Spomienky Štefana Červeňana
na 2. svetovú vojnu
v Soblahove a v Trenčíne.



Narodil som sa v auguste 1933 a 2. svetovú vojnu som prežíval ako chlapec. S rodičmi, sestrou a babkou sme žili v strede dediny Soblahov, oproti dnešnému Hostincu u Ondreja. V 40-tych rokoch som chodieval denne pešo cez Brezinu do Trenčína, kde som študoval na Piaristickom Gymnáziu. Cez zimu som používal lyže, ktoré som si ukryl v lese a cestou zo školy som ich znovu použil.

Zvlášť si spomína na roky 1944-45 kedy som mal 11-12 rokov a v dedine sa zdržiavali nemeckí vojaci. Bývali u rodín s väčšími domami a väčšinou sa k nim  chovali slušne. Jedna skupina bývala u Krátkych oproti nášmu domu. Zdržoval som sa tam, lebo to bol dom brata mojej babky Márie. Jeden z Nemcov si ma obľúbil, lebo mal doma deti v mojom veku. Dovolil mi, aby ho pozoroval pri čistení zbraní, telefonovaní a podobných prácach. Hovoril na mňa nemecky a čo-to som mu rozumel, lebo v tom čase som už mal na Gymnáziu nemčinu. Raz, keď sedel na podlážke a ako zvyčajne čistil zbraň, priamo pred našimi očami utekal ruský zajatec hore kopcom s ruksakom do hôr zrejme k partizánom. Nemec sa obrátil na mňa a povedal mi: Stefan, du hast nichts gesehen (nič si nevidel) ! Nemal záujem nikoho strielať, čo by ktorýkoľvek iný ale urobil. Partizáni im totižto pripravovali horúce chvíle. Raz, keď sme sa znovu obaja nachádzali vonku, počul som v dome zvoniť telefón a povedal som mu: es läutet (zvoní). Nemec vyletel ako strela, lebo volali z veliteľstva. Bola to jedna z mojich prvých konverzácii v nemčine.

Pri nemeckých vojakoch sa zdržiavali ruskí zajatci. Mali oblečené nemecké uniformy, no boli vyzbrojení len jednoduchými, starými nemeckými zbraňami. Zajatci boli v celom trenčianskom okrese vo všetkých dedinách. Občas ich rozdelili po domoch. U susedov - Jurigov býval nemecký dôstojník, bol nižšieho vzrastu a mal piskľvý hlas. Od dedinčanov dostal prezývku Škreko. Spolu s ním v dome žil aj ruský zajatec (každý v samostatnej izbe). Rus- zajatec ho raz v noci šikovne obral o celý vojenský munďúr a zbraň a ušiel k partizánom. Ráno, keď Nemec vstal, nemal si čo obliecť. Musel ísť v spodných gaťoch do stredu dediny, kde bol vojenský sklad a vyfasovať si nový odev. Bolože to smiechu vidieť nemeckého dôstojníka bežať v spodnom prádle po dedine.

Jeden zo zajatcov, menom Dimitrij Babič, učiteľ z Moskvy žil dva týždne u nás v dome. Bol to vzdelaný pán, veľký vlastenec, často spieval ruské pesničky ako: Široka strana moja rodnaja, Razcvetali jabloni i gruši, Kaťuša...a iné. Keď videl, že v dome nie je čo jesť, zobral ma na polovačku neďeko Uhra- horára. Podarilo sa mu zastreliť srnku, spolu sme ju doniesli domov a tak sme potom mali všetci týždeň čo jesť. Celkom sa s nami skamarátil a na rozlúčku nám dal svoju adresu.

Zažil som aj nepríjemnú scénu, keď Nemci brali kone Gajdšíkovcom, rodine čo chovala kone. Bývali neďaleko nás. Ich syn Štefan im nadával, lebo im brali ich majetok. Jeden z nemeckého sprievodu Nemcom nadávky preložil a keď Štefan videl, že  nemecký vojak vyťahuje zbraň, tak rýchlo utiekol.

Asi v roku 1944 sa mi objavili hnisavé ložiská na chrbte a na bruchu. Zvýjal som sa v bolestiach a tak moji rodičia zapriahli naše dve kravy do voza, naložili tam seno a na to ma položili. Pre lekára zobrali hus a vajcia. Cestou do trenčianskej nemocnice pred Trenčínom sme boli ostreľovaní nemeckými vojakmi. Rodičia sa rozdelili, jeden z nich kráčal v priekope a druhý kočíroval kravy. Dohodli sa, že keď jeden z nich neprežije, ten druhý ma dovezie do nemocnice. Boli to veľmi obetaví rodičia. Cestu sme našťastie všetci prežili. Lekár mi rany natrel jódovou tinktúrou a boľavé miesta bez umŕtvenia rozrezal. Sanitár ma počas zákroku silne držal, pretože som sa bránil a kričal od bolesti. Bola vojna a lekári nemali k dispozícii žiadne anestetikum, či lieky proti bolesti. Po zákroku som musel zostať pár dní v nemocnici.

Na izbe som ležal s dvoma zranenými americkými vojakmi. Boli to zrejme tí, čo sa padákom zachránili z bombardovacieho lietadla pri Mníchovej Lehote. Mali vybavenie, aké som v živote nevidel, napr. baterky, kompasy a pod. Išiel som na nich nechať oči. Vojaci vedeli slovensky, no väčšinou sa rozprávali medzi sebou anglicky. V roku 2005, pri oslavách 60. výročia skončenia vojny boli pozvaní na Slovensko. Zistil som to z novín. Podarilo sa mi obidvoch telefonicky zachytiť u starostu  Trenčianskych Teplíc a zaspomínať si na vojnové časy.

Cez Soblahov sa pokúšala utiecť do hôr k partizánom skupina židovských občanov z Trenčína. Išli pešo a nemecká jednotka ich autom dohonila, naložila a viezla ich cez dedinu smerom ku kameňolomu. Potom sme z kameňolomu počuli výstrely. S nemeckou jednotkou sa v aute viezol aj jeden môj známy, ktorý Nemcom zrejme pomáhal pri zatýkaní židovských občanov. Po vojne bol za to postavený pred súd.

Ako študenti Gymnázia sme dostávali avízo o poplachu pár minút skôr ako ostatné obyvateľstvo Trenčína. Namiesto toho, aby sme sa ukryli, zašli sme do najbližšej cukrárne, objednali si zákusky a posledný kúsok sme jedli veľmi pomaly. Keď začala húkať siréna, tak sme sa zdvihli s krikom poplach a bez zaplatenia ušli. Vtedy sme to považovali za zábavu.

So svojou matkou sme chodievali pešo cez Brezinu do Trenčína. Nosili sme tam na predaj paničkám kravské mlieko, maslo a tvaroh. Nemci si pod Brezinou zatarasili priestor, kde vykonávali popravy. Vedeli sme, že do toho priestoru nesmieme. Občas sme od tiaľ počuli streľbu. Náš známy sa omylom dostal do tohto zataraseného priestoru, nevedel že tam nesmie. No ocitol sa tam práve v čase, keď tam Nemci strieľali ľudí do vopred vykopanej jamy. Podarilo sa mu síce ujsť, no od vtedy sa zajakával. Niektorí mali viac odvahy a keď v priestore neboli Nemci, nakukli do jám. Videli tam množstvo zabitých ľudí, no najhorší bol pohľad na matku, ktorá mala svoje dieťa k sebe omotané drátom. Takto ich spolu zabili. Nevedeli sme, či tí zabití boli partizáni, alebo Židia, alebo iná skupina ľudí, ktorá sa nejako prehrešila voči gestapákom.

Keď sa k Trenčínu blížil front, Nemci zhromaždili z okolia do Trenčína ruských zajatcov, ktorí nestihli alebo nechceli ujsť do hôr k partizánom. Postavili ich na trenčiansky most a tam ich guľometom postrieľali do Váhu, zrejme aby nemuseli kopať pre nich hrob.

Nemeckí vojaci, čo boli v Soblahove si na kopci na Chríbe vykopali bunker, no bol zle otočený a to tak, že ich nekryl. 8. apríla 1945 prišli z hôr (nie z Trenčína) ruskí vojaci. Nemcov  ukrytých v bunkroch zlikvidovali a postupovali smerom k Trenčínu. Pre zabitých Nemcov urobili na hornom konci Soblahova, vedľa cintorína plochu, kde ich pochovali. Nepochovali ich na miestnom cintoríne, lebo vraj nevedeli, či sú kresťania. Rusi sa po oslobodení niekoľko hodín zdržali v dedine. Mali so sebou asi 8 r. chlapca- sirotu. Obliekali ho do vojenského oblečenia, jedával a spal spolu s vojakmi. Pamätám si, ako mu ktosi požičal starý bicykel bez pneumatík a chlapec sa učil sa ňom voziť. Všade dookola fŕkalo blato, keď sa pokúšal na ňom odviesť. A tiež si spomínam, že dostal do rúk ihlu a niť, aby si mohol upraviť veľký oblek na svoju velkosť. Vojaci mu pri tom pomáhali.
Pár Rusov sa postavilo so samopalom do dvora mojich rodičov a vykradli nám kurín. O pár rokov neskôr som podľa tejto skúsenosti na hodine ruštiny povedal, že Rusi kradnú ako straky. Za tento výrok som dostal podmienečné vylúčenie z Gymnázia. Za pravdu sa často trpí.

Iní Rusi zasa zbierali hodinky (časy), na ruke ich mali nad sebou niekoľko upevnených. To doma asi nemali a ukradnuté hodinky si kládli k uchu a sledovali či ešte tikajú. Zbierali ich namiereným samopalom na Soblahovčanov so slovami : davaj časy! Jeden z okradnutých im odpovedal básňou: tu máš časy aj mašinku a prac sa z mojho rinku! No väčšina Soblahovčanov sa pred nimi schovávala, lebo nechceli prísť o hodinky. Po oslobodení Trenčína sa tam Rusi zdržali ešte asi dva týždne.

Po vojne sa v Soblahove a okolí našlo množstvo rôznej munície. S kamarátmi sme nejakú našli, no ešte keď boli Rusi v Soblahove, sa sa nám podarilo im zobrať aj nejaké zbrane. Zbrane boli nedbanlivo nahádzané na voze, ktorý ťahali kone. Ponúkli sme sa im, že im nakŕmime kone a spomínané zbrane sme zobrali. Netušili od nás detí nijakú zradu. ( Nemci na rozdiel od Rusov boli veľmi poriadkumilovní, zbrane mali ukryté pod plachtou a strážili si ich.) Zbrane sme niekoľkokrát po vojne použili v lese. Raz sme vystrašili miestneho hájnika strieľaním do vzduchu tak, že pred nami utekal. Alebo sme strieľali, keď niekto sekal sečku, čo robilo veľký hluk a krylo našu streľbu. Zvykol som občas nosiť do školy - Gymnázia v Trenčíne pištoľ a náboje. Veľa krát som sa vyhol šikanu starších spolužiakov, keď som im ukázal v školskej taške zbraň a náboje a dal im najavo, že som ozbrojený a budem sa brániť. Výborne to zabralo a na dlhú chvíľu ma nechali na pokoji. No na Gymnáziu robilo vedenie školy časté kontroly. Zisťovali, či študenti nenosia do školy zbrane, náboje a podobné veci, bolo to zakázané pod hrozbou vyhodenia zo školy. Raz som mal so sebou náboje. Stál som pri lavici, kde bola diera v poškodenej drevennej dlážke. Tieto sa mi podarilo ukryť v diere dlážky, ktorú som zakryl nohou. Obišiel som šťastne a od vtedy som také veci do školy nenosil.

Rudolf Juriga s prezývkou Paťala, asi 14 r. chlapec vyberal pušný prach zo zbraní na zem a zo zábavy ho podpaľoval. Lenže raz mu vybuchol veľmi blízko tváre a žiaľ oslepol. Neskôr po vojne bol vydaný zákon o zákaze držania zbraní pod hrozbou trestu smrti a tak som sa priznal svojmu otcovi Petrovi a zbrane sme odovzdali. O pár mesiacov neskôr otec našiel v sene ukrytý samopal, ktorý si tam zrejme schoval niektorý zo susedov. Samozrejme ho odovzdal na polícii.

Po skončení Gymnázia som študoval na Vysokej škole Chemicko-technologickej v Bratislave. V 60-tych rokoch som sa dostal služobne do Moskvy. Po dlhšom hľadaní sa mi podarilo nájsť manželku Dimitrija Babiča, ktorej manžel - ruský zajatec cez vojnu býval u nás v dome. Dimitrij sa nevrátil z vojny domov a manželka nemala o ňom žiadne informácie. Veľmi sa potešila, že som ju vyhľadal a povedal jej všetko, čo som vedel o jej manželovi. Bola mi nekonečne vďačná a so slzami v očiach mi ďakovala.

Autor: Ing. Štefan Červeňan, január 2014


Ing. Štefan Červeňan (1933-2015) sa narodil v Soblahove v rodine robotnika Petra a Margity rod. Mrázikovej. Po skončení obecnej školy pokračoval v štúdiu na Gymnáziu v Trenčíne, kde v r. 1952 zmaturoval, potom pokračoval v štúdiu na Chemickej fakulte VŠT v Bratislave. Po skončení štúdií pracoval v Spojených sklárňach v Lednických Rovniach, kde pracoval až do dôchodku (1994). Pôsobil vo viacerých vedúcich technických funkciách, prekladal a tlmočil z francúzskeho, ruského a nemeckého jazyka, publikoval odborné články, zrealizovalo sa 20 jeho zlepšovacích návrhov a 4 vynálezy. Spolu s manželkou Annou mal dve dcéry. Zomrel v Púchove.





Dcére pána Červeňana ďakujeme za poskytnutie otcových spomienok ako aj za súhlas s ich uverejnením na tejto internetovej stránke www.trencan.
Text spomienok uverejňujeme bez úprav tak, ako bol poskytnutý v lete 2018.





Toto dielo chráni Autorský zákon.
Autorovi patria práva hlavne podľa autorského zákona (618/2003 v aktuálnom znení), najmä
označenie autorstva, nepozmeňovanie diela, udeľovanie súhlasu na verejný prenos a iné rozširovanie, a právo na odmenu za využitie diela.


      <<  Návrat späť na vrch tejto strany                <<    <<  Návrat na hlavnú stránku




Nižšie nasleduje prípadná reklama poskytovateľa:
„Bůh stvořil člověka, když ho přestaly bavit opice. Na další pokusy už pak neměl nervy.“ Mark Twain