Trenčanom o Trenčíne
Stránky Ing. Vojtecha Brabenca z Trenčína.


Hostinec "U Václava" na Sihoti -
trenčiansky dnes už najstarší "žijúci", jubilujúci osemdesiatnik...


Keď posledného leta 2017 zrušili hostinec "U Sopkovej", najstarším sa stal jeho dovtedy mladší kolega "U Václava".
Trenčín bol vždy mestom vojakov a teda aj hostincov, ako vo svojich článkoch pútavo popisuje historička pani Dr. Janka Karlíková.
O minulosť svojich hostincov majú Trenčania záujem. Ukazuje to záujem verejnosti pri zrušení Sopkovej. Hovorilo sa o tom v meste, bola televízna reportáž, aj článok. Potom sa štamgastom Václava posunulo sebavedomie o "ich" hostinci o priečku vyššie, na tú najvyššiu, teda najstaršiu. Tiež som sa neubránil starým spomienkam. Tie, ktoré od témy hostinca "U Václava" odbiehajú azda až príliš, som nedokázal vyhodiť, nuž ich aspoň uvádzam takýmto písmom menším a vyšediveným, aby ich čitateľ mohol ľahšie preskočiť.

Hostinec "U Václava" je súčasťou môjho detstva. Bývali sme v suteréne susedného Pařízkovho domu hneď vedľa povyše. Keď som sa trpazlíkovi, čo pred oknom strážil môj spánok, z postele pozrel ponad jeho hlavu, cez okno som videl rovno Václavovi do dvora (ten betónový plot tam vtedy nebol). Keď auto k Václavovi doviezlo pivo, hneď som to vedel podľa zvuku sudov váľaných do podzemia.
V nedeľu rodičia občas chceli obed spláchnuť dúškom piva, tak preň poslali mňa len na skok vedľa k Václavovi, so skleneným krčahom s obrázkom zlatého jeleňa. Nerozbil som ho nikdy. Fľaškové pivo vtedy, desaťročie po vojne, asi nebolo. Prvé detské fúzy som si síce robieval z čerstvo nadojeného kozieho mlieka u babky na Priekopách, ale tie druhé, pravdaže pred rodičmi tajné, som si robieval z pivnej peny z krčahu cestou domov. Keď mama potrebovala trochu rumu do pečenia, kúpiť ho ma poslala s dvojdecovou ploskou fľaškou - kam inam než k susednému Václavovi... Na Sihoti, novom to sídlisku, iného hostinca vtedy nebolo.

Vo tom veľkom dome na vidlici ciest Rázusova a Hodžova bol nielen hostinec "U Václava", ale býval tam aj môj vtedy najlepší kamarát, a od prvej triedy aj spolužiak Tino Kurta (1950 - 2016). Okrem neho tam s rodičmi bývali Rudo a Dana Smutní, Dadula a Tibko Števovičoví (otec robil u telefonistov), aj kominárov syn Ivan Petrovič (už nedávno zomrel) a ďalší, na ktorých mená si už po 60 rokoch nespomínam. Bolo nás dosť, naša povojnová generácia bola dosť početná. Hrávali sme sa tam na neveľkom tienistom dvore z troch strán obkolesenom obalkónovanými múrmi domu. Dvor bol zo štvrtej strany uzatvorený nízkou prístavbou páchnúcich záchodov a garáží. Zozadu Václava na dvore boli prízemné kovové mreže, ktoré boli pre nás dôležité - držali sme sa ich (chvíľu), keď sme sa elektrizovali kľučkovým induktorom zo starého vojenského telefónu. Induktor našiel tuším Rudo (bol starší) v kovošrote povyše železničnej stanice, kam sme chodievali najmä na rozbušky z protitankových mín. Strážca nás síce vždy vyháňal a mal som z neho hrôzu, ale úspešne sme sa mu s našimi malými postavičkami skrývali v zákutiach kopcov šrotu. Okrem toho sme sa na zdar našej výpravy vždy vopred pomodlili pri starom betónovom kríži. Stál pred šrotoviskom vedľa cesty pri poľnej ceste. Kríž tam dodnes nenápadne stojí, len cesta je už široká asfaltová, a kovošrot - ten je už dááávno preč aj rozbuškami, leteckými variátormi, motorčekmi a inými pokladmi môjho detstva ... Odbočil som.


S Tinom sme sa chodili hrávať do Václavovho podzemia. Tam bol bol sklad piva. Po sudoch sme skákali ako po kryhách na Váhu. Medzi pivnými sudmi sme sa hrávali na schovku. Mávali sme so sebou aj Tinov zlamovací poniklovaný "valcák".
Do podzemia hostinca k pivným sudom sa išlo kľukato cez chodbu, čo viedla k pivniciam. Všade tma. Zasvietiť elektrikou sme sa neodvážili - prezradili by sme sa. Svietili sme si zápalkami. Našťastie pivo je nevýbušné, ba ani nehorí. Baterku sme zohnali až neskôr. Zápalky (ale aj cigarety) sme kupovali zväčša u Václava, celkom bežne, akože "pre otca". Peniaze sme síce nemali, ale tých pár mincí sme vždy niekde zohnali. Krabička cigariet Lipa (príp. Detva) stála korunu. V krabičke bolo 10 cigariet, pravdaže bez filtrov. Fajčiť sme chodili k Váhu (1956 dokončili vodné dielo) alebo cez Štefáničku poza Viteka hore pod hradné múry, kde nikto nechodieval. Cigarety aj zápalky sme schovávali mezi kamene, tie boli aj pri Váhu, aj pod hradom. Chodili sme aj na hrad, buď vrchom múra povyše Veternej veže, alebo dierou v spodku múra nad farárovou záhradou v rohu ihriska pri Čertovom mlyne.

Bolo to krásne detstvo, aké dnes už nemôže byť. Po ňom život plynul síce pomaly, ale prešiel rýchlo.
Nedávna príležitosť priniesla debatu o hostinci "U Václava". Rovno pri pulte sme U Václava na Tri krále 2018 dve hodiny spomínali a uvažovali vari šiesti, zväčša už sivovlasí či bezvlasí - nielen o hostinci, ale aj o širšom okolí a ľuďoch. Každý pridal dačo nové k starým spomienkam. Okrem mojich známych z detstva chýbal mi tam už len Marián Marsina. Na čo sme v debate prišli?

Na (hornej) Sihoti do r. 1935 nebolo takmer nič. Rok 1937 priniesol Obchodnú akadémiu, vojenské veliteľstvo, dom na rohu Hodžovej a (terajšej) Smetanovej, dom "dolu schodkami" (obchod žilinského družstva "Budúcnosť", Kresánkovci, Plachetkovci) - tie vieme naisto. Určite sa však v tom roku postavili aj iné domy a ďalšie roky výstavba svižne pokračovala. Do frontu (jar 1945) sa postavilo zhruba po (dnešnú) Jiráskovu ulicu. Výstavba Sihote je však už iná téma, aj keď tiež zaujímavá.


Hostinec "U Václava" vyznačený červeno na mapke z r. približne 1956.
Sihoť tu siaha len po čerstvo postavenú elektráreň, ku ktorej (po neskoršej Nálepkovej ulici) vedie železničná vlečka pre výstavbu elektrárne. Tam Sihoť končí, ďalej sú len staveništné zariadenia (teda aj neskoršia Kotva, čo bola pôvodne jedáleň pre výstavbu elektrárne). Zimný štadión (to bolo sprvu len otvorené klzisko) tu tiež ešte nie je.

Sihoť sa začala stavať, pravdaže, od mesta. Takže aj dom, kde je hostinec "Václav", musel byť postavený 1937. Stavebné riešenie domu a v ňom samostatného hostinca, najmä suterénny sklad piva a dopravná cesta pre sudy, bez väčších pochybností ukazujú, že hostinec tu bol od postavenia domu, teda od roku 1937. Hostinec, ale najmä obchod dolu schodkami Budúcnosť, bol logicky potrebný pre veľkoryso započatú novú obytnú štvrť Sihoť. Vtedy, v začiatkoch Sihote, bol iný najbližší hostinec Žitňanov (dlho však nevydržal), bol za novým (1942) podjazdom vpravo v prostrednom Dieterovom (okolo 1888) dome (oproti budovy finančných úradov z r. asi 1930).
Krátko po Václavovi, približne v r. 1942, na Sihoti vznikol ďalší, Gašparov hostinec, v prízemí neveľkého bytového domu na Hurbanovej ulici (na križovatke s terajšou Smetanovou ulicou). Neprežil však povojnové Gottwaldove "znárodnenie" vyhlásené v r. 1948.
Dom samotný Václavovi asi nikdy nepatril, zrejme ho postavil niekto z rodiny Stiglitz, ktorí mali na Štefánikovej ulici firmu Herbaria na výrobu nápojov.
Staviteľ Pařízek, ktorý má dom povyše Václavovho, bol Stiglitzov švagor (ich manželky boli sestry, rodom od či priamo z Bolešova; sestry boli tri, tá ďalšia bola vydatá za známeho staviteľa Čevelu, ktorého známa vila (kedysi s jazierkom s rybičkami...) na rohu Štefáničky a dolnej Kukučínky susedí s ďalšími stavbami ktoré postavili Stiglitzovci).


Pohľad na hostinec "U Václava", okolo r. 1960.

Pařízkov dom po vojne určite znárodnili, ale staviteľ Pařízek tam na zvýšenom prízemí býval naďalej. Staviteľ bol silnejší pán, pre mňa vtedy "starý", ktorého som sa trochu bál. Pani Pařízková bola veľmi milá osoba, na záhrade v kuríne za ohradou chovala sliepky a v záhrade sa im pásavali dve korytnačky, na ktorých som sa (keď sa domáci nedívali) pokúšal voziť. Jirko Pařízek, pán profesor na Obchodnej akadémii, mi bol ako starší kamarát, v práčovni v drevenom koryte mi púšťal lodičky na raketový pohon (na lodičke nábojnica s pušným prachom, po zapálení sa rozbehla) a ukázal mi, ako sa kocka sodíka hodená do vody vyparí s veľkým hrmotom - tie ďalšie menej čudesné pokusy si už nepamätám.
Nad Pařízkovcami bývali Cyprisovci s dvomi odo mňa staršími peknými dcérami, mladšia Anika vydatá Suchomelová sa tuším už pominula po svojom manželovi, staršia sa vydala do Čiech. Pán Cypris mal AUTO! - starú myslím že Pragovku, čiernu, so stupátkami vodorovne vybiehajúcimi z blatníkov. Bolo to prvé auto v mojom živote, v ktorom som sedel - ale nie jazdil, toho som sa bál. Keď ma pán Cypris chcel odviezť, môj strach zhodnotil slovom, ktorému som vtedy ako malý nerozumel: "Ty seš ale hrdina!".
Nad nimi, celkom hore, bývali Koždoňovci so synom Petrom, asi o rok či dva starším odo mňa. Hrávali sme sa spolu, aj s mojou sestrou Zuzkou ako bábikou, ktorá sa nám na Rázusovej narodila. Peter myslím že býva na Novinách, má úspešného syna a rád by som sa s ním ešte niekedy stretol.
Keď sme sa z Rázusovej odsťahovali (asi 1958), po čase (azda okolo 1963?) namiesto Koždoňovcov sa nasťahovali Baxovci s mladšou dcérou a synom Paľkom (* azda 1952?), ktorý mal ako záľubu hudbu aj elektrotechniku - vybral úspešne sa tou prvou cestou. Paľkov otec pán Baxa bol hudobník, nielen že ladil klavíre, ale dokonca aj organy, v čom bol jedinečný.
Východná strana "nášho" dvora u Pařízkov cez pletivový plot susedila s dvorom väčšieho nájomného domu na Hodžovej ulici. Cez ten plot som tam poznal Fedora Šikudu, neskôr sa stal chemickým inžinierom a riaditeľom kvasnicovej továrne; od mladosti mal tú záľubu, na prádlovú šnúru (aj so svojím bratom??) vešal svitky papiera nasýteného (dusičňanom draselným?), ktoré po zapálení frčali po šnúre ako rakety... Jeho mama ma učila na základnej škole biológiu aj matematiku, bola síce trochu prísna, ale spravodlivá. Na prízemí ich domu bývala pani s dcérkou ako naša Zuzka, obidve boli ako bábiky.
To bolo zase odbočenie...

Debata "U Václava" na Troch kráľov 2017 objasnila aj vlastníctvo hostinca. Iste ho (v prenajatých priestoroch domu) zriadil pán Václav. Ich rodina bývala v rožnom dome za križovatkou šikmo. Niekto z nich tam býva iste dodnes. S Robom Václavom sme boli kedysi spolu na manévroch v Štefáničkách. Hostinec sa asi vyšmykol Benešovmu pofrontovému znárodneniu, ale Gottwaldovmu nemohol. Stal sa súčasťou neskoršieho národného podniku Reštaurácie a jedálne (v zaužívanej skratke "RaJ"). Posledný jeho dlhoročný vedúci v časoch socializmu mal byť pán Ondrej Bočík. On nad hostincom aj s rodinou býval (neskôr na sídlisku Noviny pri okraji Biskupíc). Aj po návrate vlastníckych pomerov po r. 1989 mal on viesť hostinec naďalej. Neskôr (okolo r. 2000?) ho po ňom nadobudli Súčanskí. Dnes hostinec "Václav" vedie pani Monika Súčanská. V čase môjho detstva vnútri nebolo tmavé drevené obloženie a mal jedinú hosťovskú miestnosť prístupnú vchodom na rohu budovy (povyše dnešného vchodu). Výčap (svietivý svojím lesklým antikorom) bol tiež za vchodom vpravo. Suterénny hosťovský priestor nebol. Terajšie zmeny sa udiali už dávnejšie - žeby niečo po r. 1989?
Keďže som ako dospelý do hostincov nechodieval, tak ani k Václavovi som nemal dôvod, ale v mojom videní už od mladosti Václav mal vždy charakter výčapu, býval zadymený, ničím neoslňoval. Teraz (2018) som bol príjemne prekvapený, že vnútri nie je zafajčené, ani som tam nevidel nikoho "pod parou". Štamgasti mi vysvetlili, že čas zmenil aj hostinec a okrem iných hostí stretávajú sa tam tiež športovci, čo mi dokladali ich trofejami na stenách. Vídam k Václavovi chodievať aj môjho starého známeho Venca Vobořila, turistu, ktorý behával maratóny, tak nemám dôvod neveriť.



Štamgasti oslavujú 80. výročie hostinca "Václav" (pôv. foto od p. Moniky Súčanskej)


Dnes u Václava vidím obrázok - reklamku hostinca na výklade aj na tričkách. Vymyslela a namaľovala ho vraj pani Oľga Mešková rodená Súľovská.
Jej a môj otec boli kamaráti od mladosti až do smrti. Oľga zdedila po otcovi výtvarný talent, ktorý dokázala uplatniť, okrem iného kreslievala a písavala do mestských aj iných pamätných kníh a kroník. Nepríjemne sa ma dotklo, keď som sa v hostinci dozvedel, že už údajne nežije, pobrala sa asi pred pol rokom... Jej otec pán Tibor Súľovský (nar. odhadom 1918?, dožil sa možno len málo cez 70 r.), pre môjho otca "Bubo", bol trenčiansky (zrejme prvý) tramp, ktorý akousi nepriazňou okolností (pred 2. svet. vojnou) nedokončil štúdiá na námornej akadémii v niekdajšej Juhoslávii. Pracoval po vojne vo výtvarnom oddelení niekdajšieho mestského osvetového strediska v suteréne kina Hviezda, aj so svojím synom Ľubošom (druhý syn je Miro). Pán Súľovský s kamarátmi chodieval na (zväzarmovskú) lodenicu na Ostrove, aj do tamojšieho hostinca "U Jakuba" (zriadený asi 1968, pri autocampingu), na lodi (pána Zápecu) tam hrával pán Súľovský na mandolínu, ostatní aj na gitary, a spievalo sa. To boli šesťdesiate a sedemdesiate roky. Patrí tam okrem p. Tibora Súľovského aj pán Láďo Zelík (poľovník, s červenou Aerovkou, žil zhruba 1918 - 1980+?; jeho mama vdova Amálie Zelíková, to bol sklad uherskobrodského piva vo dvore "robotníckeho" domu na nám. sv. Anny), pán Žák (čo má na hrobe kotvu), pán Popelka a môj otec, zrejme aj iní, asi niekedy aj pán Eduard Klčo (nar. asi 1918, zamladi tiež trenčiansky tramp, tiež talentovný výtvarník (robil v Merine na výtvarnom odd., zrejme aj s Celom Radványim), pre môjho otca to bol kamarát (druhý)"Bubo", syn trenčianskeho (pôvodne soc.dem?) povojového predsedu MNV, jeho manželka známa (pozrieť dobový článok Dr. Lea Kuželu v niekdajšom mesačníku Považie) z pokladne kina Hviezda, ich syn je môj spolužiak, Ing.arch. Edo Klčo).
Dovolil som si Oľgin obrázok teraz použiť a dotvoriť na terajšie výročie hostinca Václav (vraj bola hostinskej kamarátka), hádam by sa zato na mňa nehnevala... - možno sem aj ona chodievala?

Končia spomienky - mne milé, aj keď dnes už nie príliš veselé, ktoré vyvolala téma hostinca Václav, ale miestami boli dosť mimo témy.
Václav prežil Beneša, Háchu, Tisa, znovuzrodeného Beneša, Gottwalda, Zápotockého, Novotného, Svobodu s Dubčekom, Husáka, Havla, Kováča, Schustera, Gašparoviča, Kisku, ... Dosť ich prehrmelo. Režimy sa menia, hostince zatiaľ zostávajú.
Prajem hostincu dlhý život, nech sa aspoň on tej prinajmenej stovky dožije.

Kto má k téme čo pridať, budem rád ak mi pošle (ele adresa je v záhlaví hlavnej stránky): drobnosti na doplnenie, alebo prípadný súvislejší príspevok na pridanie sem aj s menom autora.

Autor: Ing. Vojtech Brabenec, Trenčín, na Troch kráľov 2018, uverejnené na stránke www.trencan.6f.sk


(Koniec diela.)




Toto dielo chráni Autorský zákon.
Autorovi patria práva hlavne podľa autorského zákona, najmä
označenie autorstva, nepozmeňovanie diela, udeľovanie súhlasu na verejný prenos a iné rozširovanie, a právo na odmenu za využitie diela.



      <<  Návrat späť na vrch tejto strany                <<    <<  Návrat na hlavnú stránku



Nižšie nasleduje prípadná reklama poskytovateľa:

„Člověk, který nikdy neplakal nežil opravdový život!“ Jan Werich