Kúriou sa v našom prípade obvykle rozumie sídlo nižšej šľachty, umožňujúce aj hospodársku činnosť.
V Trenčíne bolo niekoľko kúrií, ale vieme o nich málo, ani sa veľmi nespomínajú.
Nižšie zhrnieme, čo je známe, i keď iste neúplne a s rizikom omylov, ktorému sa pri načretí do takejto témy spoľahlivo nevyhnneme.
Cihova kúria v Trenčíne.
[0237]
Stojí dodnes na Štefánikovej (kedysi Fridrichovej) ulici, na jej východnej strane, oproti východnému rohu mestského parku, v miestach kde odbočuje ulica Kragujevacká, a v minulosti aj ulica Sadová (pôvodná Sadová ul. už nejestvuje).
Najstaršia známa fotografia Cihovej kúrie, približne z roku 1928.
Fotografia mala očividne reklamný účel, ten jednoriadkový dlhý názov továrne je na fotografiu dopísaný.
Na snímke vpravo vidieť vchod, nad ním (vidno iba zčasti) je tabuľa s dvojriadkovým názvom "Prvá slovenská továrňa likérov".
Pred r. 1989 tu bolo riaditeľstvo národného podniku Slovlik, po fronte (1945) tu nejaký čas bol podnik Stavomontáže, predtým až do frontu tu sídlila účastinná spoločnosť Slovlik, ktorú tu v r. 1920 založili Emil Ciho a Hugo Urbánek (bližšie pozrieť v diele: Brabenec, V.: Priemysel v Trenčíne, ISBN 978-80-970651-0-2, dostupne aj tu: https://trencan.6f.sk/TTT2.pdf). Od syna zakladateľa JUDr. Ivana Urbánka vieme, že jeho otec do spoločného podniku vložil technológiu, a Emil Ciho zase tú budovu.
Ciho podnikal v Trenčíne ešte pred 1. svetovou vojnou, na trenčanskom hlavnom námestí mal obchod s technickým tovarom, kde tiež predával benzín - pravdepodobne zo sudov, bolo to v počiatkoch automobilizmu, veď prvý automobil v Trenčíne bol okolo r. 1905.
Od už nežijúcich pamätníkov vieme zprávu, ktorú však aj oni mali len z druhej ruky, že budova bola postavená na želanie istej mladomanželky z južnejších krajov, ktorá privolila nasledovať svojho mladomanžela do Trenčína len pod podmienkou, že jej tu postaví rovnakú kúriu, v akej ona doma vyrastala.
Žiaľ, nič podrobnejšie nevieme, a tak zostáva nejasné, či ten prvý majiteľ kúrie bol Ciho, alebo ju on od niekoho nadobudol. Z nedostatku lepšieho pomenovania ju tu menujeme Cihovou kúriou.
Otázka je, kedy bola kúria ako celok vybudovaná a najmä postavená jej budova.
Na mape Trenčína z r. 1900 (pozrieť na obrázku nižšie) už budovu vidíme postavenú aj kúriu vybudovanú včítane ozdobného parčíka s cestičkami a jeho ozdoby - prvého vodotrysku v Trenčíne. (O samotnom vodotrysku pozrieť tu: https://trencan.6f.sk/Brabenec/0210-vodotrysky/0210-vodotrysky.html)
Mapa z roku 1900.
Modro sú vyznačené hlavné vtedajšie objekty na zobrazenej ploche; vchod do kúrie je vyznačený šipkou.
Stromy v okolí pred postavením kúrie.
Na mape z r. 1900 vidíme, že nebyť pretínajúcej (teraz Štefánikovej, do 1918 Fridrichovej) ulice, bol by mestský park spojený s parčíkom Cihovej kúrie: stromy tu rástli z jednej aj z druhej strany ulice. Myšlienku niekdajšieho spojenia týchto dvoch plôch zelene však spoľahlivo odháňa vedomie, že tá ulica tu bola odnepamäti, rozhodne prv, než Cihovu kúriu postavili. Tú ulicu vidíme už na (tu nezobrazenej) mape Trenčína v r. 1785, keď v tých miestach ešte nebola ani žiadna kúria, ani park, ani neskoršia zástavba.
Na neskoršej mape Trenčína v r. 1837 (zobrazené nižšie) síce tu ešte niet budovy kúrie ani inej neskoršej zástavby, ale pod hradnou hladomorňou (vyznačená modrou bodkou) v mieste budúcej Cihovej kúrie a ďalej vidíme ohraničenú neveľkú dvojdielnu plochu akoby záhrady, predelenej práve tou hlavnou ulicou - bola to jediná ľavobrežná vozová cesta z Trenčína pozdĺž Váhu smerom na sever (na Žilinu), pozrieť obrázok nižšie:
Výrez z mapy r. 1837, farebne sú zvýraznené ohraničené dve plochy zelene a (červeno) cesta, ktorá ich oddeľuje, ako je spomenuté v texte. Vpravo od nich sú ešte dve ďalšie ohraničené plochy zelene (tu na obrázku bezfarebne). Ich okrajom tečie (...Kubranský...) potok, na ňom je aj (Tománkov) potočný mlyn, čo ale s touto témou priamo nesúvisí.
Pre orientáciu sú tu červeno názvami označené známe objekty, navyše hradná delová bašta aj hladomorňa sú označené modrými bodkami.
Stromy - súvislosť s parkom.
Na blízkej súvisiacej ploche v r. 1860-1865 založili mestský park a v r. 1880 ho slávnostne otvorili. Okrajom parku tiekol potok od Kubrej, cez ktorý viedli štyri drevené mosty, z nich jeden viedol z parku od veľkého kvetinového kruhu do brány Cihovej kúrie.
Park sa postupne využíval a rozvíjal.
V roku 1880 uprostred parku postavili sochu Venuše a vytvorili päť kvetinových kruhov, po r. 1894 pribudli ešte tri, niektoré mali v strede sochy (podstavec a drobné úlomky jednej sochy z červenej vypálenej hliny sú doteraz zachované na okraji parku najbližšom k Cihovej kúrii). Upravený park vidíme na tej mape z r. 1900, tu ju zopakujeme:
Mapa z roku 1900.
Modro sú vyznačené hlavné vtedajšie objekty na zobrazenej ploche; vchod do kúrie je vyznačený šipkou.
Prudký rozvoj parku začal v roku 1883, kedy vzdialenejším (západným) okrajom mestského parku viedli novopostavenú železničnú trať do Žiliny a na jeho okraji postavili železničnú stanicu (od r. 1942 nahradená novou, ale jej budova v parku stojí doteraz). V parku vypestovali trávniky, vysadili najrôznejšie stromy a kríky, zalievali ich zo štyroch studní a v r. 1886 ich označili tabuľkami s latinským a maďarským názvom, ale ich zoznam sa nezachoval.
Uvedené súvislosti nás vedú k presvedčeniu, že tie známe japonské stromy Ginkyo dvojlaločnaté po obidvoch stranách (Štefánikovej) cesty boli vysadené v tejto príležitosti, teda okolo r. 1885, a to sú aj tie stromy doteraz rastúce pred dnes už zanedbaným ozdobným vstupných schodiskom do Cihovej kúrie. (Okolo r. 2000 som ich tu s radosťou ukázal môjmu japonskému kolegovi. Tie ginkyá na západnejšej strane cesty náhle vyťali 29.3.2008, ale našťastie z tamojších koreňov doteraz vyrážajú výhonky a za plotom kúrie zo semien stromov na jar vyrážajú malé japonské sadeničky... - ujme sa ich niekto?? Počul som, že na sídlisku Juh povyše zdravotného strediska sú vysadené mladé stomčeky Ginkyo, výšky viac než ľudská postava, v počte pár desiatok kusov.)
Budova - súvislosť s Fridrichovými kasárňami.
V roku 1887 (zrejme skôr než kúriu) postavili blízke Fridrichove kasárne a ulicu pomenovali Fridrichova (teraz je to všetko "Štefánikove").
Tieto kasárne majú plot zhodného stavebného vyhotovenia, ako má aj Cihova kúria. Táto skutočnosť, spolu so zakreslenou kúriou na mape roku 1900, nás vedú k odhadu, že Cihova kúria bola pravdepodobne postavená okolo r. 1890-1895, určite pred 1900. Taktiež stavebné vyhotovenie a architektonický ráz budovy tomuto datovaniu nasvedčujú; nevidíme na nej žiadne prvky neskoršej secesie, aké sú napr. na neďalekej Bleuerovej vile, alebo na hoteli (Tatra) z r. 1901.
Ďalší vývoj. Nevieme, komu slúžila Cihova kúria po svojom postavení zhruba štvrť storočia, ani nevieme čo sa s ňou dialo počas prvej svetovej vojny, a najmä na jej konci v r. 1918, kedy vznikol nový štát a mnoho ľudí z Trenčína odišlo, najmä úradníkov dovtedajšieho štátu (pravdaže, nahradilo ich novodošlé úradníctvo nového režimu - ale tak sa to dialo pri každej zmene režimu, 1918, 1938-9, 1945, 1948, (1960), 1989).
Vieme len to hore uvedené, že v r. 1920 tu založili spomenutú továreň na likéry Slovlik a ďalší vývoj tejto nehnuteľnosti až do dnešných čias. Kúriu na katastrálnej mape z tých čias (1935) vidíme na obrázku nižšie:
Na mapke je znázornený stav v r. 1935, líši sa od predošlého (1900) zobrazeného: zmizol ozdobný parčík vo dvore kúrie, a najmä po obvode dvora pribudlo zopár neveľkých obdĺžnikových budov (vyznačené červeno), iste hospodárskych prízemných; vodotrysk zostal (je tam doteraz, i keď už nefunguje).
Pofrontový vývoj (po 1945)
priniesol okrem premenovania ulice (predtým Štefánikova, potom Slovenského národného povstania) aj "znárodňovanie" v dvoch stupňoch (1945 aj 1948), čo znamenalo zrušenie Cihovho a Urbánkovho podniku Slovlik a zabratie jeho budovy niekdajšej Cihovej kúrie a jej následné využitie na iné účely, z čoho nateraz s istotou vieme len že tu nejakú (nie dlhú) dobu bol národný podnik Stavomontáže, v roku 1953 si tu postavili sklad a dielne.
Okolo prvej polovice šesťdesiatych rokov (Štefánikovu->SNP) ulicu vyasfaltovali (dovtedy bola vydláždená kamennými kockami).
Za kúriou, pod hradným bralom viedla (a stále vedie) poľná cesta na Brezinu, odbočovala z chodníka Štefánikovej ulice pomedzi poschodový dom zámočníka Foldváryho a budovu Vitekovej autodielne postavenú iste po r. 1918. Tej poľnej ceste sa prezývalo "Vitečka" a dobre ju vidíme na tej mape z r. 1935, chodievalo sa ňou nielen hore na čerešňový sad a pod kopcom na Kukučínku, ale aj na zväzarmovskú strelnicu zriadenú v r. 1953 v údolíčku pod čerešňovým sadom (pôvodne tam vraj mal byť amfiteáter); tiež pri tej ceste bola dolná stanica stavebnej nákladnej lanovky na hrad, postavenej v r. 1957.
Potom tu v kúrii (už v šesťdesiatych rokoch) bolo podnikové riaditeľstvo národného podniku "Slovlik" (prevzali Cihov a Urbánkov názov) až do r. 1989.
Na mape z konca obdobia socializmu vidíme zvýraznenú budovu kúrie aj s priľahlým pozemkom, v rozsahu od budovy niekdajšej Vitekovej autodielne (vtedy tam bol Zväzarm) po ASVŠ Dukla (t.j. vč. Foldváryho domu). Je tu ešte aj Sadová ulica (neskôr zrušená) aj s domami medzi Sadovou a Železničnou ulicou (neskôr zbúrané).
Na mape z obdobia po r. 2000 vidíme budovu kúrie ako firmu Slovlik aj s priľahlým pozemkom, v rozsahu od budovy niekdajšej Vitekovej autodielne po ASVŠ Dukla (t.j. vč. Foldváryho domu). Je tu ešte aj Sadová ulica (neskôr zrušená) aj s domami medzi Sadovou a Železničnou ulicou (neskôr zbúrané).
Na dvoch obrázkoch vyššie vidíme odlišnosti v podrobnostiach zakreslenia budov, ktoré také rozdiely v skutočnosti nemali. Z toho je zrejmé, že podrobnosti zakreslenia nie sú presné.
Obidva obrázky (aj mapka z r. 1837) sú natočené inak než ostatné, z dôvodu zachovania vodorovného smeru textov.
Severovýchodne susediacu Némethyho vilu (Slavinský) zbúrali a postavili tu veľkú budovu Armádneho strediska vrcholového športu (ASVŠ Dukla, výstavba 1974-1976) a za ním ďalej VVÚS Tatrasklo (1979-1981).
Na opačnej strane ulice budovy zbúrali ešte okolo r. 1987 (pritom zrušili Sadovú ulicu), plánovali tu postaviť budovu pre organizačné zložky (dobového) Národného frontu; tiež tu v r. 1989-1992 vybudovali veľkopriemerovú (asi 1,2m) kanalizáciu a v tej súvislosti na okraji (hranici) parku zbúrali nevysoký ale masívny múrik (so vstavaným výbojkovým osvetlením chodníka a tamojších autobusových nástupíšť), ktorý tu vybudovali niečo predtým (približne v polovici šesťdesiatych rokov) ako ohradenie parku, ale posunuli ho viac dovnútra parku, možno až 3m.
Privatizácia po r. 1989 sa pravdaže týkala aj národného podniku Slovlik, a táto jeho časť (nehnuteľnosť kúrie) sa očividne sprivatizovala samostatne do rúk (aj) dovtedajších zamestnancov, v budove boli (očividne prenajímané) obchodné priestory, a menšie budovy po obvode dvora boli používané ako sklady a garáže.
Prebiehajúci čas postupne zvyšoval vek všetkému aj každému, čo sa viditeľne prejavilo tiež na nehnuteľnosti, ktorá sa počas svojho dlhého života príliš nezmenila. Tlak času a hodnoty pozemku však skôr či neskôr urobí svoje - dovtedy ešte máme možnosť túto starú kúriu vidieť v stave blízkom pôvodnému.
Súčasný stav dvora (leto 2022).
Medzi budovami v pozadí a hradným bralom vedie poľná cesta ku katovej studničke, zmienenej v texte.
Súčasný stav budovy (leto 2022), pohľad z dvora.
V popredí nefunkčný starý vodotrysk. Na schodoch pred vchodom do budovy stojí majiteľ Ing. Juraj Kramár.
Poznámky: • Súčasné parcelné číslo je 1281 (LV 9288).
• V kúrii som bol prvý raz koncom 50. rokov ako malý chlapec s mojím otcom, keď sem išiel za svojím priateľom elektrikárom Štefanom V., ktorý tu pracoval v podniku Stavomontáže v kancelárii; vtedy na dvore (dnes štrkovom) bola ešte (aspoň zčasti) zeleň.
• Po r. 1989 umiestnili pamätnú tabuľu o tých ginkyách do predzáhradky budovy kúrie tak, aby aj za plotom bola čitateľná z verejného chodníka. Na tabuli je objekt označený slovom kúria, s ktorým som sa stotožnil vzhľadom na očividný ráz budovy s okolím; na tabuli žiadne meno majiteľa kúrie neuvádzajú. Ja kúriu menujem Cihovou podľa jej najstaršieho mne známeho majiteľa, keďže lepšie pomenovanie nemám a dať kúrii vlastné meno je potrebné pre odlíšenie.
• V čase mojej mladosti sa tie stromy nazývali Ginkyo dvojlaločnaté, a nikto si ich príliš nevšímal; až potom keď sa okolo nich rozvíril záujem verejnosti, začali ich písať "ginko".
• Pamätníci, ktorým vďačím za to málo údajov, ktoré sa o kúrii zachovali, sú JUDr. Ivan Urbánek, Ing. Fedor Šikuda, Ing. Juraj Kramár - všetkým patrí moja vďaka za ich ochotu, poznal som ich ako sympatických pánov, už nežijú.
• Za pomoc ďakujem aj RNDr. Jánovi Hanušinovi, CSc., Dagmar Liškovej a RNDr. Kataríne Ďurčekovej, ale tiež už nežijúcej pamätníčke starého Trenčína pani Eve Triebovej.
• Pani Ing. N. Ambrosovej ďakujem za upozornenie na môj omyl, v ktorom som zmiešal pôsobenie obidvoch sestier Cihových (Ireny a Kláry) vo filmoch - tu (=v.02) je to už opravené.
• • Emil Ciho (žil 10.5.1890-4.11.1975) bol komorný radca, predseda Sväzu slovenských likérových závodov, starosta okresného obchodného grémia.
Jeho manželka Irena Cihová rod. Rothbauer (žila 12.3.1902-3.12.1950) bola činná v trenčianskom mestskom ženskom spolku. S manželom Emilom mali dcéry Kláru a Irenu, tiež synčeka Ervína, ktorý ale zomrel krátko po narodení.
• Ich dcéra Irena Cihová bola vydatá za (Theodora) Schanera, bola divadelná kostýmová výtvarníčka, nar. 18.5.1922; 1940 maturovala na trenčianskom gymnáziu, 1940-1945 študovala kostýmové návrhárstvo na Umeleckopriemyselnej akadémii v Budapešti, potom dva roky bola kostýmová kresliarka v Budapešti.
Od r. 1948 - 1966 navrhovala kostýmy pre filmy Čertova stena, Zvony pre bosých, Štyridsaťštyri, Tango pre medveďa.
Robila módnu rubriku časopisu Život, pracovala ako návrhárka v OZVŠ (Odevné závody Viliama Širokého) v Trenčíne, tiež ako laborantka v trenčianskej lekárni (vtedy, okolo r. 1950, lekárne boli združené v národnom podniku Medika). Od r. 1954 žila a pracovala pre divadlo v Žiline, od 1956 do 1968 v Bratislave na Novej scéne. Bola jazykovo zdatná. Hrala na klavír, spievala, aj s F. K. Veselým. V r. 1968 emigrovala do Kanady, kde pracovala v montrealskej televízii, tam aj po iba ôsmich rokoch života v emigrácii zomrela v dec. 1976 ako len 54 ročná. Ich syn bol Theodor Schaner, dcéra Ria York, ďalší príbuzní Rudolf Schaner, Eleonóra Ivaničová.
• Po dcére Irene sa manželom Cihovým narodil syn Ervin, zomrel však ako osemmesačný.
• Ich dcéra Klára Cihová bola vydatá Omiliaková, jej manžel bol diplomat Jozef Omiliak (nar. 19.3.1911 v Dolnom Kubíne, zomrel v r. 1977 v New Yorku), po zmene režimu v r. 1948 zostali v zahraničí ako emigranti. Tesne pred tým ešte v r. 1948 pod svojím rodným menom Klára Cihová hrala v slovenskom filme Čertova stena.
Ak nie je inak uvedené, autor je Ing. Vojtech Brabenec, Trenčín.
Zverejnené na www.trencan.6f.sk/
v r. 2026; v02=02.07.2026.
Chyby, omyly, nesprávnosti nemožno vylúčiť;
v prípade ich zistenia autor uvíta upozornenie.
Toto dielo chráni Autorský zákon.
Autorovi patria práva hlavne podľa autorského zákona, najmä
označenie autorstva, nepozmeňovanie diela, udeľovanie súhlasu na verejný prenos a iné rozširovanie, a právo na odmenu za využitie diela.
Autor vynaložil úsilie a prostriedky na zhotovenie diela.
Toto dielo je tu sprístupnené výhradne pre osobnú potrebu iba fyzických osôb
na štúdium výlučne v autorovom pôvodnom umiestnení a s pôvodnou adresou.
Pre iné použitie diela je potrebný súhlas autora vopred.
Odkazy na dielo sú vítané.
Ele adresa pre styk s autorom je v hlavičke hlavnej stránky.
Za reálnej spoločenskej praxe (nielen góglu) porušovania Autorského zákona
pre sťaženie svojvoľného kopírovania je dielo upravené.
Pramene u autora.
(Koniec diela)
