=========================================== === Veselé Vianoce u Štelcerov r. 1857. === =========================================== Napísal: Rektor - Jozef Branecký. Família Štelcerov je stará zemianska. Pradedo Tomáš Štelcer sa vyznačil proti Turkom a za svoje hrdinstvo dostal zemianstvo od Matyáša II. roku 1610. V krásnom erbe obrnený rytier drží v pravej ruke meč a v ľavej useknutú hlavu Turka. Dolnú čiastku erba ozdobuje lev s dvojitým chvostom. V pravej prednej tlape má meč. Na trenčianskej župnej kongregácii roku 1766 bolo vyhlásené toto zemianstvo. Odtedy rodina je trenčianska. Tomáš mal syna Vavrinca, tento Šimona, ten Pavla a Pavel Jozefa, ktorý v päťdesiatych rokoch minulého -storočia bol v Trenčíne pekárom.[1] O dvoch veciach bol chýrečný široko-ďaleko. Jeho chlieb bol najlepší, najchutnejší, a mal mnoho, 24 detí. Dvadsaťštyri. 5 dievčeniec a 19 chlapcov. Rodinný konvikt! Ako mu pribúdalo na konzumentoch, tak sa rozmnožovala i jeho rodina. Remeslo, rodina jednako prekvitala. Po dvadsiatomtreťom dieťaťu ťažko mohli nájsť mena, v Trenčíne známejšieho, tak že posledného syna pokrstili na Árpáda,[2] akého svätého nieto. Stalo sa nie raz, že sám otec sa omýlil v ich menách. A keď ho požiadali na mestskom úrade, aby ich pomenoval, len 23 mien mu prišlo na um. 24-té nie a nie! Musel sa vrátiť domov a opýtať ženy, ktorého to vynechal. Z rodiny mal veľkú radosť, no väčšia starosť. Hoci starší synovia už boli samostatní, 12—13 vždy ich bolo maloletých, odkázaných na rodičovskú opateru. A to trvalo roky a roky. Nie div, že v dome bolo vždy veselo a hlučne. Medzi mladšími najvážnejší bol Gejza. Roku 1857 chodil do IV. triedy piaristského gymnázia. Dobre sa učil. Matka zavše hovorievala, že bude z neho kňaz, lebo kým sa jeho bratia zabávali, dom na ruby obracali a ulicu krikom naplňovali, on sa utiahol do kúta a čítal. Raz ich bolo pohromade asi 12, keď Ladislav navrhol, aby vyvolali čerta. On má kriedu na Tri Krále posvätenú a knihu Chrištofovu. Niektorí sa báli tejto hry, ale keď ich ubezpečil, že sa im nič nestane, dali sa nahovoriť. Ladislav kriedou urobil veľký kruh uprostred dvora, zažal posvätenú sviecu — už sa zvečerievalo — a keď boli všetci v kruhu, začal čítať formulu, na ktorú sa mal čert zjaviť. Ten však neprišiel, ale... Keď Gejza zbadal ich bezbožnú hru, pošepnul to bohabojnej matke, ktorá pekárskou lopatou zaraz rozohnala celú braterskú a s čertom sa bratričkujúcu spoločnosť. Na šťastie dvere na ulicu boly otvorené, ale i tak úzké, lebo každý chcel byť prvý vonku. No keď na to prišlo aj Gejza bol veselý, zábavný a ochotne sa zúčastnil rozličných hier. Nie raz prišiel domov s prebitým nosom. Najradšej sa však kúpaval. Vedel výborne plávať. * Podľa záznamu piaristov bolo to 30. júla roku 1857. Slnko pražilo, že horúčosť bola nesnesiteľná. Gejza sotva poobedoval, utekal k Váhu. Nebol ďaleko od dreveného mostu, keď začul zúfalý výkrik. Šesťročný Janko Chrastina, syn tesárskeho majstra padol do vody. Ihral sa na polovytiahnutej plti, pošmyknul sa a už ho voda niesla. Zavolal o pomoc, ale blízo nebolo nikoho. Na moste stál Viktor Maňák, učiteľ z ľudovej školy. Keď zazrel Gejzu Štelcera, začal naňho volať, kývať, aby sa ponáhlal. Keď Štelcer pribehol k Váhu, voda práve vyniesla na povrch malého Chrastinu. Štelcer rýchle vysliekol kabát a bez váhania skočil do vody. (Detractaque solummodo tunica in cothurnis in Vagum se praecipitem egit.) Ale chlapček zas utonul. Štelcer sa pohrúžil za ním. Vlny sa vyrovnaly nad nimi a Maňák sa začal obávať o obidvoch. keď sa Gejza vynoril i s Chrastinom. Držal ho pevne od zadu za kabát. Keď ho vytiahol. Chrastina nehybne ostal ležať, ale učiteľ Maňák ho čoskoro vzkriesil. Kým Gejza Štelcer priviedol Chrastinových rodičov, chlapček už nadobudol vedomia. Otec a matka so slzami v očiach sa poďakovali malému hrdinovi Gejzovi. Keď odišli, Štelcer šaty vyzliekol, vykrúcal, rozprestrel po kríčkoch, topánky narazil na vyčnievajúce kamene a skočil do osviežujúcich vín. Keď z vody o hodinu vyliezol, šaty i topánky boly suché. Obliekol sa a pokojne išiel domov. Rodičia už vedeli o jeho chvalitebnom skutku a niekoľkými slovami ho pochválili. Na viac nemali času. Druhý deň rektor piaristov Baltazár Burián ho povolal k sebe a dal mu peknú knižku. Ten deň ho nebolo vidieť. Čítal. O týždeň o jeho hrdinskom skutku málokto hovoril. Ľudia zabudli naňho. Nie tak starosta František Giršik, ktorý bol vo veľkom priateľstve s jeho otcom Jozefom Štelcerom. Ctil ho ako starého zemäna a miloval ako vzorného otca a prvotriedneho remeselníka. Keď počul o hrdinskosti jeho syna, celý prípad opísal a poslal to do Pressburga na cisárske zastupiteľstvo, aby smelého a šikovného žiaka vyznačilo a odmenilo. V Trenčíne nikomu nehovoril nič. Prešly dva, tri mesiace, prešlo päť, ale odpoveď neprichádzala, ani vyznačenie. Už myslel, že odmietli jeho žiadosť, keď 23. decembra dostal v tvrdej obálke dekrét a striebornú medailu. Vyhoveli jeho žiadosti. Keď sa o 12. hodine pobieral domov, požiadal notára Štefana Zamaróciho a senátora Ľudovíta Košťála, aby prišli k nemu 24. decembra k 5. hodine. Bude ich čakať. Viac im nehovoril. Prišiel Štedrý večer. U Štelcerov, podľa starého zvyku, stojí vprostred izby vysoký vianočný stromček, ozdobený cukríkmi, orechmi, sviečkami, zlatými a striebornými stužkami. Bola to práca dievčat. Všetci sú pospolu. Ktorí sú ženatí, tí prišli i so svojou rodinou, tak že všetkých je na 33 osôb. Keď zavznel farský zvon, zažali sviece, obstáli strom kol dokola a pomodlili sa Anjel Pána. Otec sa pred- modlil, ostatní mu odpovedali. Sotva skončili modlitbu, keď vstúpil dnu starosta s dvoma, už spomenutými, pánmi. — Pochváleno meno Ježiš! zavznel Giršikov hlas. — Na veky amen! odpovedala matka v mene všetkých. Na rukách mala najmladšie vnúča. — Salvete! Vítajte! zvolal radostne starý Štelcer a s rozprestretými ramenami im išiel v ústrety. — Ktorý je to ten Gejza? obrátil sa Giršik na prítomných. Predstúpil 14-ročný plavovlasý chlapček a poklonil sa. — Milý synku, veľké vyznačenie ti nesieme od cisárskeho zastupiteľstva z Pressburga. Posiela ti striebornú medailu. Nastala vrava a oči rodičov, bratov a sestier sa zableskly hrdou radosťou. — Milý synku! pokračoval starý Giršik, statočnosť, chrabrosť, úprimnosť, poslušnosť, usilovnosť, úcta k rodičom, láska k Bohu sú tie cnosti, ktoré najviac ozdobujú mladíkov. Buď i ty vždy statočný, chrabrý, úprimný, usilovný, rodičov a pána Boha milujúci a Božie požehnanie vždy ťa bude sprevádzať. Pomáhaj slabším a tak zveľaďuj slávu svojho zemianskeho rodu! Potom mu pripnul medailu a pobozkal ho na čelo. Štefan Zamaróci a Ľudovít Košťal mu potriasli ruku. Členovia rozvetvenej rodiny za ten čas stáli nehybne a pozorne načúvali každému slovu Giršikovmu. Gejza sa poklonil pred nimi a pánu starostovi pobozkal ruku. Červený bol ako ruža. — Ešte niečo! zvolal Giršik veselo. Skoro som zabudol, pretváral sa. Koľko je vás všetkých? obrátil sa na menších, ako by neznal ich počet. Dvadsať-štyri! zavznelo z 8—10 hrdiel, akoby v chóre. — Cisárske zastupiteľstvo posiela vám 24 zlatých. Každému jednu, na pamiatku hrdinského skutku vášho brata a dnešného radostného dňa. Mrkol Zamarócimu, ktorý vyčítal na stôl 24 nových strieborniakov. Obdarení sa poďakovali. Keď vzácni hostia odišli, nasledovala domáca oslava. Bozkali, hladkali, objímali Gejzu s každej strany. Naraz i piati. Pozierali na medailu a naňho, ako na opravdivého hrdinu. Keď ho vyobjímali, vybozkali s radostným úsmevom, slzavými očami obstáli prekrásny stromček a veselo zaspievali: Narodil sa Kristus pán, veselme sa!... * Matka mala pravdu, keď predpovedala, že z Gejzu bude kňaz. Stal sa ním. Dlhé roky bol farárom v Podskalí a Predmieri. Často spomínal na svoje najmilšie vianoce. Bol starostlivým a horlivým pastierom svojho ľudu. Zomrel roku 1907 v Predmieri. Tam je pochovaný. ---------- [1] Jeho pekárňa bola terajšia Zugmannova. [2] Jeho synom je Viktor Štelcer, štátny zástupca. -- Poznámky Bbc 4.6.2021: ---- Ponechaný je dobový Braneckého pravopis, veď mu rozumieme dobre.