Trenčanom o Trenčíne
Stránky Ing. Vojtecha Brabenca z Trenčína.


Dubčekovci - Trenčania

Nám všetkým je dobre známy Alexander Dubček (27. 11. 1921–7. 11. 1992) ako vysoký fukcionár komunistickej strany a štátu roku 1968. Než sa ním stal, žil i s rodinou aj v Trenčíne a tu istý čas významne verejne pôsobil on aj jeho matka; do okolia Trenčína siahajú tiež jeho korene. Toto trenčianske obdobie jeho inak známeho života nie je príliš známe a vieme o ňom len málo. Zhrňme tu, čo sa v tejto súvislosti dá nájsť v literatúre a v zopár už miznúcich spomienkach pamätníkov.

Alexander Dubček bol od jesene 1938 i rodičmi aj starším bratom Júliusom v Slovensku navrátený z Interhelpa z SSSR, kde od detstva (od marca 1925) vyrastal aj chodil do školy. V čase príchodu do Slovenska mal práve 17 rokov a už ako osemnásťročný (v polovici r. 1939) vstúpil do Komunistickej strany.

Alexandrov otec Štefan Dubček (23.8.1892 Uhrovec - 31.5.1969), bol v r. 1912 - 1921 slovenský vysťahovalec v USA (Chicago). Tam sa aj oženil s katolíčkou Pavlínou rod. Kobydovou narodenou 1897 v Bánovciach n. B. Obaja v USA vstúpili do komunistickej strany. Po návrate do vlasti sa usadili v Uhrovci, kde z nedostatku iného riešenia bývali v tom dome ev. cirkvi, kde sa kedysi narodil aj Ľudovít Štúr, čo je verejnosti veľmi dobre známe. Tu v Uhrovci sa v r. 1921 nielen narodil Alexander, ale tiež sa Štefan Dubček stal (spolu)zakladateľom a prvým predsedom komunistickej strany.
Z ťažkých hospodárskych pomerov vojnou zrodeného českého a slovenského štátu v r. 1925 (29. marca vlakom zo Žiliny) odišli aj s obidvoma malými (4 a 5 r.) synmi do SSSR pomáhať budovať komunizmus v družstve „Interhelpo" (Pišpek; od 1933 Gorkij(=Nižnij Novgorod)).
Začiatkom r. 1935 sa matka s 15ročným synom Júliusom po jeho incidente náhle vrátili na Slovensko, k strýkovi Michalovi do N. Mesta n. V.
Tri roky neskôr, postavený pred voľbu prijať sovietske občianstvo alebo odísť, sa v novembri 1938 do už autonómneho Slovenska vrátil aj otec Štefan Dubček s mladším už 17ročným synom Alexandrom, do Nového Mesta n. V. za manželkou a synom Júliusom. Neskôr (kedy?) sa zrejme presťahovali do Trenčína. V dubnickej zbrojovke sa už Július učil za sústružníka a jeho mladší brat Alexander ho tam v r. 1939 nasledoval do zamestnania aj do učenia sústružníkom či strojným zámočníkom (uvádza sa oboje).

Otec Štefan Dubček sa zapojil do ilegálnej komunistickej činnosti a skrýval sa, istý čas roku 1940 aj u Ondrisovcov, ich známych z Interhelpa, ktorí žili vo Velčiciach pri Trenčíne. Neskôr sa skrýval v Topoľčanoch - najprv u svojej sestry Zuzky, potom u istej vdovy.
Kvôli otcovej politickej činnosti na základe policajného príkazu musela sa rodina Dubčekovcov v lete 1941 presťahovať z Trenčína preč do malej obce - voľba padla na im už známe Velčice pri Trenčíne. Odtiaľ dochádzali vlakom do Dubnice, kde v továrni (vtedy už nemecké "Hermann Göring Werke") pracovali: Július v zbrojovke, Alexander v nástrojárni zbrojovky a v muničnej dielni pracovala Alexandrova budúca manželka Anna z Velčíc.

Otec Štefan Dubček bol v máji 1942 kooptovaný za člena 3. ilegálneho ÚV KSS a od jari 1942 sa skrýval v Bratislave, ale už 19. júla 1942 ho zatkla ÚŠB. Väznili ho najskôr v Bratislave. V r. 1943 bol vo väznici Krajského súdu v Nitre. V roku 1944 ho Krajský súd v Bratislave odsúdil na 28 mesiacov väzenia. Väznený bol naďalej vo väznici Krajského súdu v Nitre, kde väznili politických väzňov. Odtiaľ ich po vypuknutí povstania stráže nechali ujsť otvorenou bránou, ale na Husákov stranícky príkaz sa museli vrátiť(?!?) do väzenia. Tam už pod dohľadom Nemcov boli naďalej väznení a za niekoľko týždňov ich previezli do Bratislavy (pozrieť prípad pplk. Ján Šmigovský), potom vo februári 1945 ich Gestapo previezlo do Mauthhausenu, ale Štefan Dubček tam prežil a po skončení vojny sa vrátil, ďalej žil v Topoľčanoch.

Tak spomína A. Dubček.

V knihe spomienok Alexandra Macha sú o tomto prípade uvedené tieto podrobnosti:
Prezident Tiso si predvolal Macha a vraví, že pán dekan v Trenčíne Msgr. Andrej Marsina (žil 1885 - 1985; r.k.kňaz, od 1935 farár v Trenčíne, člen Štátnej rady SR (1940 - 1945), 1948 odsúdený Ľudovým súdom na 4 roky väzenia) mu povedal, že zavreli istého Dubčeka, ktorý je poriadny človek a má početnú rodinu, deti, ženu, chodí do kostola. Okrem Marsinovej intervencie aj nejaká rodina z Uhrovca prišla prosiť na faru v Bánovciach, kde prezident republiky každú nedeľu vykonával svoje povolanie farára.
Prezident usúdil, že to bude nejaký prechmat a postará sa o jeho prepustenie. Napriek Machovej argumentácii, že to je vážny prípad, že našli u neho zakopaný v kozom hnoji archív ÚV KSS a že jeho vypátranie stálo veľa námahy, Dr. Tiso trval na Dubčekovom prepustení, keďže to už prisľúbil dekanovi Marsinovi.
Nedalo sa nič robiť. Nezostalo ako starého Dubčeka prepustiť. Intervenoval Marsina u Macha, rodina zase u Tisu. Štefan Dubček išiel na slobodu. Šéf bezpečnosti a jeho detektívi boli roztrpčení: - Celé mesiace sme pracovali, kým sme ich dostali, Dubček bol nebezpečný, u neho sme našli archív ústredného výboru.
Neskôr Mach svoju amnestiu v roku 1968 pripisoval aj „vďačnosti" prvého tajomníka ÚV KSČ Alexandra Dubčeka za to, že jeho otec dostal veľmi mierny trest, nebol mučený a vo väzení sa s ním zaobchádzalo veľmi slušne.

Alexander Dubček sa v dubnickej zbrojovke zúčastňoval činnosti malej straníckej bunky v továrni. Zapojil sa do (ako on píše) Povstania po jeho vyhlásení a v ňom bol 2x ranený, pri Handlovej do pása a pri Motešiciach do pravej nohy, potom sa skrýval vo Velčiciach. Škoda, že vo svojich spomienkach neuvádza viac vlastných konkrétností - len jediného spolubojovníka (Jano Bulko) a epizódu s delostrelcami, inak žiadne jednotky, ani veliteľa, ani bližšie časové určenie.
Jeho starší brat Július Dubček bol tiež partizán, zastrelili ho koncom januára 1945 v horách medzi Pohroním a Ponitrím. (Na Júliusovom hrobe sú datumy 11.2.1920 - 22.1.1945, ale v Alexandrových spomienkach je uvedené jeho narodenie v dec. 1919.) Július je pochovaný v Uhrovci spolu s otcom Štefanom Dubčekom (23.8.1892 - 31.5.1969).


Po prechode frontu (jar 1945) matka so synom Alexandrom žili v Trenčíne (syn Július už nežil).
Matka Pavlína Dubčeková tu bola verejne činná nielen v miestnom spolku žien, ale tiež bola prísediaca Okresného ľudového súdu v Trenčíne, ba aj bola za Komunistickú stranu členkou Miestneho národného výboru v Trenčíne od 4.11. 1946 a náväzne (ako náhradníčka) aj od 21. 1. 1948 - pozrieť na obrázku vľavo na výreze zo spoločnej fotografie členov MNV 1946-1948 (spolu s ňou bola členkou povojnového MNV aj známa trenčianska fotografka prezidenta Masaryka - Mária Holoubková - Urbasiówna)). Keď v r. 1947 obnovili detskú škôlku či opatrovňu (tzv. "óvoda") na Legionárskej ulici (povyše Oppeltovho domu, kde mal výrobu paplónov), Pavlína Dubčeková tu pracovala ako kuchárka. (Za potvrdenie údaja a za určenie roku ďakujem pánovi Dr. Milanovi Šišmišovi.)

Po prechode frontu na jar 1945 sa strojný zámočník Alexander Dubček zamestnal v blízkej znárodnenej (Benešovým dekrétom 101/1945 Sb., částka 47, Dekret presidenta o znárodnění některých podniků průmyslu potravinářského, ze dne 24. října 1945) kvasnicovej továrni za mostami, ktorá po vojne s asi 500 zamestnancami obnovovala výrobu poškodenú frontovými udalosťami. (Dobové názvy továrne sa dosť menili, preto jej názov tu uvádzame len neoficiálnym pomenovaním, pod ktorým vo svojej dobe bola známa všetkým Trenčanom.) Pracoval tu ako údržbár a operátor destilačného systému. Jeho manželka tu pracovala tiež, až do narodenia detí. Voľba podniku, zdá sa, mohla súvisieť s ich známosťou s Ondrisom.
Zachovala sa spomienka už nežijúceho trenčianskeho medzivojnového podnikateľa, že keď pred koncom vojny sa obyvateľstvu zaberali rozhlasové prijímače, a po vojne si išiel na MNV svoj rádioprijímač vyžiadať naspäť, mal dostať odpoveď, že jeho rádio si už zobral súdruh Dubček (nie je upresnené, či Štefan či Alexander).

V septembri 1945 sa Alexander Dubček oženil s Annou rod. Borsekovou z Velčíc (žila 1915 - 1990), poznali sa z Alexandrových niekdajších návštev u tam ukrývaného otca, ako aj zo zbrojovky v Dubnici, kde obaja pracovali. Sobášil ich kochanovský evanjelický farár Ivan Kolesár. Mladomanželia sa usadili v Trenčíne. Novomanželom sa narodili 4 deti, po predčasne (na zápal pľúc koncom r. 1947) zomretom prvorodenom Petrovi nasledovali ďalší synovia: 1948 Pavol, 1950 Peter (†2011), 1953 Milan.

Alexander Dubček sa po vojne (po 1945) v "kvasnicovej" továrni zapojil do práce v závodnej organizácii Komunistickej strany Slovenska aj odborov, zúčastňoval sa tiež niektorých spolkových činností. Táto ZO KSS v "kvasnicovej" bola založená 15. 3. 1946 a jej prvým predsedom sa stal Ondris (po ňom František Štuller); s Ondrisovcami sa Dubčekovci poznali ešte z Interhelpa, potom v r. 1940 sa u nich vo Velčiciach skrýval otec Štefan Dubček.

V povojnovej dobe do vysokých funkcií sa dostali aj A. Dubčekovi vekom blízke spolurodáčky z Uhrovca:
• Mária Turková (4.2.1911 Uhrovec - 10.12.1947 Púchov), medzivojnová funkcionárka komunistickej strany, po 1945 členka Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska a poslankyňa Národního Shromáždění v Prahe, predsedníčka Okresného národného výboru v Bánovciach n. B., potom zástupkyňa tajomníka Oblastného výboru Komunistickej strany Slovenska v Trenčíne - to všetko do r. 1947, kedy zahynula v Púchove na žel. stanici pod kolesami vlaku pri prestupovaní z/do pražského vlaku. Pochovaná je v Trenčíne na všeobecnom cintoríne; nie je známe, že by bola bývala mala vlastnú rodinu.
Turkovej meno niesol divadelný ochotnícky súbor v Trenčíne, zrejme mala vo svojom živote aj divadelnú epizódu, zrejme v Trenčíne a logicky po vojne, sotva výraznú pre krátkosť času. Ochotníckych divadelníkov viedol Pavol Kalaba (nar. okolo 1919), zamestnaný v kvasnicovej továrni (neskôr bývalý mestský policajt Suchán, nar. okolo 1914).
• Elena Chúťková vydatá RSDr. Litvajová (8.6.1924 Uhrovec - 17.2.1999 Bratislava), po 1945 tajomníčka Oblastného výboru Komunistickej strany Slovenska v Trenčíne, v r. 1954 - 1964 na Ústrednom výbore KSS, potom ďalšie a vyššie funkcie, poslankyňa a členka predsedníctva Slovenskej národnej rady, nositeľka Radu Republiky a Radu Práce, a ďalších.
O predpokladaných súvislostiach Turková - Dubček - Chúťková nevieme nič.

Po Gottwaldovom prevzatí (Víťazný Február 1948) moci komunistami bol Alexander Dubček vo voľbách 30.5.1948 zvolený poslancom (celoštátneho!) Národního shromáždění v Prahe za okres Trenčín a súčasne sa stal funkcionárom Okresného národného výboru v Trenčíne.

V znárodnenej továrni "Kvasnicová" sa Alexander Dubček mal čoskoro stať zástupcom riaditeľa podniku, výhľadove riaditeľom. K tomu nedošlo, lebo v júni 1949 sa A. Dubček stal plateným organizačným tajomníkom Okresného výboru Komunistickej strany Slovenska v Trenčíne. V marci 1950 absolvoval polročný kurz ÚV KSS v Modre - Harmónii, po ktorom už za pár dní bol povolaný na trojtýždňové vojenské cvičenie záložníkov v Čechách a po návrate ho (v apríli 1950) menovali prvým tajomníkom Okresného výboru Komunistickej strany v Trenčíne, ktorým bol do októbra 1951, teda vyše roka.
V Trenčíne bol teda Alexander Dubček tajomníkom a (od apríla 1950) vedúcim tajomníkom OV KSS v Trenčíne v období od júna 1949 do októbra 1951, teda vyše dva a štvrť roka. Tu bola jeho blízkou spolupracovníčkou o tri roky mladšia spolu-Uhrovčanka Elena Chúťková - Litvajová, ako vyplýva z jej životopisu.

Pripomeňme výraznejšie udalosti Trenčína v tej dobe:
• 12. novembra 1949 z podnájmu v Trenčíne prinútili odísť posledného tunajšieho dominikána pátra Aquinasa Gaburu (inak bol gymnaziálnym spolužiakom Augustína Husáka).
• 3. mája 1950 v noci trenčianskych piaristov (okrem rektora Braneckého) z kláštora na námestí naložili do autobusu a odviezli do sústreďovacieho tábora v Hronskom Beňadiku (v celoslovenskom meradle 13. - 14. apríla 1950 a 3. - 4. mája 1950 boli zlikvidované mužské rehole a 29. - 31 . augusta 1950 ženské rehole).
• 26. júna 1950 zriadili tábor nútených prác v Trenčíne na Hlbokej ulici, s kapacitou do 400 zaradencov, v bývalých Masarykových kasárňach - podrobnosti sú v samostatnom článku na tejto stránke "Trenčan...". (Pod zriaďovacím dokumentom z 19.6.1950 je meno povereníka vnútra Dr. Okáliho, niekdajšieho trenčianskeho gymnazistu.)
• V lete 1950 ušlo 7 trenčianskych skautov do Rakúska, chytili ich, pritom bol jeden zastrelený, ostatní odsúdení do Jáchymovských baní.
• Vo februári 1951 bol popravený Trenčan Eduard Tesár. (Tesárovci bývali na Bratislavskej ceste pri moste, teda blízko Kvasnicovej a blízko Fučíkovej ul., kde Dubčekovci po vojne bývali.)
• Koncom roku 1951 v noci vyhorel Katolícky konvikt (dve budovy na mieste neskoršej lekárne) na trenčianskom hlavnom námestí.
• Začiatkom 50. rokov (približne, lebo presnejší údaj nemáme) niekdajšieho trenčianskeho farára a dekana, vtedy osemdesiatročného opáta Rudolfa Misza (žil *1871 - †1954), bývalého starostu mesta Trenčín (1924-1928) vyhodili z jeho bytu v budove Mestskej sporiteľne, o ktorej výstavbu (1937) sa zaslúžil.
Všeobecné spoločenské udalosti a pomery tej doby neuvádzame, sú verejnosti dostatočne známe.
Vo svojej knihe spomienok politický väzeň tých povojnových čias a dnešným štátom uznaný odbojár proti povojnovému režimu Trenčan Ivan Štelcer spomína na vtedajšie verejné pôsobenie A. Dubčeka, že ako okresný tajomník strany v Trenčíne nebol obľúbený a naháňal ľudí ako každý iný funkcionár; I. Štelcer uvádza, že mal dva konflikty s vtedajším ("Dubčekovým") sekretariátom OV KSS (pretože platove nezvýhodnil (v Trenčíne tých čias dobre známeho) zaslúžilého straníckeho funkcionára Urbana - "Lajblíka" pracujúceho ako nočný strážnik; druhý sa týkal likvidácie stolárskej dielne p. Chromého).


Alexander Dubček od októbra 1951 už pracoval na Ústrednom výbore Komunistickej strany Slovenska v Bratislave. Rodina ho z Trenčína do jeho nového pôsobiska nasledovala.
V januári 1953 sa stal vedúcim tajomníkom krajskej organizácie KSS v Banskej Bystrici. Tu aj s rodinou bývali.
Koncom r. 1954 sa dozvedel o svojom vyslaní na budúce štúdium do Moskvy. V tom čase však už študoval inde, a tak v roku 1955 po šiestich semestroch (to ukazuje na začiatok štúdia v r. 1952 keď pracoval na ÚV KSS v Bratislave) prerušil externé štúdium na Právnickej fakulte UK v Bratislave, kvôli budúcemu štúdiu v Moskve.
V lete 1955 sa A. Dubček aj s rodinou presťahoval (späť) do Trenčína, tu bývali počas jeho trojročných moskovských štúdií, chlapci tu chodili do školy , jeho manželka tu mala dve alebo tri sestrenice, a sestru (teda aj švagra, nižšie spomínaného RSDr. Vladimíra Krajčího). V auguste 1955 Alexander Dubček odcestoval do SSSR a na jeseň r. 1955 začal trojročné štúdium na Vysokej politickej škole pri ÚV KSSZ v Moskve.
Vieme o jeho vyučení (začínal sa učiť až ako 18 ročný!...) v dubnickej zbrojovke. V spomienkach A.D. uvádza, že študovali v Gorkom (t.j. najskôr od 1933) obaja, Július (najviac do návratu do ČSR zač. r. 1935) aj Alexander (najviac do návratu do ČSR v nov. 1938) "na strednej škole", ale o jej ukončení a stredoškolskej maturite neuvádza nič. Je však známe, že po vojne sa pre ľudí nového režimu konali krátkodobé rýchlokurzy, ktoré im po formálnej stránke mali nahradiť chýbajúce vzdelanie. Do akej miery sa toto azda týkalo A. Dubčeka, nie je známe, tu sme odkázaní len na odhad podľa vtedajších okolností. V extrémnom prípade povojnovej doby je známy polročný kurz spolu maturita plus vysokoškolské štúdium práva, keďže povojnová moc súrne potrebovala ale nemala dostatok "svojich" sudcov na veľké množstvo povojnových procesov.
Krátko pred koncom moskovských štúdií bol "doma" v neprítomnosti, v máji 1958 zvolený do ÚV KSS a za kandidáta jeho predsedníctva a následne v júni 1958 za člena ÚV KSČ (v Prahe).
V septembri 1958 sa A. Dubček po úspešnom ukončení štúdií vrátil z Moskvy domov do Trenčína k rodine, kde žili jeho manželka s tromi synmi a jeho matka Pavlína Dubčeková.
Jeho návratom z Moskvy na jeseň 1958 skončil posledný z ich opakovaných pobytov v Trenčíne:
- cca 1937 až leto 1941 = navrátilci z SSSR (pred Trenčínom krátko v Novom Meste n. V.; potom vyhnaní z Trenčína - vo Velčiciach; otec v Topoľčanoch a v Bratislave)
- jar 1945 až okt. 1951 = Alexander Dubček v Kvasnicovej a OV KSS, matka Pavlína Dubčeková v MNV a na súde (potom Bratislava a B. Bystrica)
- leto 1955 až sept. 1958 = rodina v Trenčíne, Alexander Dubček v Moskve (potom Bratislava).

Pamätníci spomínajú na Dubčekovcov ako susedov v Trenčíne na týchto miestach:
- v rodinnom dome na juhozápadnej strane niekdajšej Jubilejnej ulice (po vojne Fučíkova, po 1989 Rastislavova). Po vojne tu bývala Pavlína Dubčeková - pamätník z Odevy spomína, ako na príkaz vtedajšieho riaditeľa Mrázika pri služobných cestách do Bratislavy autom občas od tu bývajúcej matky odviezli balíček synovi Alexandrovi do Bratislavy.
- v tehlovom šesťpodlažnom (prinajmenej šesťvchodovom, teda asi 108 b.j.) bytovom dome na Beckovskej ulici (teraz vchod č. 17; tzv. kravín, dostavaný v lete 1962) tu susedia spomínajú na tichú a nenápadnú susedku Pavlínu Dubčekovú v prostrednom byte na 2. poschodí; iba Tatra 603 pred domom vraj vzbudzovala pozornosť, keď ju prišiel syn navštíviť. (Odtiaľ asi 100m severne v červenom paneláku z r. 1964 býval Mečiar...)
- Alexander Dubček s manželkou a synmi býval v byte na prvom poschodí doteraz stojaceho Kellermannovho dvojposchodového domu (teraz od Prioru smerom k synagóge hneď za nezastavaným priestorom) na Štúrovom námestí, ten dom bol súčasťou Kellermanovho podniku Likvína, ktorý po znárodnení pripadol podniku ("kvasnicová"), v ktorom Alexander Dubček pracoval. Rodina niekdajšieho majiteľa bývala nad Dubčekovcami.

Po návrate z moskovských štúdií v sept. 1958 A. Dubčeka menovali vedúcim tajomníkom KSS v Západoslovenskom kraji, takže sa celá rodina z Trenčína presťahovala do Bratislavy - pod Slavín, na Mišíkovu ulicu 31, kde už zakotvili natrvalo (pravdaže, s Alexandrovým dočasným pobytom v Prahe počas celoštátnych funkcií A. Dubčeka). Matka Pavlína Dubčeková sa z Trenčína tiež presťahovala k nim do Bratislavy, kde so synovou rodinou už žila stále, ale to bolo zrejme až po r. 1968, pretože niekdajší redaktor Trenčianskych novín Šicko spomínal, že po ruskej okupácii 21.8.1968 prišla do redakcie a spytovala sa, či nevedia, čo je s jej synom; o jej vtedajšom pobyte v Trenčíne tiež nepriamo svedčí článok (...kvety Dubčekovej matke...) v Trenčianskych novinách z 3.sept.1968. Zanedlho však zomrela, v r. 1971.

Pochopiteľne, väzba na Trenčín a okolie pretrvávala v priateľských a rodinných vzťahoch a príležitostných súkromných návštevách (nielen) Trenčína. Iste ich bolo viac, než sa dnes dnes po piatich desaťročiach dá nájsť stôp v Trenčíne.
Na trenčianskom evanjelickom cintoríne na hornom šanci je pochovaný Alexandra Dubčeka prvorodený syn, ktorý zomrel krátko po narodení. Otec navštevoval synov hrob, aj keď bol vo vysokých funkciách.
Keď už pôsobil v Bratislave, A. Dubček býval návštevníkom futbalových zápasov na odeváckom štadióne, kde obvykle sedával vedľa riaditeľa Odevy Jána Mrázika (člen KSČ od r. približne 1932).
Matka Pavlína Dubčeková podľa niektorých údajov by mala byť pochovaná tiež na trenčianskom evanjelickom cintoríne na hornom šanci spolu so svojím prvorodeným synom. Životné okolnosti by mohli ukazovať na Bratislavu, kde zomrela v r. 1971 ako 74 ročná, hrob v Bratislave však nemá evidovaný. Stránka www.vets.cz uvádza jej hrob v Uhrovci, ale pripojená fotografia jej meno na hrobovej tabuľke neukazuje - sú na nej Július a Štefan Dubčekovci, syn a otec.

Alexander Dubček už ako 1. tajomník ÚV KSS (od 1963) a člen predsednictva ÚV KSS sa zúčastnil v dňoch 11. až 12. apríla 1964 na straníckej konferencii vojenskej posádky v Trenčíne (bolo tu vojenské veliteľstvo východnej polovice štátu - 2.VO (vojenský okruh - od 1.9.1965 VVO) na Sihoti).
V máji 1965 trenčianske letisko navštívil prezident ČSSR v sprievode prvého tajomníka ÚV KSS Alexandra Dubčeka.
Tiež v roku 1966 sa osláv Prvého mája v Trenčíne zúčastnil Alexander Dubček ako 1. tajomník ÚV KSS (spolu s ním minister národnej obrany arm. gen. Bohumír Lomský a predseda SNR Michal Chudík).
Na futbale v Trenčíne odfotografoval Alexandra Dubčeka M. Ábel v Trenčianskych novinách 17.apríla 1968.

Rok 1968 priniesol nádeje, ktoré si väčšina verejnosti spája práve s Alexandrom Dubčekom - on sa stal symbolom vytúžených, ale neuskutočnených zmien v spoločnosti. Keď 5. januára 1968 bol zvolený prvým tajomníkom ÚV KSČ, funkcie sa začali meniť aj na nižších úrovniach.
V Trenčíne dovtedajší vedúci tajomník OV KSS Július Turček sa stal tajomníkom ÚV KSS v Bratislave. Novým vedúcim tajomníkom OV KSS v Trenčíne bol 6. septembra 1968 na plenárnom zasadnutí OV KSS zvolený RSDr. Vladimír Krajčí, (švagor Alexandra Dubčeka), ktorý tiež bol od leta 1968 do jesene 1969 aj členom ÚV KSS.

Z nás, ktorí sme si už dačo odžili s otvorenými očami, však už sotva kto verí na splnenie krásnych ideálov. Spoznali sme, že silnejší a väčší vždy rozhoduje, vedený svojím vlastným úžitkom ako cieľom. Sme príliš malí a tak aj v r. 1968, rovnako ako predtým voči Masarykovskému štátu, Tisovskému štátu, Benešovskému štátu, aj teraz voči poGottwaldovskému štátu sa tí väčší zachovali podľa svojej vlastnej potreby. Veľmoci neraz konajú podľa slov Iľju Muromca: Ja som ťa splodil, ja ťa aj zabijem!
V histórii doteraz vždy po krásnych ideáloch nastúpila a nad nimi zvíťazila oná objektívna realita, tak často Husákom pripomínaná po šesťdesiatomdeviatom roku, keď vystriedal Dubčeka a odstavil ho, podľa vôle Brežnevovoho režimu.

Po Dubčekovom odstavení zo špičkovej  funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ 17. 4. 1969 nasledovali zase výmeny funkcionárov aj na nižších úrovniach. Tak aj v Trenčíne 11. 9. 1969 na plenárnom zasadaní OV KSS v Trenčíne bol jeho vedúci tajomník a Dubčekov švagor RSDr. Vladimír Krajčí na vlastnú žiadosť uvoľnený z dovtedajšej funkcie a novým vedúcim tajomníkom OV KSS zvolili Jána Fraňu, ktorého po roku 9. 10. 1970 vystriedal RSDr. Dušan Šišmiš (žil 192? - 2016).
Krajči bol následne označený za pravicového oportunistu a jeho činnosť odsúdená (17. 10. 1969 na plenárnom zasadaní OV ZČSSP a MsV ZČSSP, 30. 10. 1969 na Plenárnom zasadaní poslancov ONV, 9. 10. 1970 na plenárnom zasadaní OV KSS). Následne 27. 11. 1969 bol RSDr. Vladimír Krajčí na vlastnú žiadosť uvoľnený aj z pléna OV KSS.

Po odstavení Alexandra Dubčeka z funkcií po r. 1969, keď bol v nepriazni nového režimu zamestnancom lesného závodu v Pezinku a s rodinou žil v Bratislave, udržiaval styk s Trenčínom aj s blízkym rodiskom jeho manželky Velčicami (neskôr zlúčené s Chocholnou), o čom časť tunajšej verejnosti dobre vedela. Štátna bezpečnosť však nepripustila, aby jeho návštevy prekročili prísne súkromný rámec. Pamätník spomína, že na trenčianskej svatbe Dubčekovej netere z Hodžovej ulice, ktorá sa vydávala za neskoršieho emigranta Hanzela, mal byť Alexander Dubček svedkom, ale sobášiaci Mestský národný výbor v Trenčíne mu to nedovolil (predsedovia MNV vtedy boli Tomáš (1954-1971), Pajtina (1971-1977), Rehák (1977-1990)).
Dubček ako symbol nádeje roku 1968 v zlepšenie pomerov nikdy v širokej verejnosti nevymizol (ani po smrti). Jedným z prejavov bol aj obrovský (možno až šesťmetrový) nápis "DUBČEK", ktorý v sobotu 25. septembra 1989 zrána na transparente rozvinuli na hradnom múre neznámi odvážlivci. Nápis bol výborne viditeľný (nielen) z celého námestia a niekoľko hodín tam na neprístupnom mieste hradu vydržal, než ho dokázali odstrániť.

Je všeobecne známe, že neskorší minister vnútra a predseda vlády JUDr. Vladimír Mečiar po r. 1989 vzišiel z Trenčína, kde býval v červenom činžáku na rohu ulíc Legionárska a Dlhé Hony, pracoval v sklárni v Nemšovej; v Trenčíne sa hovorí, že jeho osobu do funkcie na začiatku navrhol Dubčekov švagor RSDr. Vladimír Krajčí.
Po r. 1989 Alexander Dubček už ako predseda Federálneho zhromaždenia navštívil Trenčín 4. júna 1990, prehovoril k Trenčanom zhromaždeným pred Okruhovým domom armády.
V tej istej funkcii navštívil podniky Merinu a Ozetu dňa 9.4.1992.
Vo volebnej kampani krátko po r. 1989 vystúpil v Trenčíne na predvolebnom zhromaždení v kine Hviezda, ako kandidát už nie za komunistickú stranu, ale za sociálnu demokraciu (od 1992 bol jej predseda).

Zakrátko nato nešťastne zahynul v dôsledku doteraz nie celkom objasnenej autonehody v Čechách 1.9.1992 a zvláštnych širších okolností. Jeho smrťou skončili aj isté nádeje Slovákov, doteraz žijúce v úvahách, čo mohlo byť, keby nebol býval zahynul.
Pamiatku Alexandra Dubčeka všeobecne pripomína v Trenčíne pamätná tabuľa na trenčianskej nemocnici.
Prečo je tabuľa práve na nemocnici, nie je z nej zrejmé. Zriadená bola zjavne na podnet vtedajšieho primára oddelenia patológie MUDr. Ivana Jablonského CSc. (1933 - 2015), veľkého priaznivca A. Dubčeka a obrodného procesu 1968, delegáta Vysočanského zjazdu 22.8.1968, ktorý s ním býval v styku najmä v Chocholnej-Velčiciach, kde mal chatu a Dubček príbuzenstvo, bolo to v období po r. 1969 pre nich obidvoch nepriaznivom.
O niečo neskôr prijala meno A. Dubčeka trenčianska vysoká škola zriadená keď sa Trenčín stal krajským mestom.
Paradoxne, pamiatku iných príslušníkov toho istého režimu pripomínajú v Trenčíne názvy ulíc, ale Dubčekovu nie. Generál Svoboda (rodom Moravák , inak Dubčekov súpútnik ako prezident republiky v r. 1968) a už spomenutá Dubčekova spolurodáčka "komunistická funkcionárka" Stalinovej éry Mária Turková z Uhrovca, majú obaja v Trenčíne "svoje" ulice ešte z obdobia spred r. 1968, (Turková mala dokonca námestie pred hotelom Tatra, potom "ju presťahovali" na nenápadnejšiu bočnú uličku na Sihoti, kde "je" doteraz, a Turkovej meno preniesli aj na detskú škôlku...), hoci konkrétne s Trenčínom nemali spoločné nič významné, na rozdiel od A. Dubčeka, ktorý v Trenčíne ako stranícky funkcionár po 1945 pôsobil a ako okresný stranícky tajomník "šéfoval" vyše dva roky.
Porovnanie terajšej spoločenskej praxe s vyhláseným zák. 125/1996 a novým trestným činom podpory a propagácie niektorých skupín ukazuje opäť akýsi rozpor v spoločnosti, ak to nechceme nazvať inak.

Alexander Dubček sa stal celkom výnimočne symbolom až dvoch zlomových období (1968, 1989-1993) a v poslednom sa zaradil k predošlým slovenským politikom, ktorým smrť znemožnila prejaviť sa v nádejach do nich vkladaných:
Štefánik, Hodža, Dubček, ...

Pramene: knižne vydané spomienky Dubčeka, Macha, Štelcera, články na pravda.sk, výpisy z kroník Trenčína, stránky upn.sk, stránky bratislavských cintorínov, spomienky starých Trenčanov.

Autor: Ing. Vojtech Brabenec, Trenčín, 8.-10. júl 2017, 2018 (v08).


(Koniec diela.)



Toto dielo chráni Autorský zákon.
Autorovi patria práva hlavne podľa autorského zákona (618/2003 v aktuálnom znení), najmä
označenie autorstva, nepozmeňovanie diela, udeľovanie súhlasu na verejný prenos a iné rozširovanie, a právo na odmenu za využitie diela.


      <<  Návrat späť na vrch tejto strany                <<    <<  Návrat na hlavnú stránku




Nižšie nasleduje prípadná reklama poskytovateľa: