEN, London and New York, 358 str.
  • ROSGEN, D.L. (1994): A classification of natural rivers. Catena, 22, str. 169-199.



  • Mapové a grafické podklady
  • Mapy 1. a 3. vojenského mapovania, Odvodená vojenská mapa 1:25 000 z r. 1938, sekce 4460/1, letecká ortofoto snímka Trenčín z r. 1949 a z r. 2000.
  • Generálny projekt na sústavnú úpravu rieky, splavnenie a využitie vodnej sily. Rieka Váh, odsek Žilina-Komárno. Krajinský úrad v Bratislave, odsek XIII. Časť V. pozdĺžny profil návrhu. Bratislava, 1930. (Archív SVP, OZ Povodie Váhu Piešťany).
  • Mapa severnej časti Trenčína od Johanna Fabricia (?), z r. 1730. Štátny archív v Bratislave, pobočka Trenčín, ev. č. 57.
  • Trencsén sz. k. város. Felsö sziget dülöjének térképe 1911. Štátny archív v Bratislave, pobočka Trenčín, ev. č. 15.

  • Autor: RNDr. Ján Hanušin, CSc.

    Poznámka:
    Tento článok vychádza z autorovho prispevku uverejneného v nasledovnom zborniku: HANUŠIN, Ján. Transformácia koryta Váhu na území Trenčína. In: Fyzickogeografický sborník 7 : fyzická geografie a trvalá udržitelnost. Editor Vladimír Herber. - Brno : Masarykova univerzita - Přírodovědecká fakulta :Česká geografická společnost, 2009, s. 131-137. ISBN 978-80-210-5077-8.

       O autorovi:

    RNDr. Ján Hanušin, CSc.
    Narodil sa v roku 1953 v Trenčíne, kde aj žije. Pracuje ako fyzický geograf a hydrogeograf v Geografickom ústave Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Je autorom viacerých odborných článkov a vedeckých publikácií vo svojom odbore. V rámci svojej odbornosti sa tiež dlhodobo zaoberá zmenami tvaru povrchu krajiny a vodnými tokmi v nej - z uvedenej oblasti je aj tento jeho článok o Trenčíne.
    Po celý život je cestovateľ a vášnivý bicyklista. Svojím konaním aj myslením je podporovateľ trvalo udržateľného života.
    Odmalička zbiera staré pohľadnice Trenčína, ale aj Slovenska a celého sveta. Verejnosť dobre pozná jeho opakovane vydanú a obľúbenú knihu "Trenčín na starých pohľadniciach", ktorej však predchádzalo niekoľko podobných, rozsahom trochu menších diel. Známe sú tiež jeho podobné knihy komentovaných starých pohľadníc stredného Považia a priemyselných objektov Slovenska.
    Pán Dr. Hanušin je čestným členom Klubu starých Trenčanov.
    Bbc, 2015.




          <<  späť na vrch tejto strany

          <<  Návrat na hlavnú stránku

    Nižšie nasleduje prípadná reklama poskytovateľa:

    „Žádný člověk není tak bohatý, aby mohl koupit svoji minulost.“ Oscar Wilde