Na FreeHostingu Endora běží desítky tisíc webů. Přidejte se ještě dnes!

Vytvořit web zdarma

Na FreeHostingu Endora běží desítky tisíc webů. Přidejte se ještě dnes!

Vytvořit web zdarma


Posledná zmena [MM/DD/RRRR] =

O reliéfoch na trenčanskom hradnom brale



Toto je materiál prednášateľa k uskutočnenej prednáške: miestami sú to len stručné poznámky, v živom prednese rozšírené; tiež tu je pevný text pripravený na prednes, ktorý však okolnosti mohli zmeniť.
Údaje, ktoré s témou súvisia, ale priamo nie sú jej súčasťou (napríklad o osobách, ...) nie sú tu uvedené v úplnom (vyčerpávajúcom) rozsahu.

Časti obsahu (kotvy):
• Hradné bralo
• Prvý pamätník 1916 (+Tn vojsko, + 1.SV)
• Druhý pamätník 1922 (+Jiskra, + Jirásek)
• Od prvého pamätníka k druhému - vývoj
• Súčasnosť



 

Hradné bralo.

V roku 179 rímske vojsko do skaly trenčanského hradného brala zboku vytesalo známy nápis, neskôr ho zakryli topole, v r. 1852 ho znovuobjavil opát, trenčiansky dekan a farár Ľudovít Stárek (1803–1863), potom od r. 1901 ho zakryl hotel Alžbeta (Tatra).
V Uhorsku od r. zhruba 1000 vznikali komitáty, ten Trenčiansky koncom 11. stor. (=cca 1080), mali sídelné hrady, trenčiansky hrad vznikal pred tisícročím na brale ktoré spolu s bralom Skalka tvorí prielom stredného Váhu.
Medzi bralami sa voľne rozprestieral Váh a pri povodniach menil svoje koryto. Od nepamäti sa na Váhu sezónne pltilo. Tn hradné bralo má jediný roh smerom na SZ. V prúde Váhu sa na ňom rozbila nejedna plť; pltníci sa zachránili alebo zahynuli.
Po záchrane pltníkov pri nehode v r. 1662 tu z vďaky postavili kaplnku na rohu hradného brala, jej tehlové zvyšky sú tam doteraz na skale medzi rímskym nápisom a neskoršími reliéfmi, ktoré sú súčasťou tejto témy.
Okolo brala viedla cesta von z mesta, pri nej vľavo už za druhým mostom pod Dolnou lúkou pri mestskej vrbine dal Ján Illésházy na svojej lúke postaviť hostinec Ad viride vasculum (K Zelenému súdku), ktorý 26.8.1813 zmietla povodeň a toho dňa študent Palacký len náhodou si zachránil život, keďže tam neprenocoval ako mal v pláne. Potom pod bralom postavili hostinec Červená hviezda (kde je Tatra).
Keď Trenčín mal od r. 1883 železničnú stanicu, z nej sa do mesta išlo okolo neprehliadnuteľného rohu brala. Bol tam aj mostík nad vodou, ktorá tu vždy bývala (rieka alebo slepé rameno, či potok od Kubrej). Bolo to výrazné miesto, preto nečudo, že práve tam umiestnili pamätník honvédom padlým v 1. svet. vojne.


Stará maľba brala a hradu ukazuje pôvodný prírodný stav okolo r. 1880.



Stará fotografia brala a hradu ukazuje stav okolo r. 1890.




 
Prvý pamätník na hradnom brale
Pamätník padlým vojakom 1914 - 1916


Fotografia pamätníka urobená v r. 1921, v závere jeho jestvovania.

Vojsko v Trenčíne na prelome 19. a 20 storočia malo dva útvary:
• IR71 = cisársky (Viedeň), veliaca reč nemčina; po tej strašnej bitke pri Solferine 24.6.1859 vznikol 1860 v Benátkach, mal veliteľstvo od 1882 v Trenčíne, sídlo Fridrichove kasárne *1887, 12 budov.
• 15. honvédsky pluk = kráľovský uhorský, veliaca reč maďarčina, bola to zemebrana, spočiatku bez špec. vojsk, sídlo honvédske kasárne *cca 1889.
Prvá svetová vojna 1914 - 1918: na začiatku 1914 haličský=ruský front, tuhé boje a veľmi zlé frontové podmienky, vojnoví zajatci (aj v TN boli: elektr., ...), veľa padlých, mnohí ranení, časté amputácie, nákazlivé choroby -> v Trenčíne: vznikla vojenská nemocnica = "pozorovacia stanica" (31 barakov, vodovod, telef., železnica) pri Tiberghienke vedľa kasární IR71. + honvédska vojenská nemocnica v barakoch pri dolnej žel. stanici.
Vojenské cintoríny v Trenčíne = dnešný pod Juhom + Zábranie + židovský. Pochovaní pochádzajú hlavne z 1. svetovej vojny:
1917 VOSR -> Brest-Litovský mier, navrátici -> Kragujevac IR71, 2.6.1918 vzbura, 44 popravených. Padlí z obidvoch trenčianskych regimentov 1. svetovej vojny pochádzali najmä z Trenčianskej stolice či župy = zo stredného a horného Považia a Kysúc až po (terajšie - vtedy ešte neboli) poľské hranice, teda boli to naši slovenskí muži, mnohí otcovia rodín.
Pamätník padlým 1914-1916
Zriadenie pamätníka navrhol honvédsky plk. Jozef Sír (v príbuzenstve Dohnányiho) a na hradné bralo ho vytesal sochár, vtedy praporčík Michal Kara, ktorý bol vtedy dlhší čas v Trenčíne vo vojenskej nemocnici:



Pamätník z r. 1916 na trenčianskom hradnom brale, vedľa hotela Erzsébeth (potom Tatra), na zábere z roku 1921.






Pamätník z r. 1916 na trenčianskom hradnom brale, vedľa hotela Erzsébeth (potom Tatra), na dobovej pohľadnici.

Socha postavy v popredí obrázka je jedna z piatich sôch, ktoré boli v parku.




Pamätník z r. 1916 na trenčianskom hradnom brale, vedľa hotela Erzsébeth (potom Tatra), na dobovej pohľadnici.

Snímku pohľadnice poskytol Dr. Ján Hanušin.

Prejav pri otvorení pamätníka 4.okt. 1916:
(Sem ťuknúť pre otvorenie aj zatvorenie textu.)
== Oznam v októbri 1916 v miestnej tlači: (nedokonalý strojový preklad)
Pamätník Hunnia v Trenčíne
Odhalenie Karovej sochy.
Sochár Michal Kara, ktorý s nimi dlhodobo zostal ako pacient na bojisku, si na pamiatku trenčianskych hrdinov z druhej svetovej vojny vyrytý reliéf v stene skaly pod Trenčianskym hradom. Pomník sa bude konať v stredu 4. októbra 1916 o 12.00 hod. budú odhalení v nasledujúcom slávnostnom poradí: Hymnus, spievaný zborom vojenských dobrovoľníkov. - Szalavszky Gyula Hlavný župan Trenčianskeho kraja pomník odhalí a odovzdá ho mestu. - Ernő Ucsnay starosta mesta preberá pamätník v mene mesta. - Rečníci, spevácky zbor vojenských dobrovoľníkov.

== Oznam o vykonanej slávnosti 4.10.1916, v miestnej tlači: (nedokonalý strojový preklad)
Starosta mesta Ernő Ucsnay prevzal pamätník v mene mesta spolu s nasledujúcim prejavom:
Vaša Excelencia, predseda pamätného výboru! Vážení spoluobčania!
Dotknutý horiacim vlastenectvom Jeho Veličenstva preberám tento pamätník v Trenčíne s hlbokou vďačnosťou a vlasteneckým povzbudením.
Som veľmi vďačný Jeho Veličenstvu, predsedovi pamätného výboru, dôstojnému plukovníkovi Jozefovi Sirovi, realizátorovi pamätníka a všetkým členom pamätného výboru aj širokej verejnosti, ktorá svojou obetou a finančným príspevkom umožnila založiť pomník.
Verejnosť kráľ. mesta Trenčín v súlade so želaním vášho Veličenstva bude túto pamiatku vždy držať s veľkou úctou k tejto pamätke na našich synov, ktorú vyjadrilo vaše Veličenstvo v oveľa viac ozdobných slovách ako ja.
Pamätník bude péripomenutím statočnosti, bojového odhodlania a víťazstva, pretože táto pamiatka bude vychovávať a zachová z generácie na generáciu pocity našej vďačnosti pre tých ktorí prešli utrpeniami, oživí a zväčší oheň nášho vlastenectva, silu našej povahy, nekonečnosť našej ochoty obetovať sa, silné puto nášho zjednoteného dlhu, našu vytrvalosť v práci, našu vieru v lepšiu budúcnosť, našu neochvejnú dôveru vo víťazstvo.
Vážení spoluobčania! Počas dvoch rokov vojny, vyrytých do zdobeného pamätníka, vyzbrojení našimi starodávnymi cnosťami, našou statočnosťou, odvahou a odhodlaním na fronte, tvrdou prácou a obetavosťou za frontom, sme svetu ukázali, že nás nemožno poraziť. Aj keby proti nám všetko a každý prisahal, nikto sa nám nedokáže postaviť! Ak budeme musieť na chvíľu zaváhať, v ďalšej minúte sa postavíme silnejší a tvrdšie, aby sme presadili víťazstvo našej spravodlivej veci.
Vážení spoluobčania!
Cítime, že v zúrivej svetovej vojne sú v stávke naše životy. Naši nepriatelia nezastavia vojnu, pretože chcú naše životy. Ani my ju nemôžeme zastaviť. Nepoľavíme, pretože nesmieme poľaviť! S horlivosťou, energiou a odolnosťou prvého dňa budeme pokračovať vo vojne, kým sa nevzdáme túžby žiť, lásky k životu.
Vážení spoluobčania!
Na mieste venovanom pamiatke našich synov, ktorí zomreli hrdinskou smrťou, sľubujeme, že budeme bojovať až do víťazstva, - pretože vieme, že len víťazstvo nám môže dať spravodlivý a čestný mier, pretože cítime, že len na našom víťazstve sa môže vybudovať nový svetový poriadok, ktorého piliermi budú pravda, čestnosť, láska k ľudstvu a kultúrny pokrok, pretože sme presvedčení, že len naše víťazstvo zabezpečí prežitie nášho štátu, veľkosť, autonómiu a nezávislosť našej vlasti a národa!
Vážení spoluobčania!
V tento slávnostný deň, deň odhalenia a odovzdania tohto pamätníka, prijmime a vyhlásme pred krajinou a svetom, že nebudeme mať vznešenejšie, cennejšie heslo ako neochvejnú vytrvalosť až do konečného víťazstva!
S pevnou vierou v našu spravodlivú vec, s pravdivou dôverou v nezlomnú silu našej statočnej armády a našich spojencov, teraz prosíme a budeme neustále prosiť Božiu Prozreteľnosť, ktorá riadi osudy svetov, aby urýchlila naše konečné víťazstvo!
Vaša Excelencia, predseda Výboru pre pamätník! V súlade s výzvou Vašej Excelencie prijímam tento pamätník s vrúcnou túžbou do starostlivosti mesta:
aby pokým táto pamiatka trvá, bolo požehnaním pre vlasť a všetkých jej verných občanov,
- aby pokým táto pamiatka trvá, žila naša vďačnosť, milosrdenstvo a uznanie za našich padlých hrdinských synov,
- aby pokým táto pamiatka trvá, v našich srdciach bievala účinná, tvorivá a rastúca sila vlastenectva, ktorá podnecuje k sebaobetovaniu.

Nech žije vlasť! Nech žije kráľ! Nech naša armáda zvíťazí!

Hlboko podnetný a povznášajúci prejav predniesol čestný dôstojnícky zbor.
Nasledovala pieseň dôstojníkov dôstojníckej školy, ktorá sa začínala skalami Karpát, ktoré skvelo zneli svojím kvartetom pod skalou hradu. Po čestnej paľbe spievalo celé publikum Hymnus, ktorý tento obrad skutočne ukončil, pretože vojenský sprievod bol adresovaný najvyššiemu prítomnému vojenskému veliteľovi, generálporučík Emil Schultheiss.
Trenčín sa stal opäť bohatším a cennejším. Pod zastrašujúcou veľkosťou minulosti pochoduje skromnejšie umelecké dielo, vyhlasujúce naše silné stránky a talenty, aby sme zaistili naše prežitie.
(Koniec prejavu 6.okt.1916)




Pripomeňme, čo nasledovalo a súvisí: Od 1916 nový R-U panovník Karol, chcel federalizovať RU (+Hodža), 1917 teda rok pred koncom vojny pribudli USA ako účastník vojny, postavili sa na čelo víťazov, odmietli Karolov zmierlivý návrh, presadili Wilsonových 14 bodov.
Na konci vojny v roku 1918 Nemecko nebolo vojensky porazené obsadením nepriateľom, ale podpísalo vojenské prímerie (Waffenstillstand von Compiegne) 11. nov. 1918. Nasledovali Parížske mierové zmluvy 1919-1920, viedli ich USA, Anglicko Francúzsko; Nemecko ich nevýhodne podpísalo (z čoho neskôr vzišli ďalšie problémy).




 
Druhý pamätník na hradnom brale
Jiskra, 1922


Druhý pamätník na dobovej pohľadnici:
Jan Jiskra z Brandýsa - postava z Jiráskovho románu "Bratrství".



Po prvej svetovej vojne v dôsledku Parížskych mierových rokovaní 1919-1920 vznikli nové štáty, vrátane prvej ČSR nebolo to však 28.okt.1918, lebo vtedy nemala ani územie, ani armádu, ani hranice, ani peňažnú menu, ani správu územia. Nový "Česko-Slovenský Štát" vznikol z vôle víťazov vojny až tromi Parížskymi mierovými zmluvami (Versailles, Saint-Germain, Trianon, 1919-1920).
Nová ČSR potrebovala nový ideový základ, iný než dovtedajšia monarchia.
Naporúdzi už boli dávnejšie Palackého "Geschichte von Böhmen" z r. 1836 neskôr preložené z nemčiny do češtiny a potom rozšírené.
Tiež vtedy žijúci učiteľ Jirásek vo svojom byte na Vltavskom nábreži napísal svoje "Staré pověsti české" (vyšlo 1894), čo však nie je historické dielo, ale beletria, podobne ako (1900) jeho román(!) "Bratrství" kde vystupuje postava Jiskru.
Iný (neprijatý) pohľad na české dejiny mal pražský historik prof. Pekař.
Hlava nového štátu Č-SR svojím heslom "Naším programem je Tábor" ideologicky presadila husitstvo v podaní Palackého a Jiráska; neprijal odlišný historický výklad vtedy žijúceho prof. PhDr. Josefa Pekařa (historik, profesor a rektor českej Karlovej university v Prahe, žil 1870-1937).
Český pohľad určoval videnie histórie v celom novom štáte, ktorého ústava z marca 1920 (121/1920 Sb.) dala štátu názov "Československá republika" so štátnym jazykom tzv. "československým".
Masarykove podanie českých dejín s kľúčovou husitskou ideou sa po r. 1918 presadilo do popredia v celom novom štáte, teda nielen v Čechách, ale aj v Slovensku, vrátane historickej postavy Jana Jiskru, pre masy to bolo (aj stále je) v beletristickom podaní Aloisa Jiráska v románe Bratrství.
Toto je pozadie Jiskrovho reliéfu na trenčianskom hradnom brale.

Zvláštne je, že nikde, ani v starších ani v novších textoch, nikde nenachádzam dobový (nie dodatočný) popis, čo vlastne chcel zobraziť tento Jiskrov reliéf: podľa názvu je Jiskra jasný - to je iste tá stojaca mužské postava so šabľou po boku a v plášti, ale kto má byť tá kľačiaca zohnutá postava? - akú knihu to drží v rukách? - a aký erb v štíte je v pravom dolnom rohu? - nikde ani zmienky. Žiaden div, že potom len vznikajú dohady...

Podobne nenachádzam žiadnu dobovú zmienku o nejakom odhalení toho reliéfu "Jiskra" z r. 1922. Vedie to k úvahe, že asi to nebola žiadna veľká sláva - žiaden div, keď v "demokratickom" štáte (tak zvykne byť označovaný) si vtedy vrchnosť do miestnych podmienok dovolila zasiahnúť spôsobom, ktorý odporoval vôli miestnych - nielen ľudí ale aj úradov (nehovoriac o princípe subsidiarity, ktorý má byť demokracii vlastný). Nový Jiskrov pamätník očividne nebol symbolom myšlienky, ktorá by bola miestnym ľuďom blízka (zmenilo sa doteraz niečo na tom?). Navyše tým ľuďom, ktorým ich blízki muži padli vo vojne, zobrali pietne miesto, kde na ich pamiatku mohli klásť kvety či vence, keď ich hroby zostali neznáme...




Súčasný stav:
Na hradnom brale je od r. 1922 vytesaný druhý pamätník -reliéf Jana Jiskru.
Na pravom obrázku, kde je tá Fizelova socha vyzliekajúcej sa ženy pri vodotrysku z r. 1960, presne na tom istom mieste bol v období 1938-1953 ten pamätník "Štefánik" s jeho ústrednou kovovou nadživotnou sochou, po bokoch boli kamenné sochy: po ľavici mal trojčlennú slovenskú rodinu a po pravici štyroch legionárov - ale to je už iná téma...

Viac o Jiskrovi tu.





 

Od prvého pamätníka k druhému - vývoj:


Ku vzniku reliéfu na hradnom brale sa zachovali autentické dokumenty a ešte po 2. svetovej vojne spomienky žijúcich súčasníkov starých čias.
Reliéf bol vytesaný do skaly, aby hlásal "vďaku, obdiv a lásku ľudu k legendárnym hrdinom (prvej) svetovej vojny, ktorí sa obetovali za víťazstvo", hovorí v odpise zachovaná pamätná listina. Reliéf bol venovaný v prvom rade padlým príslušníkom bývalého 15. pešieho honvédskeho pluku doplňovaného zo žúp Trenčianskej, Nitrianskej a Oravskej.
Myšlienka na zhotovenie pochádzala od plukovníka Jozefa Síra, veliteľa náhradného práporu tohoto pluku. Vyzval sochárskeho umelca Michala Karu, práporčíka bývalého cisárskeho a kráľovského pešieho pluku číslo 55, ktorý sa prišiel liečiť ako ranený zo severného bojiska, aby jeho myšlienku uskutočnil. Michal Kara zhotovil nákresy a projekt pamätníka, ktorý prijala aj osobitná komisia mesta Trenčín. Reliéf mal zobrazovať Hungáriu, národný symbol bývalého Uhorska, prinášajúcu hrdinom národa veniec z dubového lístia. Bola to vysoká ženská postava, odetá závojovým plášťom a čelenkou s dlhými vlasmi, spustenými dozadu, obutá do remienkovej obuvi. Jednou rukou sa opierala o dlhý meč, na druhej strane postavy boli letopočty 1914 a 1916.

Podľa nákresu Michala Karu s prácami začali honvédi 15. pluku, povolaním kamenári, začiatkom apríla 1916 a prácu dokončili 15. augusta 1916.
Slávnostné odhalenie reliéfu konalo sa za prítomnosti početného obecenstva, hlavne žien a vojakov, na čele s podmaršalom Emilom Schultheissom so štábom a v prítomnosti hlavného župana Júliusa Szalavszkého dňa 4. októbra 1916. Dôstojnícka škola jednoročných dobrovoľníkov pozdravila salvou z pušiek pamätník, odhalený hlavným županom, ktorý ho odovzdal do opatery mesta mešťanostovi Ernestovi Ucsnaymu. Pod reliéfom bol vytesaný nápis "Hoseink emlékére" (Na pamiatku našim hrdinom) pod ňou bol v skale vytesaný výklenok, do ktorého uložili pamätnú listinu, ako aj dokumenty a časopisy zaoberajúce sa aktualitou reliéfu. Táto pamätná listina i s prílohami zostala v zamurovanom výklenku až do roku 1955, kedy boli písomnosti vybrané, ale boli už úplne spráchnivelé a nečitateľné. Náhoda pomohla, že sa podarilo získať autentický text listiny z časopisu, ktorý v tom čase vychádzal v Trenčíne. Odpis textu je uložený v dokumentácii okresného múzea.

Reliéf v tom čase nesporne symbolizoval nacionalistické city a zmýšľanie tých kruhov, ktoré v presvedčení o víťazstve rakúsko-uhorskej monarchie ešte vedeli horliť za dlho trvajúcu vojnu.
Čoskoro však občania Trenčína kládli príležitostné dary na pamiatku ich padlých príbuzných k hradnej skale pod reliéf. V Trenčíne totiž nebol postavený skutočný pamätník na pamiatku padlých synov Trenčína, ktorí vo vojne položili životy za cudzie záujmy. Zozbieraný 100 tisícový obnos na tento cieľ bol použitý na realizáciu iného pamätníka na ktorom zvečnenie mien padlých z Trenčína sa napokon neuskutočnilo. Bolo to už po štátoprávnej zmene po roku 1918. Reliéf bol vzhľadom na jeho umelecké vypracovanie prechodne považovaný za pamiatku a tak bol napriek jeho hungaristickej ideovej náplní ponechaný. Toto by mohlo čiastočne vysvetliť postoj časti mestských činiteľov pri otázke odstránenia reliéfu, ktorá sa riešila v roku 1921.

Vládny komisariát pre ochranu pamiatok na Slovensku vyrozumel dňa 10 augusta 1921 radu mesta, že reliéf vytesaný na skale Trenčianskeho hradu za vojny na podnet uhorskej vlády musí byť odstránený a že už učinili prípravy na jeho nahradenie iným, ktorý zhotoví akademický sochár František Duchač Vyskočil. Komisariát žiadal, aby mesto umožnilo bez meškania zahájenie prác tým skôr, že mesto nebude mať žiadne výdavky spojené s týmito prácami. Administratívne úrady sa však v tejto otázke nevedeli zhodnúť hlavne preto, že k odstráneniu reliéfu malo sa prikročiť bez platného rozhodnutia zastupiteľského zboru mesta, ktoré ako vtedajší majiteľ hradu malo reliéf vo zverenej ochrane. Po dlhších prieťahoch medzi zástancami ponechania reliéfu s doplneným slovenským nápisom a medzi tými, ktorí boli za odstránenie reliéfu napokon reprezentácia mesta Trenčína hlasovaním rozhodla, že nepovolí odstránenie historickej pamiatky a žiadala Ministerstvo a komisariát pre ochranu pamiatok aby bol reliéf ponechaný a doplnený slovenským nápisom.

List vládneho komisariátu z 10.8.1921 je tu.   Otvorí sa v novom okne. Prameň: ŠA Trenčín, fond Magistrát mesta Trenčína, č. 6216/1921.
Zápisnica mesta z 19.8.1921 - časť, je tu.   Otvorí sa v novom okne. Prameň: ŠA Trenčín, fond Magistrát mesta Trenčína, Zápisnica zastupiteľského zboru z roku 1921, str. 53 a 55.

Trenčiansky župan však zrušil rozhodnutie mesta svojím uznesením dňa 25. augusta 1921 a vyzval mesto a jeho výkonný aparát, aby nehatili odstránenie reliéfu a jeho nahradenie novým, ideove vzatým z Jiráskovho románu Bratstvo. Oznámený bol aj Jiráskov príchod. Keď rozhodnutie župana schválil dňa 25. októbra 1921 aj administratívny výbor župy, prikročilo sa k odstráneniu starého a k zhotoveniu nového reliéfu v tej podobe, v akej sa nachádza doteraz.

Starý reliéf odstránila stavebná firma Doležal a spol. - inž. Vl. Ročák, a nový reliéf vytesala kamenárska škola z Hoříc podľa námetu spomenutého akademického sochára s motívom z Jiráskovho Bratstva.

Reliéf pripomína dobu, kedy Ján Jiskra z Brandýsa, zavolaný kráľovnou vdovou Alžbetou na ochranu záujmov Ladislava Pohrobka, prišiel s vojskami na Slovensko [1441] a Trenčiansky hrad, ktorý obsadil stal sa oporou jeho moci. Pri premene reliéfu bol ponechaný pôvodný rámec, iba postava Jiskru a vedľajšia postava boli novo vytesané.

Pri počiatkoch prvej Slovenskej republiky sa vtedajší vedúci činitelia verejného života príčinili o zadebnenie reliéfu, ktoré trvalo až do prechodu frontu cez mesto v roku 1945, keďže sa neuskutočnila tlačou propagovaná myšlienka, aby bol reliéf nahradený kovovým slovenským orlom.

Reliéf vznikol v búrlivých rokoch vojny a dúfame, že po pohnutých dobách svojej existencie hľadí v ústrety pokojným časom v budúcnosti.

Použitý text od JUDr. Gerharda Šebáka, upravený.      




 

Súčasnosť


Každá doba potiera predošlé. Za Masaryka uhorský reliéf pretesali, za Tisa reliéf Jiskru nepretesali, len zadoskovali.
Po 1945 zostal pamätník na hradnom brale bez zmien, len v r. 1955 vybrali dokumenty, ktoré boli vložené pod reliéfom do dutiny vykresanej v skale.
Po r. 1989 sa tiež objavili myšlienky na pretesanie, očividne podnietené ideovým výkladom reliéfu ešte z Masarykových čias, nepátrajúc príliš čo nasledujúce storočie prinieslo nové v poznaní historických súvislostí:
Jiskra vo svojej dobe správy slovenského územia siedmimi kapitánmi bol uhorský veľmož, síce dávnych rodových koreňov z českého Brandýsa, ale narodený neďaleko odtiaľto na Morave, a bol katolík, čo nepasuje do predošlých dobových výkladov.

Padlým obetiam prvej svetovej vojny, po odstránení prvého pamätníka Hunnia z r. 1916, nebol v Trenčíne žiaden pamätník počas celej 1.ČSR. Až na jej konci, v r. 1938-1939, oproti hradnému bralu na druhej strane cesty postavili druhý pamätník ("Štefánik"), od akad. sochára Pospíšila, na okraji mestského parku - tento pamätník zbúrali približne v r. 1953.
Masarykova doba odstránila ten prvý pamätník na brale, Gottwaldova doba zbúrala ten Štefánikov pamätník oproti bralu.
Odvtedy Trenčín doteraz nemá pamätník svojim občanom - Trenčanom padlým v 1.SV, ba ani nemá ich zoznam. Mnoho menších obcí na okolí taký pamätník má. Pravdaže, zoznam pochovaných pacientov vtedajšej voj. nemocnice v TN ho nenahrádza. Berúc do úvahy okolnosti, je zrejmé, že trenčianskych obetí v 1.SV bolo iste viac než v 2.SV.
Taký je stav až do dnešných dní:

Reliéf na skale v súčasnosti, pri nočnom osvetlení, zriadenom v roku 2025.



Pramene:
• Dobová miestna tlač, JUDr. Gerhard Šebák, Juraj Gönci.

O osobách, ktoré sú spomenuté v tomto texte:
https://trencan.6f.sk/0008-Sebak.html
https://trencan.6f.sk/0126-Pozdisovsky.pdf
https://trencan.6f.sk/Brabenec/0013-ZnamiTrencania.html (tam Juraj Gönci)
https://trencan.6f.sk/Brabenec/0129-TichyV-75r-umrtie20180423.html




Poďakovanie:
• Ďakujem JUDr. Gerhardovi Šebákovi (1887-1870) za jeho dávne zachytenie a zachovanie toho, čo vedel.
• Ďakujem niekdajšiemu riaditeľovi trenčianskeho múzea (1951-1958) prof. Štefanovi Pozdišovskému (1906-2007) za zorganizovanie niekdajšieho Vlastivedného krúžku (~1953-~1960), v ktorom vytvoril podnetné prostredie pre záujemcov o miestnu históriu a tým vzbudil ich mnohostrannú činnosť v tej oblasti, a to aj v tejto téme.
• Ďakujem niekdajšiemu riaditeľovi trenčianskej knižnice Jurajovi Göncimu (1914-2005) za jeho dávne zachytenie a zachovanie toho, čo k tejto téme zažil.
• Ďakujem môjmu už nebohému priateľovi Ing. Vojtechovi Tichému (1943-2018) za obetavé vyhľadanie, spracovanie a tým uchovanie starých písomností. Mali sme spoločný cieľ naše mesto Trenčín.


Ak nie je inak uvedené, autor je Ing. Vojtech Brabenec, Trenčín.
Zverejnené na www.trencan.6f.sk/
v r. 2026.
Chyby, omyly, nesprávnosti nemožno vylúčiť;
v prípade ich zistenia autor uvíta upozornenie.

Toto dielo chráni Autorský zákon.
Autorovi patria práva hlavne podľa autorského zákona, najmä
označenie autorstva, nepozmeňovanie diela, udeľovanie súhlasu na verejný prenos a iné rozširovanie, a právo na odmenu za využitie diela.


Autor vynaložil úsilie a prostriedky na zhotovenie diela.
Toto dielo je tu sprístupnené výhradne pre osobnú potrebu iba fyzických osôb
na štúdium výlučne v autorovom pôvodnom umiestnení a s pôvodnou adresou.
Pre iné použitie diela je potrebný súhlas autora vopred.
Odkazy na dielo sú vítané.
Ele adresa pre styk s autorom je v hlavičke hlavnej stránky.
Za reálnej spoločenskej praxe (nielen góglu) porušovania Autorského zákona
pre sťaženie svojvoľného kopírovania je dielo upravené.
Pramene u autora.
(Koniec diela)




Nižšie je prípadná reklama poskytovateľa: