Trenčanom o Trenčíne
Stránky Ing. Vojtecha Brabenca z Trenčína.


                                  Martin Rázus (1888-1937):

MATKA
(1919)


Stanica pustá, stanica tichá,
iba tie drôty, čo stonú ...
ženička v kúte schúlená - čupí,
nikto sa neobzrie o ňu.

Trasie sa zimou ... zďaleka prišla,
predvčerom písal syn z boja,
ako tej noci že má prejsť krajom:
Vyjďteže, mamička moja!

Pohla sa ráno ... v batôžtek vzala
voľačo bielizne, stravy ...
záveje! skoro zhynula cestou ...
- Len či sa ten vlak tu staví?!

Koho sa pýtať? Opodiaľ vojak
na stráži, mračný, jak v hneve,
podíde k nemu: - Nevedia, prosím ... ?
Stisne len plecom, že nevie!

Zatiahne vietor, štipľavý vietor,
z krovu sneh sypunký líže ...
na zvonku: cin-cin ... chvíľka - vlak vhrmí ...
po vozňoch červené kríže.

- Aké to tváre hľadia z tých okien,
ani vosk žltučké, chudé ...
Bože môj, kto len za všetko toto
zodpovie na tvojom súde?!

- Šš-šš-šš ... vlak hne, utrie zrak žena,
úradník vedľa nej zbočí ...
- Nevedia, prosím? - vraví mu svoje ...
nevie tiež: - Možno, že v noci!

Vychodia hviezdy, jagavé hviezdy,
bielučký mesiac sa díva ...
- Skrahnete! - ktosi pojme ju, keď je
sama jaks' pribojazlivá.

V sieni dym ... výpar nápoja, ale
teplučko ... skoro jak doma,
ľudia tu - aspoň zopár slov stratí ...
sú to tiež, ako aj ona.

Vyslúcha sťažnosť, vylieva bôle,
horký žiaľ jasný zrak kalí:
Vyučil sa mi, vytrápil sa mi,
teraz ho na vojnu vzali!

Dochodia vlaky - odchodia vlaky,
s nimi tu zdraví - tam chorí,
polnoc už prešla, ženička tŕpne:
Len už ten ktorý je - ktorý?

Zhášajú svetlá ... - Berte sa domov,
do svitu nemáme vlaku! -
Musí von, vezme batôžtek, a tam
zloží sa pri palesáku.

Chvejú sa hviezdy, jagavé hviezdy,
bielučký mesiac sa díva ...
- Kamže sa vrhnem o tomto čase? -
nevie si poradiť živá.

Pod snehom krovy, pod snehom polia,
v diaľave končiare biele ...
- Domov? ba! - čo i hladom a chladom
trasie sa na celom tele.

V batôžku dosť! lež hoc by hneď mrela ...
- Chudák, on hladu viac vystál!
radšej sa prejdem ... keby ten nešiel
tadeto - nebol by písal!

Za každým krokom vrždí sneh stuhlý:
do svitu žiadneho vlaku!
Ženička verne obchodí ten svoj
batôžtek pri palesáku.

Stanica vzrušnie, stanica stíchne,
vlaky tak idú, jak včera -
skoro si matka vyočí oči,
syna však nenavyzerá.

Zmomúľa kôrku, suchučkú kôrku,
v kožuchu našla ju kdesi ...
- Poludním azda ... večierkom azda,
zmýlil noc! - na mraku mnie si.

Vychodia hviezdy, jagavé hviezdy,
bielučký mesiac sa díva ...
posledný vlak zas odjachal, prázdny!
a von noc chladná a clivá.

Vlečie sa žena s batôžkom, vlečie,
nevláda drví ju v kusy:
Ale keď písal, keď on tak písal,
musí ísť tadeto - musí!

Podúva ... domov? kde by šla, aj tak
po ceste ani len znaku ...
- Počkám ho ešte - do rána počkám,
čo hneď tu, pri palesáku!

Oprie sa ... a hľa, rušeň sa rúti,
a syn jej oproti kýva:
- Mamička moja, mamička drahá ... ! !
Na šťastnú mesiac sa díva.

Pod snehom krovy, pod snehom polia,
v diaľave končiare v bielom,
do rána závej pri palesáku
nad chladným matkiným telom.

V smútočnom domku na stole karta,
dedina celá ju viní: ...
- Nový vzkaz došiel, mamička - zbohom!
ideme, ale v kraj - iný ! !




Zo zbierky básní "To je vojna!", ktorá knižne vyšla v r. 1919, 1943, 2015. Obľúbená krásna protivojnová smutná báseň. Vďaka patrí spolku Rázus za jej zverejnenie na internete.





      <<  Návrat späť na vrch tejto strany                <<    <<  Návrat na hlavnú stránku



Nižšie nasleduje prípadná reklama poskytovateľa:

„Láska vdaných žen je nejcennější na světě, manželé o tom ovšem nevědí.“ Oscar Wilde