Trenčanom o Trenčíne
Stránky Ing. Vojtecha Brabenca z Trenčína.

Posledná zmena [MM/DD/RRRR hh:mm:ss]:

Prvá samoobsluha v Trenčíne
pred 60 rokmi...(1958)
... a širšie spomienky na predaj kedysi...

Tak to už býva: kto nepozná minulosť, môže sa nesprávne domnievať, že prišiel s niečím novým. Úsmev na tvári mi vyvolal nápis na obchodíku, ktorý sa zjavil zjari 2018, že ako prvý v Trenčíne predáva tovar bez obalov. Ale to tu predsa bolo vždy až do času, keď prišli samoobsluhy. Kedy to ale vlastne bolo?


V Trenčíne bola prvá samoobslužná predajňa potravín na Sihoti na Rázusovej ulici, oproti vodnému zdroju. Otvorená bola v dome dostavanom koncom roka 1957. Na troch poschodiach domu sú byty, ale od samého počiatku na celej prízemnej časti domu sú (doteraz) viaceré obchody, ktoré sa stali a doteraz sú jedinou sústredenou obchodnou vybavenosťou (obchodným strediskom) štvrte (stará) Sihoť (I.), vybudovanou až tri desaťročia po začiatku zástavby tejto mestskej štvrte. Pozdĺž celej prízemnej časti domu, začnúc od sever boli smerom ku stredu mesta obchody v toto poradí:
* PNS (Poštová novinová služba = dobový názov pre predaj tlače) a tabakové výrobky
* Lekáreň (pani Pastvová)
* Odevy a textil ("Juca")
* Potraviny (samoobsluha)
* Mäso (Pipita?)
* Ovocie a zelenina
* Drogéria (pani Slabeňáková)
* Bufet
* (nakoniec za rohom bolo Agitačné stredisko (vchod zboku domu, od juhu))
Dom bol jedna z posledných bytoviek, ktoré mali vlastný domový dvor, z bokov bol ohradený a z dlhšej strany ohraničený zadnou stranou zástavby z (teraz Vodárenskej) ulice.

Zástavbu (terajšieho) sídliska (stará) Sihoť (=1) môžeme približne ohraničiť rokmi 1937 až 1964.
Presnejšie (ak nerátame predvojnové drobné domčeky Drhov, Androvičov a Goldnerovu stodolu zbúranú okolo 1962) v počiatkoch boli 1935 osamelá sokolovňa, 1937 Obchodná akadémia nasledovaná 1938 vojenským veliteľstvom (aj výrazný Ševčíkov dom s obchodom oproti OA), 1937 nájomné domy na Rázusovej a Hodžovej ul., okolo 1940 rodinné domky; po frontovom útlme nasledovali 1951 vojenské bytovky Nálepkova ul., 1952 bytovky (spočiatku aj ako kancelárie) pre výstavbu elektrárne, 1954 škola, okolo 1954 bytovky severne za Holubyho námestím, okolo 1956 postupná výstavba bytovky (pôv. slobodárne) TOS, 1958 a 1960 dve (sivé) zhruba stobytovky na Nábrežnej ul., administračka Pozemných stavieb s priľahlou bytovkou (postupne, okolo asi 1962), 1962 - 1964 bytovky pri hrádzi poniže elektrárne, a 1964 posledný nový rodinný dom na Švermovej ul.

Táto trenčianska prvá samoobslužná predajňa potravín bola najväčšia zo všetkých obchodov na prízemí domu. Mala podlhovastý tvar. Jednu dlhšiu stranu tvoril výklad do Rázusovej ulice. Na ostatných stranách boli (drevené, charakteristického tvaru aj vyhotovenia) police na tovar, ktorých zvislé pásy, široké asi ako dvere, postavené jedna vedľa druhej bez medzery, pokrývali (tri) steny predajne. Tovar bol v policiach logicky zoskupený podľa druhov, príslušné police mali v hornej časti označenie druhu tovaru napísané na sklenom štítku, ktorý bol na celú šírku police. Vchod do predajne bol pri južnejšom konci. Po vstupe do predajne bol vpravo odkladací priestor pre zákazníkov, vľavo od vchodu bola pokladňa. Pri vchode boli do seba povkladané nákupné košíky. Tie boli veľké možno 30 x 40 cm, hlboké asi 20 cm, zaoblené, drôtené s dvomi sklopnými drôtenými držadlami. Bolo obvyklé a prípadne aj od zákazníkov požadované, pri vstupe odložiť svoje kapsy a vziať si nákupný košík.
Predajňa za odložené kapsy niesla zákonnú zodpovednosť, a ak napr. niekto kapsu ukradol, bolo možné (pravdaže, škodu bolo treba dokázať) od predajne vymáhať náhradu škody; to však bola vec, ktorá sa naplno rozvinula až o niečo neskôr, po všeobecnom nástupe samoobslužného predaja.
Samoobslužná predajňa potravín na Rázusovej ulici po r. 1989 prešla privatizáciou, obchodné priestory sa zmenšili, ale v tejto pozmenenej podobe vlastne jestvuje doteraz.

Ďalšia samoobslužná predajňa potravín v Trenčíne bola zriadená v dovtedajšej predajni potravín na Hviezdoslavovej ulici. Bola v dome Adolfa Strassmanna, postavenom okolo r. 1935, ktorý od postavenia mal na prízemí domu predajňu; neskôr ju arizoval Strassmannov zamestnanec Anton Bonko z Nemšovej, po vojne (1945) prešla dobovými (asi reštitučnými a iste znárodňovacími) premenami a bola v nej naďalej predajňa potravín, dodnes Trenčanmi nazývaná "u Bonku", hoci dom bol zbúraný okolo r. 1972, čím zanikla aj predajňa.
Táto samoobsluha vznikla približne v tom istom čase ako tá skôr spomenutá na Rázusovej ulici, teda približne na prelome rokov 1957/1958.Plošne bola možno aj o málo väčšia, tvar mala menej obdĺžnikový, ale vnútorné vybavenie policami mala celkom rovnakého vyhotovenia ako tá na Rázusovej.


Predajňa potravín na Hviezdoslavovej ulici (predtým Bonko, predtým Strassmann)
nápisy: CHLIEB PEČIVO LAHÔDKY OBČERSTVENIE CUKROVINKY
ešte pred prerobením na samoobslužný predaj,
na prvého mája v niektorom z rokov 1954 až 1957 (podľa obrazov štátnikov)



V dvoch sivých zhruba rovnakých stobytovkách (tvaru širokéhopísmena "U", uprostred s otvorenými dvormi) na Nábrežnej ul., postavených v r. 1958 (severnejšia) a 1960 (južnejšia), boli na konci každého zahnutého domového krídla dva obchodné priestory (teda spolu teoreticky osem). V nich boli (od juhu) tieto obchody:
* v prvom krídle nespomínam, možno (dočasne) nevyužité,
* v druhom krídle Ovocie a zelenina (predaj spočiatku cez pult, neskôr samoobsluha), vedúci manželia Sečanskí, vedľa neho severnejšie Potraviny (samoobslužný predaj od počiatku), vedúca (neskôr) pani Tináková,
* v treťom krídle mliekareň (s pultovým predajom), vedúca pani Šeptáková,
* v štvrtom krídle holičstvo s kaderníctvom, vedľa kníhviazačtvo , vedúci pán Drha.

Neskôr v šesťdesiatych rokoch (=1960+) postupne vznikali (nové alebo premenené) ďalšie predajne, a to nielen potravín. Od r. 1960 vychádzali Trenčianske noviny, v ktorých starých číslach by sa iste dali nájsť nejaké príslušné zmienky. Skúsme začerieť do pamäti blednúcich spomienok a bez nároku na úplnosť aspoň stručne zmieniť niektoré ďalšie staré trenčianske predajne predprevratového (1989) obdobia, samoobslužné, ale aj tie s klasickým pultovým predajom:
* potraviny na námestí, vedúci pán Jaroš
* neskôr zriadené potraviny (v Zajačkovom dome) na Hurbanovej ul.

Od počiatku ako samoobslužné (v sortimente, ktorý to umožňoval, teda iste nie napr. metrový textil, nábytok a pod.) boli novobudované obchodné strediská:
* Prior
* Rozkvet
* Úspech
* Družba
* (Radegast)

Klasický pultový predaj si zachovali mnohé predajne, najmä vzhľadom na sortiment (pre ktorého predaj samoobslužná podoba nebola príliš vhodná) - boli to, len ako príklad, ak pamäť neklame, tieto predajne:
* železiarstvo (kedysi Kolomana Ježíka) na rohu ulice Ľudový hájik a Štúrovho nám.
Klasický pultový predaj tiež zostal v malých predajniach, kam by sa samoobsuha zrejme priestorove nevošla:
* chlieb na Hviezdoslavovej ul, oproti vyústeniu Jaselskej ulice, obchod zanikol zbúraním ulice okolo r. 1972,
* potraviny (kedysi Vylám) na ulici Sovietskej armády (predtým aj teraz Legionárska), asi 100 metrov povyše (=smer do mesta) rohu budovy Keramoprojektu (= roh dolného šanca), povyše hostinca Olšavan; tento obchod zanikol zbúraním skupiny domov v polovici osemdesiatych rokov (=okolo 1985), bola to asi posledná predajňa potravín s klasickým pultovým predajom
* potraviny "dolu schodkami" (bývalá "Budúcnosť") na Sihoti na Rázusovej ul., povyše Obchodnej akadémie; obchod bol zrušený

Tradičný spôsob predaja z rúk obchodníka do rúk zákazníka, teda "cez pult", obsahoval niektoré (najmä drobnejšie) balené tovary, napríklad kypriaci prášok do pečiva, vanilkový cukor, svetlička, niektoré tekuté tovary (fľaškové pivo, v drogérii kyselina chlorovodíková, ...), mydlo na umývanie vlasov, skladaný (v kotúčoch ešte nebol) toaletný papier, a pod.

Zavedením samoobslužného predaja sa zásadne zmenil predaj mlieka: z čapovaného na fľaškové.
Pri predaji cez pult sa mlieko predávalo v samostatných predajniach mlieka, spolu s ďalšími mliečnymi výrobkami napr.maslom, jogurtami. Mlieko sa do predajne dovážalo v hliníkových "kondvách" (=dobové nespisovné pomenovanie, ponechávam) s objemom asi 20 litrov, ktoré boli vysoké približne 70 cm a po bokoch širokého hrdla mali dve uchá na prenášanie; uzatvárali sa pôvodne kovovými vekami z rovnakého materiálu s pákovým uzáverom, neskôr gumovými zátkami tvaru hranatej plytkej misky, ktoré sa zatlačili do hornej časti hrdla. Predavač z kondvy naberal mlieko valcovými naberačkami z pocínovaného plechu, z ktorých z boku vyčnieval nahor držadlo z plechového pásu, hore zahnuté pre zavesenie (napr. na okraj kondvy). Mávali objem jeden liter, aj pol litra. Predavač mlieko naberačkou načerpal do kondvy, ktorú si zákazník priniesol so sebou. Kondvičky na mlieko si zákazníci kupovali v železiarstve, mávali najčastejšie jeden liter, ale bývala aj menšia (pollitrová) a väčšia (dvojlitrová) veľkosť. Kondvičky na mlieko bývali (okrem neskorších plastových) v dvoch vyhotoveniach, z kovu:masívna z pocínovaného plechu mala veko z rovnakého materiálu s pákovým uzáverom, alebo ľahšia vytvarovaná z jednoho kusa hliníkového plechu mala ľahké hliníkové viečko, ktoré sa len zasunulo do hrdla kondvy. Obidva druhy sa nahor trochu zužovali do hrdla, na ktorom z bokov boli ušká s navlečeným drúteným držadlom, uprostred malo navlečenú drevenú rukoväť.
Na nákup najmä potravín sa používali kapsy s okami upletené zo špagátu (neskôr sa používal aj plast), volali sa "sieťovky" (aj "necovky" - z nemeckého slova "Netz", čo je sieť). Prázdne zaberali málo miesta a prispôsobili sa tvaru nesených predmetov. Až koncom 60. rokov (okolo 1969) sa začali používať kapsy ušité z plátna, s dvomi uchami na nosenie (podľa našich rodičov sa také už používali aj pred vojnou).
Pri takomto spôsobe nesenia nákupu sa kondvička s mliekom nosievala samostatne. Preto nebolo zriedkavé, že mlieko sa kupovalo samostatne. Na kúpu najmä mlieka sa z domácností často posielali deti s kondvičkou a peniazmi. Dokiaľ sme boli menší, stávalo sa niektorým z nás, že sme si peniaze vložili do kondvičky, a po kúpe, keď bolo treba zaplatiť, sa zistilo, že peniaze zostali zabudnuté v kúpenom mlieku - nuž, bývali aj slzičky... Patrilo do detskej zručnosti, vedieť kondvičku plnú mlieka švihom roztočiť veľkým oblúkom jednou rukou pred telom tak, aby sa z nej nič nevylialo.
Pri samoobslužnom predaji sa mlieko predávalo vo vratných (záloha 1,- Kčs) jednolitrových sklenených fľašiach so širším hrdlom; uzáver bol z pevnej, ale tenkej "hliníkovej" fólie - akejsi čiapočky, bol nasadený na hrdlo fľaše a okraje mal zatlačené do drážky v sklenom hrdle fľaše, čo síce ako-tak držalo, ale netesnilo... Keď sa okrem "obyčajného" (odstredeného, polotučného) mlieka začalo predávať aj "plnotučné (asi 3%), odlišovalo sa čiapočkami fialovej farby.
Fľaškové mlieko sa do predajní autami dovážalo v plechových prepravkách veľkosti pravdepodobne 4x3 fľaše.
Vždy nad ránom dookola predajne mlieka bývalo počuť hrkotanie (prázdnych vratných) kondví, ako ich nakladali na auto. Po zavedení fľaškového predaja mlieka zase bolo okolo potravinových obchodov počuť hrkotanie prázdnych (vratných) mliečnych fliaš v prepravkách.
Prázdne fľaše mlieka sa vracali do predajne buď pri nákupe, alebo samostatne, a to v umytom stave. Vnútro fľaše sa umývalo okrúhlou kefou na drôtenej rúčke. Stávalo sa občas, ak predavač videl nedostatočne umytú fľašu, že ju odmietol prevziať. Tiež sa stávalo, ak na prázdne fľaše nemal dostatok prázdnych prepraviek, a fľaše neprinášal "jeho" zákazník, že s poukázaním na chýbajúce prepravky tiež odmietol fľaše prevziať späť.
Pri málo menených cenových pomeroch po mene peňazí (bola v r. 1953) stál liter mlieka do kondvičky 1,9 Kčs, vo fľaši 2,- Kčs + záloha za fľašu 1,- Kčs; štvrť kila (tzv. "štvrťka", ale kupovávala sa aj "osminka") masla stálo 10, - Kčs,bolo to maslo najbežnejšie, tzv. druhej triedy, ktoré malo na staniolovom obale výrazne vyznačenú číslicu "2", podľa toho sa volalo "dvojka". Keď kupujúci povedal, že chce "osminku dvojky", každý vedel, čo to je. Neskôr (zase asi tak koncom 60. rokov) sa začalo predávať aj maslo prvej triedy, označené veľkou číslicou "1", zvané "maslo jednotka", štvrť kila stálo 12,- Kčs. Možno bolo trochu belšie, ale najviac sa predávala "dvojka".
Bolo obdobie (povedzme v polovici 60. rokov?), že masla akosi nebolo, tak sa predávalo "ruské" maslo dovezené z SSSR. Bola to obrovská hruda masla (približne kocka s hranou asi 30cm) zabalená v pevnejšom papierovom obale, ktorá bola v miekarenskom obchode na pulte, a predavač z nej podľa požiadavky zákazníka dlhým nožom približne odrezal požadované množstvo, zabalil a odvážil. Toto ruské maslo bolo žltšie, krásne voňalo a bolo dosť obľúbené. Predávalo sa možno pár mesiacov? - než sa obnovil predaj "nášho" obvyklého baleného masla, ale ešte aj potom sa nejaký čas predávalo.

Niektoré tovary sa až v predajni (ale ešte pred predajom) delili na menšie obvyklé spotrebiteľské balenia, napr. kvasnice, rozkrojené polpecne chleba, a pod. Niektoré kusové tovary balenie nevyžadovali, ani sa nebalili, napríklad mydlo (či už toaletné alebo pracie), zubná kefka, zubná pasta, šampón (bez papier. obalu, len vo fľaštičke).

Ak sa balilo v predajni, tak najčastejšie do papiera: potraviny do čistého, bez potlače; železiarsky (napr. klince) a podobný drobný tovar (gombíky) do papiera - často starých novín; balilo sa zakrútením tovaru do papiera a založením okrajov, aby sa papier neodkrútil; tiež sa balilo do kornútov, ich špicatý spodok sa založil proti roztočeniu, vrch sa založil proti vysypaniu.

Neskôr (povedzme od konca 60. rokov) sa balilo do papierov potlačených (zväčša jednofarebne) označením obchodu. Papier použitý na balenie mal predavač často na pulte v hrubej vrstve a bral si z neho podľa potreby (celý hárok alebo len časť odtrhol), ale (niekedy) tiež naň písal pod seba ceny jednotlivých položiek nákupu, ktoré potom na koniec spočítal ako cenu celého nákupu - žiaden doklad o kúpe teda zákazník nedostal, a tak to bolo bežné. Týmto spôsobom sa stávalo, že som si tovar priniesol domov zabalený v papieri, na okraji ktorého bol spočítaný nákup predošlého zákazníka. Áno, kovové pokladne so strojovým spočítaním položiek a cenou celého nákupu už boli, ale v menších obchodoch nie.

Sypaný tovar (múka, cukor, ...) z veľkého pevného (viacvrstvového papierového či pláteného ) vreca postaveného na podlahe sa navažoval (plechovou) lopatkou do papierového vreca postaveného na váhu; po navážení sa vrch vrecka opakovane poskladal, potom sa založili obidve ušká, aby sa poskladané nerozkrúcalo. Vážilo sa mechanickými váhami - priamo do pol kila, viac s príslučným protizávažím, ktoré predavač dokladal. Pákové váhy bez stupnice sa už v obchodoch málo používali. V zelovoci bola aj veľká obchodná váha s váživosťou možno 100kg.

Na rozdiel od dovtedy zaužívaného pultového predaja, samoobslužný predaj vyžadoval tovar zabalený v (v zásade) nedeliteľnom spotrebiteľskom balení - to bola dovtedy nevídaná novinka, ktorá sa rozšírila do dnes v niektorých tovaroch výlučnej podoby, typicky jednokilové balenia cukru, múky, a pod.

Niektorý kusový tovar sa nebalil, napríklad chieb, pečivo.
Sortiment tovarov bol tiež iný než dnes, napríklad pekárenský: chlieb obyčajný, vyrážkový, bývali pecne nielen podlhovasté, ale aj okrúhle (najmä od Messerschmidta v Trenčíne od r. 1968, mimoriadne obľúbený, predával sa len "u Jaroša" a čakalo sa naň v radoch, až ho dovezú z pekárne, čo bola krížom cez námestie...); pojem "pečivo" sa nepoužíval: boli žemle, rožky (ale zahnuté!), "caletky" (ulpetené ako malá vianočka), praclíky (posypané soľou), a fajnové karlovarské rožky.

V predajniach bolo bežné aj delenie: v predajni sa dala kúpiť polovica (rozkrojeného pecňa chleba, alebo polovica balenia masla, pričom rez tovaru sa prekryl čistým papierom - to už dnes nie je. Chlieb rozkrojil zákazník alebo predavač dlhým nožom, ktorý bol pri chleboch; neskôr sa rezalo pákovým nožom upevneným na drevenú dosku, alebo nehybným nožovým oblúkom uprostred dosky, pod ktorý sa položil peceň a oba jeho konce sa potiahli k sebe.


Autor: Ing. Vojtech Brabenec, Trenčín, 2018.

(Koniec diela.)




Za podporujúce prostredie ďakujem mojím priateľom, známym a nášmu Klubu starých Trenčanov.

Toto dielo chráni Autorský zákon.
Autorovi patria práva hlavne podľa autorského zákona, najmä
označenie autorstva, nepozmeňovanie diela, udeľovanie súhlasu na verejný prenos a iné rozširovanie, a právo na odmenu za využitie diela.



      <<  Návrat späť na vrch tejto strany                <<    <<  Návrat na hlavnú stránku



Nižšie nasleduje prípadná reklama poskytovateľa:

„Pes, kterého uzdravíš, tě nikdy nekousne. To je hlavní rozdíl mezi zvířetem a člověkem.“ Mark Twain