Niekdajšie lyžovanie v Trenčíne.

Soblahov for Weltcup.

Som veľkým fanúšikom lyžovania. Niekedy keď pozerám preteky svetového pohára – napr. v Moskve, Mníchove, Štokholme alebo v Záhrebe – rozmýšlam, prečo kopec podobných parametrov nikdy nepadol do oka funkcionárom FIS aby tu spravili poriadne preteky.
Kopec s ktorým sú spojené moje lyžiarske začiatky ale aj „lyžovanie“ v Trenčíne vôbec.

Správne tušíte ide o Soblahov.
Čo tomu ku svetovému poháru chýba?.
Len dve veci. Sneh ako pred päťdesiatimi rokmi a Matúš Čák ako sponzor.

Vráťme sa však tých cca 60 rokov dozadu.
Je nedeľa 07.30 ráno, autobusové nádražie pri železničnej stanici. Poriadna kopa lyžiarov nasadá do pravidelnej linky do Soblahova, ktorá v nedeľu ide až ku horárni. Ešte pár zástavok v meste a už sme pri horárni.
Lyže na plece a poďme svižnou chôdzou asi 20 minút ku chate. Vtedy ešte „klipsne“ neboli, takže lyžiarky sa dali použiť aj na dlhšiu chôdzu. Po príchode na svah sa len dotiahlo šnórovanie.
Čaká nás krásne vysnežený a upravený svah. Nie síce ratrakmi, ale poctivým šlapaním do kopca sa sneh pekne dorovna udupal.

Na svahu sa však lyžiari hneď rozdelia na kasty.

Sú tu lyžiari závodníci – Pico Večera, J.Hrdlička, Jano Papp, Peter Sold, Tóno Urbánek, J.Vlach (senior) týchto menujem za všetkých.

Potom sú tu majitelia vleku ( vlek pozostával z navijáku s lanom na ktorom boli „očká“, na ktorých sa zavesilo asi 5 lyžiarov, pokiaľ motor nezdochol, naviják vytiahol lyžiarov až hore – kde by bol štart svetového pohára- potom jeden z vyvolených zbehol z lanom dole a kolotoč sa opakoval). Sem patril v mojich očiach nezabudnuteľný Tibor Zaťovič, ináč nielen môj dlhoročný tréner kanoistov na Váhu. Potom bratia Haščičovci, ktorí vlek pravepodobne skonštruovali. Ďalej Róbert Roder, ktorého všetci poznali ako Bertoša. Ako benjamínok sa tam motal Igor Barenyi.

Potom tu boli lyžiari, ktorí skúsili aj niečo iného ako Soblahov – napr. Kačky, alebo Inovec alebo dokonca Chopok – Ivan Urbánek, Pišta Hajdu, Jožo Vlčanský, Runcino Masaryk, MUDr. Kánik, (prvé hickory v Trenčíne?), Jarko Šinka, Ero Kellerman, Peter Hlavnička.

Ku týmto patril určite aj hore spomenutý Bertoš Roder.
Bertoš bol taký frajer, že keď na jar raz lyžoval na juhu Chopku, tak si zobral skladačku do tej strčil lyže a splavil Hron od Brezna až neviem kam.

Tu malá poznámka. V horách v takých nadmorských výškach ako je Soblahov si ľudia väčšinu tykajú, preto nepíšem nikomu tituly, a ani ku menu pán, krstne meno kde si pamätám. Jedinou výnimkou je MUDr.Kánik, ten bol pre nás vtedy nedosažiteľný, dokonca ak si dobre pamätám chodil na Soblahov autom, tam to nedostanem cez pero bez titulu.

Potom tu boli bežkári. Jadro tvorili trenčianskí kanoisti.
Oľga Šinkova, Milan Hanic, Vlado a Jajs Špačkovi, Jano Gross, Dušan Kováč, Jano Vlčko z odborného učilišťa.

Pamätám sa ako boli na Soblahove Sokolovské preteky brannej zdatnosti.

Už si nepamätám ako to bolo s puškami a so strielaním, či to boli skutočné pušky alebo drevené atrapy, každopádne vtedy nikto z nás netušil, že o pár rokov podobné závody budú  sledované miliónmi divákov v teréne a pred televízormi, dnes je to biathlon.

Veľkým osviežením pre soblahovské lyžovanie bol príchod prof. Dlhoša na doškolovák do Trenčína.
Jeho športovo založené deti ( dve dcéry a syn) boli výborní lyžiari a doniesli na Soblahov atmosféru „väčšieho“ sveta.

Sú však už tri hodiny popoludní, rýchlo na autobus, ešte vyšlapať hore, potom šusom na dolnú lúku, trafiť na mostík cez potok, pokračovať zjazdom lesnou cestou na prístupovú cestu na chatu a pokúsiť sa zabrzdiť na zástavke autobusu. Kto to dokázal bol dobrý.

Toľko ku Soblahovu ako si tento ja pamätám.

Tento článok venujem môjmu veľkému priateľovi a spolupútnikovi nielen v lyžovaní a nielen na Soblahove Petrovi Soldovi.
Peter by tento článok vedel napísať lepšie, bohužiaľ ako viacerí viete už nie je medzi nami.
Peter veľa lyžodní v nebeskom prašane.

Ing. Michal Bednár, Marec 2017