Na FreeHostingu Endora běží desítky tisíc webů. Přidejte se ještě dnes!

Vytvořit web zdarma

Na FreeHostingu Endora běží desítky tisíc webů. Přidejte se ještě dnes!

Vytvořit web zdarma

Trenčanom o Trenčíne
Stránky Ing. Vojtecha Brabenca z Trenčína.

Virtuálne pamätné tabule Trenčína

Veľa je pamätných miest v Trenčíne, ale málo sa o nich vie, a aj to málo sa pomaly vytráca do zabudnutia. Je hanbou Mesta Trenčín, že si primerane nepripomína niektoré udalosti a postavy svojej histórie. Niektoré pamätné miesta sú tabuľami označené, iné nie sú, hoci by to bolo vhodné. Príčina je jednoduchá: ešte sa nenašiel ten, kto by to urobil. Presviedčať inštitúciu, že by mala niečo urobiť, je podľa skúseností márna vec. Pamätná tabuľa je však nad primerané možnosti bežného občana. Preto postupne zriaďujem aspoň tieto virtuálne pamätné tabule (poradie nič nevyjadruje):
Každá tabuľa svedčí o tom, čo sa stalo, a už sa neodstane, preto som názoru, že pamätné tabule treba v každom prípade zachovať. Sú svedectvom minulej doby, nech už bola akákoľvek.
Tak ako všetko, čo vzniklo, tak aj pamätné tabule majú svoj nielen začiatok, ale aj koniec. Tak aj v Trenčíne zanikli niektoré pamätné tabule - niektoré z nedbalosti, iné zo zjavného úmyslu, lebo niekto by chcel z histórie vymazať to, čo pripomínali. Nejde mi ani tak o rozlišovanie príčin ich zániku, ale skôr o zachovanie (čo i nie celkom presných) zpráv, že také tabule jestvovali: Tu je Zoznam pamätných tabúľ odhalených v Trenčíne významným letcom.   Boli zriadené najmä zásluhou pána Ladislava Jambora. Zoznam z jeho pozostalosti dala láskave k dispozícii jeho manželka, pani prof. Jamborová.



Pamätná tabuľa
Trenčanom zabitým Turkami 2. okt. 1663

Túto tabuľu umiestňujem z vonkajšej strany dolnej mestskej brány,ktorej opevnenie už nepustilo Turkov dovnútra mesta.
Turci zabili tri stovky Trenčanov na južnom predmestí (Humná) zvonku mestských hradieb. Mnohých tiež odvliekli do otroctva.
Turci z ukradnutých malých slovenských chlapcov v Turecku vychovali janičiarov.


TRENČAN
NA VEČNÚ PAMIATKU
TROCH STOVÁK TRENČANOV
ZABITÝCH TURKAMI
DŇA 2. OKTÓBRA 1663
NA PREDMESTÍ TRENČÍNA

Zriadil Bbc, 2013

V čase prvej Slovenskej republiky sa uskutočnili prípravy na postavenie pamätníka týmto obetiam. Zbierali sa peniaze, určili sochára, vyhotovili maketu pamätníka, mal stáť na Humnách na námestí sv. Anny. Neviem, prečo sa to nedokončilo, možno kvôli príchodu frontu, a po jeho prechode už spoločnosť žila inými myšlienkami.

O udalosti z 2.10.1663 píše náš rektor Branecký v r. 1930 v knižke Zo starého Trenčína III, kde datum a udalosť cituje zo starých zápiskov v latinskom jazyku.

Turci pri prepade Trenčína 2. októbta 1663 odvliekli aj manželku trenčianskeho evanjelického farára, o čom on hneď (vyšla 1664) spísal lamentačnú báseň "Vandrovka aneb Putování prežalostné Roziny Puchalky, Samuele Chalupky manželky".

V lete 2013 sme listom navrhli Mestu Trenčín pripomenúť túto významnú udalosť histórie Trenčína. Mesto oznámilo, že v tejto veci nebude nič organizovať. Nedali ani len článok do novín "Info", ktoré vydáva mesto.


Pred r. 1400 začali výboje Turkov do Európy,
1389 Turci porazili Srbov v bitke na Kosovom poli,
1412 dostal Trenčín od Žigmunda výsady kráľovského mesta, okrem iného právo vybudovať kamenné mestské opevnenie,
1421 sa pre nás sa k tureckému pridalo aj husitské ohrozenie, trvalo viac desaťročí,
1444 Turci zvíťazili pri Varne,
1453 Turci dobyli byzantskú metropolu Konštantínopolis, ktorý premenili na svoje hlavné mesto Istambul.
1517 Lutherova reformácia oslabila Európu rozbrojmi, potom
29.8.1529 zvíťazili Turci v bitke pri Moháči nad katolíckym Uhorskom, oslabeným vojenskou neúčasťou Jána Zápoľského, ktorý sa vzápätí pridal k Turkom.
Po moháčskej bitke víťazní Turci ohrozovali naše kraje, až
12.9.1683 víťazstvo spojených kresťanských vojsk v bitke pri Viedni, čím začalo postupné vytláčanie Turkov späť von z Európy, doteraz nedokončené.
12. september každoročne je sviatok mena Panny Márie na pamiatku víťazstva kresťanov pri Viedni proti Turkom; kresťanské vojsko vtedy zvíťazilo s medailónmi Sedembolestnej Panny Márie, ktoré dal vyrobiť a vojakom rozdal ostrihomský arcibiskup Juraj Selepcsényi.

      <<  späť na vrch tejto strany

Pamätná tabuľa
Pltníckeho prístavu v Trenčíne

Túto tabuľu umiestňujem je k ľavobrežnému vyústeniu cestného mosta cez Váh. Endterova maľba z r. okolo 1852 ukazuje, že tu pltníci "pribíjali" svoje plte.
Neskorší pamätníci spomínajú, že v medzivojnovom období pltníci "pribíjali" svoje plte poniže cestného mosta na oboch stranách Váhu.


TRENČAN

NA PAMIATKU PLTNÍCKEHO PRÍSTAVU
KTORÝ BÝVAL V TÝCHTO MIESTACH
NA TRENČIANSKOM BREHU VÁHU
A PO STÁROČIA POSKYTOVAL ÚTOČISKO
NESPOČETNÝM GENERÁCIÁM
SLOVENSKÝCH PLTNÍKOV
SPLAVUJÚCIM NA DOLNÉ ZEME
BOHATSTVO SLOVENSKEJ KRAJINY
DO KOMÁRNA, BA AŽ DO PEŠTI,
NA ČIERNE MORE A PO TURECKÉ BREHY.

Zriadil Bbc, 2013

V trenčianskom pltníckom prístave pltníci tovar zčasti vykladali aj nakladali, kupovali si v Trenčíne poživeň a na "pribitých" pltiach v Trenčíne aj prespávali.

Ročne sa dolu Váhom splavilo až vyše dvadsať tisíc pltných zväzkov. Na pltiach sa vozil nielen tovar, ale aj ľudia. V auguste 1847, keď ešte nebolo vlakov, poprední predstavitelia slovenskej inteligencie sa na dvoch pltiach splavili z liptovskej Vrbice do Čachtíc, kde sa uzniesli na modernej podobe slovenského jazyka.

Z niekdajšieho pltenia zostali len obrázky a fotografie (Endter, Hajduch, ...). Spomienky sa už vytrácajú. Jeden z posledných pamätníkov slovenského pltníctva, pán Húska, ešte stihol o pltníctve napísať knihu. Mňa učil za mladi slovenský pltník pán Jakub Milo z poslednej generácie pltníkov z obce Mojš, ktorí tam žili vyše 300 rokov. Zanechal svoje písomné a obrázkové spomienky na pltníctvo. Na plti vozieval Andreja Hlinku. Vo mne ešte žije jeho rozprávanie. Dožil a pochovaný je v Trenčíne. Aj môj dedko spomínaval na huncútstva trenčanských chalanov, ktoré stvárali pltníkom.

Pltenie na Váhu síce sťažovali na mnohých miestach skaly pod vodou - vlky, najmä na hornom toku rieky. Píše o nich aj Ján Botto vo svojej básni Margita a Besná - uvádza, že boli tri, ale menuje len tie dve - tretiu Vytririť nemenuje, zrejme aby neohrozil vtedajšiu mravnosť. Pltníctvo zaniklo až postavením vodných diel na Váhu. Rok 1936 znamenal zánik organizovaného slovenského pltníctva. Novopostavená priehrada v Kočkovciach pri Púchove už ďalšie pltenie po Váhu znemožnila. Poslednou plťou ešte v roku 1942 Gejza Šavrnoch z liptovských Lúčok splavil drevo do Serede.

Gróf Illésházy kedysi zriadil v Orechovom mýtnu stanicu, kde sa od pltenia vyberalo mýto.
Mesto Trenčín malo z pltníctva úžitok z vyberaných poplatkov a z toho, že tu pltníci kupovali tovar.
V Zamarovciach kedysi jestvovalo veľké pltisko - miesto, kde sa plte zbíjali z kmeňov; z toho môžeme usudzovať na miestnu ťažbu dreva. Zamarovce boli posledným pltiskom po prúde rieky, teda najjužnejším pltiskom na Váhu - všetky ostatné boli povyše - Považské Podhradie, ... a ďalej až po Liptov. Tým Zamarovce konkurovali Trenčínu, z čoho vznikol spor, ktorý sa riešil až u panovníka.
Zachovali sa zprávy o pltníckych nehodách v Trenčíne. Kedysi sa nárazom o trenčianske hradné bralo rozbila plť a pltníci sa zachránili len zázrakom; z vďaky bol na hradnom brale postavil kríž - akási plytká kaplnka, ktorej nepovšimnuté stopy sú tam dodnes zachované. Dobre to vidieť na známom obraze spred r. 1900. Inokedy pltníci narazili na štrkové plytčiny pri Trenčíne - sú zprávy, že sa pri takejto nehode aj utopili, v inom prípade ich zachránili vojaci.

Bola by škoda zabudnúť a nenadviazať na túto stáročnú slávnu slovenskú tradíciu. Treba ju oživovať, pripomínať a využívať, napríklad aj v pomenovaniach, i v Trenčíne. Nepoužívajme umelé nezakorenené názvy na tých miestach Trenčína, ktoré ešte donedávna boli po stáročia pltníckymi.

      <<  späť na vrch tejto strany

Pamätná tabuľa
Opátovi Rudolfovi Miszovi
 trenčianskemu starostovi

Túto tabuľu umiestňujem na budovu mestskej sporiteľne v Trenčíne (roh hlavného námestia a Farskej ulice).
Opát Misz sa zaslúžil o jej postavenie (1937) a v nej aj žil, dokiaľ to povojnové okolnosti dovolili.



V TEJTO BUDOVE ŽIL OPÁT RUDOLF MISZ
(1871 - 1954)
STAROSTA,
DEKAN-FARÁR,
VEREJNÝ ČINITEĽ
MESTA TRENČÍN

Zriadil Bbc, 2013

Rudolf Anton Misz sa narodil 2.jan.1871 v Nitre, zomrel 6. júna 1954 v Trenčíne, pochovaný je v Trenčíne na všeobecnom cintoríne v kaplnke, ktorú dal postaviť krátko po r. 1920; tam sú pochovaní aj jeho rodičia. V Trenčíne pôsobil od r. 1896. Od mája 1904 bol trenčianskym farárom, od r. 1906 aj dekanom, oboje do 7.dec.1935. V r. 1913 sa stal titulárnym skalským opátom. Zaslúžil sa o zveľadenie mesta Trenčín a bol jeho starostom v r. 1924 - 1928.
Bol šikovný finančník a organizátor. Zaslúžil sa o umiestnenie textilky Tiberghien v Trenčíne. Zasadil sa o výstavbu mestského vodovodu a kanalizácie, mesto si na to zobralo pôžičku pred 1. svet. vojnou. Opát Misz využil povojnové finančné pomery a veľmi výhodne splatil pôžičku mesta. Zaslúžil sa aj o novú úpravu a vydláždenie hlavného námestia v dvadsiatych rokoch, o čom svedčia aj dobové fotografie.

Je hanbou Mesta Trenčín, že na rozsiahlej internetovej stránke mesta je (stav 10.2.2014) o opátovi Miszovi len to, že bol primátor, odslúžil omšu na Skalke a posvätil nový mestský dom a zvony v kostole u sestričiek.
Aby sa naňho neprávom nezabúdalo, zriaďujem aspoň túto virtuálnu pamätnú tabuľu.

     <<  späť na vrch tejto strany

Pamätná tabuľa
ÿig೜ Profesorovi Štefanovi Pozdišovskému
 trenčianskemu historikovi

Túto tabuľu umiestňujem zvonku na budovu veľkého župného domu, v ktorom od leta 1940 sídli Trenčianske múzeum.


TRENČAN
V TEJTO BUDOVE PRACOVAL
PROF. ŠTEFAN POZDIŠOVSKÝ
(23.12.1906 - 1.9.2007)
PÔVODNE PROFESOR GYMNÁZIA,
OD R.1940 SPRÁVCA, OD 1951 DO 1958 RIADITEĽ TRENČIANSKEHO MÚZEA,
JEHO DLHOROČNÝ PRACOVNÍK,
VÝSKUMNÍK, POPULARIZÁTOR
A HISTORIK TRENČÍNA.
ZASLÚŽIL SA O ROZVOJ MÚZEA
A VÝKLAD RÍMSKEHO NÁPISU.

TU V R. 1954-1960 PÔSOBIL
JEHO VLASTIVEDNÝ KRÚŽOK.


Zriadil Klub starých Trenčanov, Bbc, 2014

V čase prvej Slovenskej republiky v lete 1940 do tejto budovy veľkého župného domu postavenej v r. 1761 umiestnili Trenčianske múzeum. Od apríla 1940 sa jeho kustódom, od marca 1951 riaditeľom stal dovtedajší spolupracovník múzea Štefan Pozdišovský, ktorý bol od sept. 1939 do marca 1951 profesorom trenčianskeho štátneho gymnázia. Riaditeľom múzea bol najdlhšie zo všetkých jeho doterajších riaditeľov, celých 18 rokov. Po odvolaní z riaditeľského miesta v r. 1958 naďalej pracoval v múzeu až do odchodu na dôchodok v r. 1972. Naďalej ako dôchodca pracoval pre múzeum až do r. 1990 a aj naďalej sa zaoberal históriou Trenčína až do vysokého veku.
Zásluhy pána prof. Pozdišovského o rozvoj Trenčianskeho múzea sú mimoriadne a dlhodobé.
V r. 1954 z miestnych nadšencov založil a viedol Vlastivedný krúžok Trenčianskeho múzea, prvý svojho druhu na Slovensku. V r. 1958 preskúmali sídlisko staršej doby bronzovej (-1900 p. Kr.) na Čerešňovom sade, tiež podzemné chodby v Trenčíne. Pod novým riaditeľom múzea krúžok zanikol v r. 1960.

Pán prof. Pozdišovský uverejnil od r. 1941 až do konca života množstvo odborných historických prác a viacero brožúr. Neprehliadnuteľné sú jeho práce (od 1956, intenzívnejšie od 1979) k pobytu rímskych vojsk v Trenčíne. Vyznal sa v ich organizácii a spôsobe života. Ešte aj vo veku okolo 80 rokov znova z vtedajšej latinčiny preložil a nanovo vysvetlil rímsky nápis. V r. okolo 1993 úspešne predpovedal neúspešný výsledok pátrania po rímskom tábore pri majeri Veľkej Skalky.
Dlhodobo sa venoval aj problematike trenčianskych cechov, svoju prácu na túto tému uverejnil ako prvú v r. 1941.

Za jeho celoživotnú prácu aj úsilie nad rámec povinností mu patrí naša úcta, vďaka a naše spomienky.
Česť jeho pamiatke!

K pánovi prof. Pozdišovskému ma viaže celoživotný osobný vzťah.
Žiaľ, nezažil som už jeho Vlastivedný krúžok, ale v jeho duchu som ako 14 ročný školák pánovi profesorovi do múzea nosil papierové múčne vrecká naplnené mojimi nálezmi spod hradného Ľudovítovho paláca - zväčša keramiku, často sklené dúhové štvorcové doštičky, raz aj mincu. Z iných nálezov to bol kord z nánosov Váhu pod malou Skalkou, aj akési (??) staré maďarské knihy.
V lete r. 1968 som sa zúčastnil ním poriadanej verejnej prehliadky trenčianskych pamätihodností, najsilnejším zážitkom bola prehliadka krýpt v podzemí trenčianskeho kostola Piaristov, ktoré vtedy ešte neboli nijako upravené a najmä neboli ešte stavebne uzavreté ako sú od azda osemdesiatych rokov.
Potom som sa s p. prof. Pozdišovským stretával až po r. 1989 na prednáškach, občas aj u neho doma. Pomohol mi aj v pátraní po soche sv. Floriána, tiež drobnosťami v súvislosti s malou Skalkou. Je mi cťou a potešením, že som mu tiež mohol byť nápomocný v jeho poslednom životnom diele o kostole sv. Anny, ktorý mal mimoriadne rád.
Pán profesor Pozdišovský bol veľmi skromný, striedmy, ochotný, vážny ale vľúdneho správania, štíhly a vzpriamený až do konca svojho života. Žil históriou a pre históriu, neviem o iných jeho záujmoch. Viera bola významnou zložkou jeho jestvovania. Nijako na seba neupozorňoval. Žeby aj preto naňho Trenčín akosi zabúdal?

Slúži ku cti a chvále historičky Trenčianskeho múzea pani Dr. Janky Karlíkovej, že spracovala jeho životopis, a spracovala ho podľa mojej mienky dobre. Nie je však jej chybou, že dielo vyšlo v malom náklade (300 ks) mimo Trenčína a je prakticky nedostupné.
Je hanbou Mesta Trenčín, že si primerane nepripomína niektoré udalosti a postavy svojej histórie. Do tejto kategórie odstrčených patrí aj pán profesor Pozdišovský. Je hanbou Mesta Trenčín, že na rozsiahlej internetovej stránke mesta (stav 10.2.2014) nie je o pánovi profesorovi Pozdišovskom vôbec žiadna zmienka - cez vyhľadávač som tam meno Pozdišovský našiel len ako Pozdišovský čardáš a 80. životné jubileum Anny Pozdišovskej. Preto mu zatiaľ zriaďujem aspoň túto virtuálnu pamätnú tabuľu. Robím tak v roku 50. výročia môjho zoznámenia s p. prof. Pozdišovským.

Ing. Vojtech Brabenec, Klub starých Trenčanov, 10.feb.2014

      <<  späť na vrch tejto strany

Pamätná tabuľa
prvému skautskému oddielu v Trenčíne

Túto tabuľu umiestňujem zvonku na budovu Piaristického gymnázia na trenčianskom hlavnom námestí.




Zriadil Klub starých Trenčanov, Bbc, 2014

V tejto budove sídlilo piaristické gymnázium. Zemepis a kreslenie v ňom v r. 1914-1917 vyučoval Imre Szabó. Predvojenskú výchovu tu vyučoval por. Pavol Orbán z trenčianskeho 15. honvédskeho praporu. Szabo a Orbán tu zo svojich študentov založili prvý skautský oddiel v Trenčíne. Jeho členmi boli Koloman Molčan, Gabriel Rieger, Fraňo Tiso, a ďalší.

Sté výročie si pripomenulo Piaristické gymnázium a trenčianska knižnica článkom, Historická komisia Slovenského skautingu trojstranovou štúdiou na internete a Klub starých Trenčanov vydaním príležitostnej pohľadnice, a už v r. 2014 virtuálnou pamätnou tabuľou.

Ing. Vojtech Brabenec, Klub starých Trenčanov, 10.feb.2014, doplnené 29.9.5015

      <<  späť na vrch tejto strany

Pamätná tabuľa
prof. Antonovi Seleckému
 organistovi a skladateľovi

Túto tabuľu umiestňujem na trenčianskom Mariánskom hrade (Marienburg) zvonku na dom organistu a kostolníka pri farskom kostole.


TRENČAN
TU ŽIL A PRACOVAL
PROFESOR ANTON SELECKÝ
(1909 - 1985)
TRENČIANSKY ORGANISTA,
REGENSCHORI,
HUDOBNÝ SKLADATEĽ A
PROFESOR HUDBY

Zriadil Klub starých Trenčanov, Bbc, 2014

Anton Selecký, nar. 2.6.1909 v Novom Meste n.V., od 1937 trenčiansky regenschori do 1949, hudobný skladateľ, organista, orientovaný v duchu vtedajšej doby a katolícky. Kvôli nepriazni povojnového režimu odišiel 1959 do Bratislavy, od 1964 regenschori v bratislavskom dóme, zomrel 15.5.1985 v Bratislave. Počas pôsobenia v Trenčíne sa stal veľmi známy.

Krátko po r. 1989 prof. Seleckého v mesačníku Považie pripomenul životopisom nebohý Ferdo Rybníček, lebo ho ešte poznal. Už sa objavuje len v kalendári knižnice, mesto si ho nepripomína. Pozrieť: http://www.magnificat.sk/archiv-antona-seleckeho/sto-rokov-od-narodenia-prof-antona-seleckeho/

Marienburg (v preklade: Mariánsky hrad) je starobylý názov toho miesta, jednoho z najstarších v Trenčíne.

Ing. Vojtech Brabenec, Klub starých Trenčanov, 4.apr.2014

      <<  späť na vrch tejto strany

Pamätná tabuľa
trenčianskemu hokejistovi M. Červenkovi a zimnému štadiónu

Túto tabuľu umiestňujem na trenčiansky Zimný štadión neďaleko vodnej elektrárne.


TENTO ZIMNÝ ŠTADIÓN
V PÄŤDESIATYCH ROKOCH 20. STOR.
VYBUDOVALI OBČANIA
SVOJPOMOCNE SAMI SEBE.

NA PAMIATKU:
MIROSLAV ČERVENKA
JEDEN Z PRVÝCH
TRENČIANSKYCH HOKEJISTOV
A ARCHITEKT HOKEJA NA SLOVENSKU
* 21. 12. 1922 V TRENČÍNE
+ 27. 1. 1996 V BRATISLAVE

OD 29. NOVEMBRA 2003
V SIENI SLÁVY SLOVENSKÉHO HOKEJA,
TRENČÍNOM ZABUDNUTÝ.

Zriadil Klub starých Trenčanov, Bbc, 2014

Je smutným svedectvom pomerov, že Zimný štadión, ktorý si kedysi Trenčania obetavo svojpomocne vybudovali, a na ktorý sme sa my starší chodievali v hojnom počte korčuľovať bez obmedzení, tento štadión trenčianskej verejnosti už prakticky neslúži, iba kde - tu zopár hodín je prístupný, zrejme len na vytretie očí, pretože nad tým by nejeden zaplakal. O výstavbu sa zaslúžili mnohí nadšenci, spomeniem len niekdajšieho skauta a športovca pána Ľudovíta Račeka. Takto si to iste nepredstavovali.

Je mi ľúto, že ak azda bola objektívna potreba tomuto štadiónu dávať meno, že Trenčín nesiahol do vlastnej histórie.

Miroslav Červenka, medzi trenčianskymi vrstovníkmi zvaný Sojo, začínal s hokejom v Trenčíne od r. 1938. Pochádza z rodiny trenčianskeho lekárnika, ktorý zahynul vo Váhu, a rodinnú lekáreň Mater dolorosa (="matka trpiacich") prevádzkovala vdova Hildegarda Červenková cez vedúceho lekárnika Aladára Ferényiho na Hviezdoslavovej ul. blízko Šoulovho ateliéru, ktorý bol v budove s vežičkou na rohu ulíc Bankovej (Jaselskej) a Hviezdoslavovej. Sojo od r. 1945 hral hokej v Bratislave, čoskoro sa stal špičkovým funkcionárom - najprv hokejovým, potom v ÚV ČSZTV. (Nezabudnime, že zhruba v tom istom čase v špičkových telovýchovných funkciách v Bratislave pôsobil aj ďalší Trenčan - Július Chovan - Vladimírov brat.) Miroslav Červenka sa organizačne zaslúžil o úspech majstrovstiev sveta v roku 1959 v Bratislave a o rozšírenie hokejového športu na Slovensku.

V Bratislave sa o ňom ako--tak vie, ale v Trenčín na svojho občana zabudol, ani organizátori terajších (leto 2015) osláv jubilea trenčianskeho hokeja o ňom nevedeli.

Viac pozrieť:
http://www.hockeyslovakia.sk/sk/sien-slavy/miroslav-cervenka
tam sa uvádzajú životné míľniky Miroslava Červenku:
TTS Trenčín (1938 - 44), VŠ Bratislava (1945 - 46), 1959 - 73 predseda Sekcie ľadového hokeja pri SÚV ČSZTV a podpredseda ústrednej sekcie ľadového hokeja, 1960 - 73 podpredseda Výboru zväzu ľadového hokeja, 1970 - 82 podpredseda SÚV ČSZTV, 1967 - 78 člen predsedníctva ÚV ČSZTV.
Miroslav Červenka bol všestranný športovec, vynikajúci telovýchovný funkcionár. Ako bývalý hokejista mal prirodzenú náklonnosť k ľadovému hokeju a jeho potrebám. Podieľal sa na organizačnom úspechu majstrovstiev sveta v roku 1959, keď zápasy skupiny v Bratislave (Kanada, Švajčiarsko, Poľsko a ČSSR) videlo dovedna vyše 60 tisíc divákov! Veľavravné sú diplomy za rozvoj ľadového hokeja v Trenčíne (1960), z Dukly Košice (1966), Zlatá pamätná medaila k šesťdesiatinám čs. hokeja (1908 – 1968) a rad ďalších uznaní. Systematickým presadzovaním koncepčných zámerov posilňoval základné piliere ľadového hokeja na Slovensku, inicioval zriadenie útvarov Športových hokejových tried na školách - zo začiatku v Bratislave, Banskej Bystrici, Poprade a v Košiciach. Z dvanástich v roku 1977 ich bolo v roku 1995 dvadsaťosem! Podporoval vydávanie odborných hokejových publikácií, za prioritu považoval aj zlepšenie materiálnej základne ľadového hokeja. V rámci akcie ,,Z" a s podporou ČSZTV, miest i podnikov sa začali budovať umelé ľadové plochy, kryté zimné haly. Aj zásluhou týchto krokov má slovenský hokej pozíciu, ktorú nám svet závidí.



Ing. Vojtech Brabenec, Klub starých Trenčanov, 4.apr.2014

      <<  späť na vrch tejto strany

Pamätná tabuľa
Jurajovi Bočekovi
 zakladateľovi učňovského školstva v Trenčíne

Túto tabuľu umiestňujem na trenčiansky Učiteľský internát na Pribinovej ulici, hneď poniže cestného mosta.


V TEJTO BUDOVE PÔSOBIL
JURAJ BOČEK
(1860 - 1946)
ZAKLADATEĽ TRENČIANSKEHO
UČŇOVSKÉHO ŠKOLSTVA (1884)
A VEREJNÝ ČINITEĽ TRENČÍNA,
SPOLUZAKLADATEĽ TTS,
OVOCINÁR,
POSLANEC MESTA ZA HSĽS,
ZASLÚŽIL SA O POSTAVENIE
TOHOTO INTERNÁTU v r. 1905.

Zriadil Klub starých Trenčanov, Bbc, 2014, k 130 výročiu založenia učňovského školstva v Trenčíne

Juraj Boček (1860-1946), bol zakladateľ trenčianskeho učňovského školstva a jeho riaditeľ (1884 - 1934), známa postava trenčianskeho verejného života, spoluzakladateľ TTS. Po ňom sa ľudovo volá (bývalý) učiteľský internát pri hrádzi poniže cestného mosta (budova stojí doteraz, ale slúži inému účelu).

Slúži ku cti terajších predstaviteľov učňovskej školy, aj keď už premenovanej, že pripomínajú zakladateľa učňovského školstva v Trenčíne, Juraja Bočeka.
Juraj Boček sa narodil v obci povyše Nového Mesta n. V. Jeho pôsobenie ako ovocinára doteraz pripomína novodobý názov stráne nad Cintorínskou ulicou Bočekove sady - toto miesto bolo v čase mojej mladosti voľne prístupným orechovým sadom s krásnou trávou; v 60. rokoch ho oplotili a rozparcelovali na záhradky.

Juraj Boček bol aj členom mestského zastupiteľstva Trenčína a istý čas (okolo 1940) bol dokonca miestostarostom Trenčína. O jeho živote vieme málo. Zmena režimu po r. 1945 ho zastihla vo vysokom veku, iste ukončila aj jeho verejné pôsobenie a za rok zomrel.

Dnešné Mesto Trenčín už nedbá o tohoto svojho niekdajšieho čelného predstaviteľa verejného života.


Ing. Vojtech Brabenec, Klub starých Trenčanov, 4.apr.2014

      <<  späť na vrch tejto strany

Pamätná tabuľa
obetiam Prvej svetovej vojny
1914 - 1918

Virtuálna pamätná tabuľa na budovu kostola Piaristov na hlavnom námestí v Trenčíne, ktorý bol posádkovým kostolom.
Zriadené ku 100. výročiu vypuknutia prvej svetovej vojny.

TRENČAN

Na rozdiel od druhej svetovej vojny sa prvá vojna pripomína výrazne menej. Mnohé pamätníky na ňu sú pozmenené tak, aby pripomínali aj vojnu druhú. Pritom hrôzy prvej vojny neboli menšie než tie, ktoré priniesla vojna druhá. Na rozdiel od okolitých obcí, v ktorých pamätníky na obete prvej vojny sú takmer aj v tej najmenšej dedinke, Trenčín takýto pamätník vôbec nemá.
Preto treba prvú svetovú vojnu v Trenčíne pripomínať.

Prvá svetová vojna bola najväčší ozbrojený konflikt v slovenských dejinách. Trvala od r. 1914 do 1918 a v tom období bolo z územia súčasnej Slovenskej republiky zmobilizovaných približne 400.000 vojakov (asi sedmina jeho vtedajšieho obyvateľstva), z ktorých 69.000 padlo, zomrelo v dôsledku zranení, zahynulo v zajatí, alebo zostalo trvalo nezvestných, a vyše 61 000 bolo trvale zmrzačených. Rozsah mobilizácie ľudských zdrojov a počet strát na životoch počas prvej svetovej vojny trojnásobne až štvornásobne prevyšoval rovnaké ukazovatele za obdobie druhej svetovej vojny. Preto keď pripomíname okolo 70 tis. deportovaných v druhej vojne, rovnako pripomínajme aj rovnaký počet Slovákov padlých v prvej vojne.

Na rozdiel od druhej vojny, kedy síce cez Trenčín na jar 1945 prešla fronta, ale obetí bojov, materiálnych škôd a utrpenia obyvateľstva nebolo až toľko ako inde, tak cez Trenčín sa v prvej vojne fronta síce neprehnala a v meste sa nebojovalo, ale utrpenie obyvateľstva bolo veľké a veľa Trenčanov padlo. Trenčín ani zoznam svojich padlých v prvej vojne zverejnený nemá a nikdy nemal, na rozdiel od dedín, kde sú často súčasťou spomínaných dedinských pamätníkov.

Z Trenčína išli na front dva pluky - 71.IR a 15. honv. Okrem toho, každý mal v Trenčíne aj svoju vojenskú nemocnicu, kde dodýchali mnohí ranení z frontov, okolo 800 ich spočíva vo vojenskom cintoríne v Zábraní, ďalší na vojenskej časti trenčianskeho všeobecného cintorína, niekoľko vojenských hrobov je aj na židovskom cintoríne na Priekopách. Na túto tému už bola samostatná prednáška a jej časť je na tejto internetovej stránke.

Výročie konca prvej vojny si Klub starých Trenčanov pripomína od roku 2010. Túto príležitosť hneď inciatívne prebrali trenčianski vojenskí dôchodcovia a zamerali svoju pozornosť na červené maky na flanderských poliach Belgicka; my však pripomíname zbytočne zmarené životy našich vlastných rodákov. V deň výročia 11. novembra si my každý žijúci pripomeňme koniec utrpenia našich predkov ľubovoľným spôsobom, trebárs aj tradičným zapálením sviečky - hrobov z prvej vojny je na trenčianskom všeobecnom cintoríne viac než dosť.



Ing. Vojtech Brabenec, Klub starých Trenčanov, 2014

      <<  späť na vrch tejto strany

Pamätná tabuľa
Príslušníkom 15. honvédskeho pluku
1916

Skutočná pamätná tabuľa na pamiatku príslušníkom trenčianskeho 15. honvédskeho pluku


Túto skutočnú pamätnú tabuľu doniesli do Trenčína v októbri 2016 z Budapešti, spolu s venčekom a súvisiacim dvojstranovým vysvetľujúcim dokumentom, aby bola umiestnená na primeranom mieste. Umiestnenie tabule komplikuje tiež okolnosť, že kasárne trenčianskeho 15. honvédskeho pluku, na ktoré by tabuľa logicky patrila, boli v r. 2005 zbúrané.
Poďakovanie patrí Klubu vojenskej histórie a jeho predsedovi pánovi plk. Ing. Eugenovi Biterovi za ústretovosť umožňujúcu zverejnenie tejto zprávy.

Na rozdiel od druhej svetovej vojny sa prvá vojna pripomína výrazne menej. Mnohé pamätníky na ňu sú pozmenené tak, aby pripomínali aj vojnu druhú. Pritom hrôzy prvej vojny neboli menšie než tie, ktoré priniesla vojna druhá. Na rozdiel od okolitých obcí, v ktorých pamätníky na obete prvej vojny sú takmer aj v tej najmenšej dedinke, Trenčín takýto pamätník vôbec nemá.
Preto treba prvú svetovú vojnu v Trenčíne pripomínať.

Prvá svetová vojna bola najväčší ozbrojený konflikt v slovenských dejinách. Trvala od r. 1914 do 1918 a v tom období bolo z územia súčasnej Slovenskej republiky zmobilizovaných približne 400.000 vojakov (asi sedmina jeho vtedajšieho obyvateľstva), z ktorých 69.000 padlo, zomrelo v dôsledku zranení, zahynulo v zajatí, alebo zostalo trvalo nezvestných, a vyše 61 000 bolo trvale zmrzačených. Rozsah mobilizácie ľudských zdrojov a počet strát na životoch počas prvej svetovej vojny trojnásobne až štvornásobne prevyšoval rovnaké ukazovatele za obdobie druhej svetovej vojny. Preto keď pripomíname okolo 70 tis. deportovaných v druhej vojne, rovnako pripomínajme aj rovnaký počet Slovákov padlých v prvej vojne.

Na rozdiel od druhej vojny, kedy síce cez Trenčín na jar 1945 prešla fronta, ale obetí bojov, materiálnych škôd a utrpenia obyvateľstva nebolo až toľko ako inde, tak cez Trenčín sa v prvej vojne fronta síce neprehnala a v meste sa nebojovalo, ale utrpenie obyvateľstva bolo veľké a veľa Trenčanov padlo. Trenčín ani zoznam svojich padlých v prvej vojne zverejnený nemá a nikdy nemal, na rozdiel od dedín, kde sú často súčasťou spomínaných dedinských pamätníkov.

Z Trenčína išli na front dva pluky - 71.IR a 15. honv. Okrem toho, každý mal v Trenčíne aj svoju vojenskú nemocnicu, kde dodýchali mnohí ranení z frontov, okolo 800 ich spočíva vo vojenskom cintoríne v Zábraní, ďalší na vojenskej časti trenčianskeho všeobecného cintorína, niekoľko vojenských hrobov je aj na židovskom cintoríne na Priekopách. Na túto tému už bola samostatná prednáška a jej časť je na tejto internetovej stránke.

Výročie konca prvej vojny si Klub starých Trenčanov pripomína od roku 2010. Túto príležitosť hneď inciatívne prebrali trenčianski vojenskí dôchodcovia a zamerali svoju pozornosť na červené maky na flanderských poliach Belgicka; my však pripomíname zbytočne zmarené životy našich vlastných rodákov. V deň výročia 11. novembra si my každý žijúci pripomeňme koniec utrpenia našich predkov ľubovoľným spôsobom, trebárs aj tradičným zapálením sviečky - hrobov z prvej vojny je na trenčianskom všeobecnom cintoríne viac než dosť.


Uverejnené 17.11.2016.

      <<  späť na vrch tejto strany

Pamätná tabuľa
JUDr. Jozefovi Budayovi
 senátorovi

K príležitosti 75. výročia úmrtia Trenčana JUDr. Jozefa Budaya
umiestňujem túto pamätnú tabuľu na stenu do predsiene trenčianskeho farského kostola.


TRENČAN
V MESTE TRENČÍN
SA NARODIL A VYRÁSTOL
ZASLÚŽILÝ NÁRODNÝ PRACOVNÍK
JUDR. JOZEF BUDAY
28.1.1877-15.11.1939
R.K. KŇAZ A KANONIK,
1919-1939 POSLANEC A SENÁTOR,
PODPREDSEDA ČSL. SENÁTU, SPOLUZAKLADATEĽ A PODPREDSEDA
SLOVENSKEJ ĽUDOVEJ STRANY,
PREDSEDA SPOLKU SV. VOJTECHA,
SPISOVATEĽ

Pri príležitosti 75. výročia úmrtia v r. 2014
zriadil Klub starých Trenčanov, Bbc

Jozef Buday sa narodil 28. januára 1877 v Trenčíne v roľníckej rodine, tu aj skončil ľudovú školu a začal študovať na trenčianskom kráľovskom vyššom piaristickom gymnáziu.
Po dvoch rokoch pokračoval v Satu Mare, potom na teológii v Nitre, tam bol vysvätený v roku 1899. Právo v Bratislave a Budapešti doštudoval v r. 1916. Potom bol kaplán v Rosine, neskôr v Terchovej, Bošáci, Moravskom Lieskovom, kde spolupracoval s neskorším trenčianskym seniorom Jánom Zemanom.

Bol v r. 1918 členom miestnej národnej rady, 1919 poslanec Revolučného národného zhromaždenia v Prahe, od 1920 poslanec Národného zhromaždenia, od 1925 podpredseda snemovne Národného zhromaždenia, od 1929 senátor Národného zhromaždenia, 1935 – 1939 bol podpredsedom senátu Národného zhromaždenia, to všetko za Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu. Aj po vzniku prvej Slovenskej republiky bol poslancom a podpredsedom Slovenského snemu, otváral jeho prvé historické zasadnutie dňa 18. januára 1939 v Bratislave.

Od začiatku svojho pôsobenia bol verejne činný, podporoval miestne školstvo, pútnické miesta (aj našu Skalku), zastával sa záujmov Slovenska. Bol horlivým kňazom-ľudomilom, ktorému išlo nielen o duchovné, ale aj o sociálne pozdvihnutie veriaceho ľudu, trpiaceho vykorisťovaním dedinských úžerníkov a krčmárov. Zakladal svojpomocné potravinové a úverové družstvá, spolky triezvosti, usporadúval prednášky, divadelné predstavenia, písal a šíril ľudovýchovnú a náboženskú literatúru, zakladal a redigoval časopisy.
Jeho prácu prerušila náhla smrť. JUDr. Jozef Buday je pochovaný je v Nitre na cintoríne na Cintorínskej ulici (Nitra má 6 cintorínov). V Nitre je po ňom pomenovaná ulica.

Podľa spomienok pamätníka z trenčianskej rodiny Buday (z ktorej pochádza aj Ján Buday, známy trenčiansky potápač) bol senátor Buday z ich rodiny, pôvodne pochádzala od Pruského, mala v Trenčíne aj evanjelickú vetvu a bola tam rodinná väzba, dnes už hmlistá, ale keď Buday a Zeman boli 1918 obaja v Revolučnom národnom výbore v Moravskom Lieskovom, to vedomie rodinnej spolunáležitosti u nich dvoch mohlo byť ešte dosť živé.
Druhá trenčianska rodina Budayovcov sa pôvodne menovala Bolebruch, mali rodinnú väzbu na Trenčana JUDr. Jána Holáka, ktorý žil v Bratislave, zaoberal sa históriou a poznal sa s Braneckým, tiež si písali.

Mesto Trenčín si tohoto svojho významného rodáka JUDr. Jozefa Budaya doteraz nikdy ani len nepripomenulo.
Je vyslovená hanba všetkých doterajších funkcionárov mesta, že mesto doteraz ešte stále má ulicu Márie Turkovej, ktorá bola kedysi v Prahe na ukážku poslankyňa za KSČ, ani nebola z Trenčína, ani nič významné neurobila, ale po svojom neporovnateľne významejšom rodákovi senátorovi JUDr. Jozefovi Budayovi ulicu nemá, zatiaľ čo po inom senátorovi z Trenčína evanjelickom seniorovi Jánovi Zemanovi ulica už po r. 1989 pomenovaná je.

Viac sa o senátorovi JUDr. Jozefovi Budayovi dozviete na:
http://snn.sk/news/jozef-buday-sedemdesiatpat-rokov-od-smrti-zabudnuteho-slovenskeho-velikana/
http://www.dominikani.sk/_sub/knihy/index.php/hlavna/view/biblio3?pcmeno=budayjozef
www.moravskelieskove.sk/download_file_f.php?id=486675   (tam od strany 9)
http://snn.sk/news/dr-jozef-buday-krestansky-a-narodny/


Ing. Vojtech Brabenec, Klub starých Trenčanov, 21.aug.2014

      <<  späť na vrch tejto strany

Pamätná tabuľa
Samuelovi Mikovínymu
 slovenskému polyhistorovi

K príležitosti 265. výročiu nešťastného úmrtia Samuela Mikovínyho
umiestňujem túto pamätnú tabuľu na stenu oporného múru na Palackého ulici, vedľa pamätnej tabule povodne roku 1813.


SAMUEL MIKOVÍNY
1700-1750
slovenský polyhistor a prvý Slovák s titulom inžinera,
architekt, matematik, geodet, kartograf, astronóm,
vodohospodár, civilný aj vojenský staviteľ,
zakladateľ, riaditeľ a profesor najstaršej banskej akadémie,
kresliar a umelec – medirytec, spolupracovník Mateja Bela,
člen Pruskej akadémie vied

ZASLÚŽIL SA O BUDOVANIE PROTIPOVODŇOVEJ OCHRANY
MESTA TRENČÍN.
TU PRI PRÁCI V SYCHRAVOM POČASÍ NEŠŤASTNE PRECHLADOL
A ZOMREL NA NEZNÁMOM MIESTE
BLÍZKO TRENČÍNA 23. MARCA 1750
PO ŠIESTICH DŇOCH CHOROBY NA CESTE DOMOV
DO BANSKEJ ŠTIAVNICE.

Na znak trvalej vďaky a úcty venuje Klub starých Trenčanov, 2014.



Na žiadosť trenčianskeho magistrátu vyslala Uhorská dvorská komora Mikovínyho do Trenčína, aby tam uskutočnil protipovodňové regulačné hrádze na Váhu. Do Trenčína odcestoval v marci 1750. Túto svoju prácu nedokončil. V sychravom počasí ochorel, preto sa rozhodol odísť domov do Banskej Štiavnice. Cestou domov zomrel 23. marca 1750 na neznámom mieste blízko Trenčína.

„Po návrate do Trenčína, ktorého okolie na najvyššie nariadenie mal preskúmať a hľadať cestu a spôsob, ako by sa dalo vyliatie a záplavové vody držať v odstupe od mestských hradieb, po šiestich dňoch choroby ... 23. marca 1750 svoj pozemský za večný život zamenil.”

Slovenská republika v r. 2000 vydala pamätnú striebornú mincu v hodnote 500 Sk k 250. výročiu úmrtia Samuela Mikovíniho.

Viac na:
http://mek.oszk.hu/06400/06422/html/keretek/keret0_sl.html
http://www.nbs.sk/sk/bankovky-a-mince/slovenska-mena/pamatne-mince/pamatna-strieborna-minca-500sk-k-umrtiu-samuela-mikoviniho
http://zlatyfond.sme.sk/dielo/1520/Mikovini_O-sposobe-zostavovania-miestopisnych-map-Uhorska/1
http://zlatyfond.sme.sk/dielo/1521/Mikovini_Prihovor-k-citatelovi-o-svojich-mapach/1
http://www.geodat.szm.com/zaujimavosti/stranky/samuel_mikovini.htm
http://www.mtf.stuba.sk/sk/o-fakulte/galeria-osobnosti-vedy/galeria-osobnosti-samuel-mikovini-1700-1750-tvorca-ochrannych-hradzi-popri-dunaja-a-vahu.html?page_id=2888
http://www.slovenskivynalezcovia.webz.cz/samuelmikoviny.htm


Ing. Vojtech Brabenec, Klub starých Trenčanov, 21.aug.2014 - Vianoce 2014

      <<  späť na vrch tejto strany

Pamätná tabuľa
Ing. Jánovi Pappovi
 spisovateľovi

Túto tabuľu umiestňujem do predsiene farského kostola v Orechovom.


V obci Záblatie tejto Orechovskej farnosti sa narodil


Ing. JÁN PAPP
 (2. 4. 1929 - 2. 5. 1998)
SLOVENSKÝ SPISOVATEĽ,
RIADITEĽ ŽILINSKÉHO BÁBKOVÉHO DIVADLA
Venujú rodáci z Klubu starých Trenčanov, Bbc, 2015

Ján Papp sa narodil 2. 4. 1929 v Záblatí pri Trenčíne (od r. 1985 súčasť Trenčína) a v Záblatí aj prežil svoje detstvo. Neskôr žil v Liptovskom Mikuláši a v Žiline. Stredoškolské vzdelanie nadobudol v učiteľskej akadémii v Žiline. Po skončení základnej vojenskej služby (1951 – 1953) začal od r. 1953 pracovať v n. p. Pozemné stavby Žilina, kde vykonával rôzne funkcie od referenta až po riaditeľa podniku.. Popri zamestnaní absolvoval Strednú priemyselnú školu stavebnú v Žiline a Stavebnú fakultu Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave.
Nakoniec bol riaditeľom bábkového divadla v Žiline (1982 – 1991).

Literárna história uvádza, že jeho prvé prozaické pokusy spadajú do začiatku 50. rokov 20. storočia, sústavne však začal publikovať až v 60. rokoch, väčšinou v novinách. V knižnom debute (novelou Kára plná bolesti, 1969) sa predstavil už ako pomerne skúsený prozaik. Ďalšie jeho knihy boli: zbierka poviedok Kamenný anjelik, 1970, román Pieseň pre hluchých, 1971, zbierka ľúbostných noviel Žeravý uhlík, 1972, román Miluj čas, ktorý príde, 1974, súbor šiestich poviedok Šťastie, 1979. Jeho próza sa vyznačuje lyrizmom a psychologizmom.
Je autorom rozhlasových hier Živí v Battente (1977), Pomsta kapitána Korpa (1977), Kruté svetlo (1978), Hlas rozhodnutia (1979), Slavobrána do svedomia (1979), Údel človeka (1980), Pokolenie večných (1983), Obliehanie samoty (1986), Niekto sa narodí v žite (1994) a i.
Literárne predlohy Podivné okolnosti (1983), Kára plná bolesti (1985), Pred sviatkami a Dondula (obe 1986) boli spracované ako televízne a filmové scenáre.

Žil v Žiline v dome na rohu Hollého a Radlinského ulice.
V r. 1996 bol spoluzakladateľom krajskej odbočky Spolku slovenských spisovateľov v Žiline.
V r. 1997 získal Uznanie za zásluhy o rozvoj a reprezentáciu mesta Žilina.
2. 5. 1998 zomrel a je pochovaný v Žiline.

Za inšpiráciu a nasledujúce rodiné údaje ďakujem pánovi Ing. Ottovi Bobokovi z Trenčína, z ktorého práce (rukopis 4.6.2014) sa dozvedáme širšie rodinné súvislosti o vzťahu rodu Papp k rodu Bobok de Dezer: Nob. Jozef Bobok z Dežeríc (1853 Dežerice – 1884 Dežerice) bol prvý manžel Anny rodenej Jurikovskej, ktorá sa potom ako vdova druhýkrát vydala za Jána Pappa z Dežeríc (1857 – 1924 Záblatie), ona bola stará matka spisovateľa Ing. Jána Pappa (1929 – 1998).
Ing. Ján Papp bol druhostupňovým bratrancom môjho otca Vojtecha Brabenca (1920-2005).

Ing. Vojtech Brabenec, Trenčín, 10.2.2015

      <<  späť na vrch tejto strany

Pamätná tabuľa
MUDr. Márii Bellovej
 prvej slovenskej lekárke

Túto tabuľu umiestňujem do trenčianskej nemocnice na budovu tzv. "starej chirurgie" (teraz geriatria).


V TRENČIANSKEJ NEMOCNICI
NA CHIRURGICKOM ODD.
V R. 1912 PRACOVALA
PRVÁ SLOVENSKÁ LEKÁRKA
MUDR. MÁRIA BELLOVÁ
 * 10.11.1885 LIPTOVSKÝ PETER
+ 20.11.1973 PRÍBOVCE

Zriadil Bbc, KST, 2015.

Mária Bellová
Narodila sa 10.11.1885 v obci Liptovský Peter v rodine evanjelického farára. Po maturite na Evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici (1905, bola externá študentka) vyštudovala lekársku fakultu budapeštianskej univerzity, ktorú ukončila promóciou 26.11.1910. Pracovať začala ako sekundárna lekárka v maďarskom Pécsi, potom bola v r. 1912 na chirurgii v Trenčíne. V r. 1913 už pracovala na internom odd. v Berlíne, potom počas 1.SV (1914-1918) v nemocnici v terajšom Tirgu Mures v Rumunsku, za čo dostala vyznamenanie Červeného kríža "Pro patria et humanitatis". Keď sa po vojne po vzniku ČSR chcela vrátiť v r. 1920 do rodného Slovenska, na jej žiadosť adresovanú úradom dostala ako odpoveď ono historicky dobre známe "... nelze vyhověti" a to napriek tomu, že v Slovensku bol nedostatok lekárov. Iba neskôr po známosti sa dostala do Slovenska na chirurgické oddelenie košickej nemocnice, ktorému šéfoval jej spolužiak. Kvôli zhoršujúcemu sa pľúcnemu ochoreniu (narodila sa s podlomeným zdravím) potrebovala zmeniť prostredie, čo sa nakoniec podarilo vďaka zákroku MUDr. Vavra Šrobára.
Potom už po celý ďalší život pracovala (1925-1957) v tuberkulóznom sanatóriu - Šrobárovom štátnom detskom liečebnom sanatóriu v Dolnom Smokovci, kde sa napokon stala primárkou chirurgie a zástupkyňou riaditeľa. Zaslúžila sa o boj proti detskej tuberkulóze, ktorá bola v tej dobe veľmi závažným sociálnym ochorením s vysokou úmrtnosťou. V roku 1947 bola vymenovaná za hlavnú slovenskú odborníčku na tuberkulózu. V r. 1955 jej udelili Rad práce. Dožila u príbuzných v Turci. Pri príležitosti 80. narodenín bola vyznamenaná zlatým diplomom budapeštianskej lekárskej fakulty. Zomrela 88 ročná v Príbovciach 20.11.1973, kde ju po spopolnení pochovali; neskôr bola jej urna uložená na Národnom cintoríne v Martine.

V Rakúsko - Uhorskej monarchii bola prvou lekárkou Rakúšanka Gabriela Possauerová, ktorá promovala v r. 1894 v Zürichu.
Prijatiu Márie Bellovej na budapeštiansku lekársku fakultu v r. 1905 azda napomohol priaznivý postoj tamojšieho prof. Antona Genersicha, (neskoršieho) rektora školy, ktorý pochádzal zo Spiša a vtedy o prijatí rozhodoval. Mária Bellová mala ešte štyri spolužiačky - ženy z iných krajín monarchie, dve z nich však štúdium nedokončili. Štúdium medicíny začínala ako externá študentka, až po čase, keď "presvedčila", dostala čierny index riadnej poslucháčky.

Župná nemocnica v Trenčíne bola založená v polovici 19. storočia. V nej od r. 1897 do 1934 bol riaditeľom MUDr. Koloman Martiny, ktorý promoval na lekárskej fakulte budapeštianskej univerzity 7.10.1894. Odbornosťou bol chirurg. On ako riaditeľ aj ako šéf chirurgie bol rozhodujúcou osobou pre prijatie vôbec prvej ženy - lekárky do dovtedy čisto mužského lekárskeho kolektívu trenčianskej župnej nemocnice. V dobe trenčianskeho pôsobenia Dr. Bellovej na chirurgii sa nemocnica podstatne stavebne rozširovala - pribudlo 5 budov, medzi nimi aj nová budova chirurgie (teraz geriatria).
Pôsobenie prvej slovenskej lekárky MUDr. Bellovej v Trenčíne u MUDr. Martinyho malo určite ešte jeden dôsledok, bol osobný a doteraz nepovšimnutý. V dobe jej trenčianskeho pôsobenia malo práve jeden rok jediné dieťa MUDr. Martinyho - dcéra Ružena (nar. 11.8.1911), ktorá neskôr vyštudovala právo na univerzite v Bratislave, promovala v apríli 1936. Pod menom za vydata bola a je JUDr. Ružena Brtková dobre známa Trenčanom. Skôr promovanú právničku sme doteraz v trenčianskej histórii nezaznamenali. JUDr. Ružena Brtková, promovaná v r. 1936, je teda zrejme prvou trenčianskou právničkou - ženou. Je zrejmé, že podmienkou tohoto, v tej dobe iste nie obvyklého kariérneho rozhodnutia, bol porozumenie otca, na ktorom mala určite významný podiel aj jeho osobná skúsenosť s prvou slovenskou ženou - lekárkou.


Autor: Ing. Vojtech Brabenec, 5. okt. 2015

      <<  späť na vrch tejto strany

Pamätná tabuľa
Jánovi Zacharovi
 zlatému olympijskému víťazovi

Túto tabuľu umiestňujem na kostol v Kubrej.


V OBCI KUBRA
NARODIL SA DŇA 27.8.1928
JÁN ZACHARA
 OLYMPIJSKÝ VÍŤAZ
V HELSINKÁCH V R. 1952
ZÍSKAL ZLATÚ MEDAILU V BOXE.

Zriadil Bbc, KST, 2015.


Športové míľniky Jána Zacharu v skratke:

V čase mladosti našej (už staršej) generácie Trenčanov sa vedelo, že pán Ján Zachara získal zlatú olympijskú medailu v boxe.
Rodák z Kubrej (do r. 1927 Veľká Kubra), pracoval v Merine, býval aj v Trenčíne pri "malej" žel. stanici, aj na Priekopách.
Na svoje detstvo spomína: "Chodili sme do tehelne (Weilova, na Priekopách) pomáhať tehliarskym deťom miesiť blato nohami. Vyhrnuli sme si trenírky a šlapali. Vtedy ešte žiadne stroje neboli. Za odmenu sme si potom mohli zahrať futbal s tenisovou loptičkou, ale tú sme si museli ukradnúť - počkať, kým nepriletí nejaká z neďalekých tenisových dvorcov."
O svojich boxerských začiatkoch hovorí: "Považujem za šťastie, že som musel pred boxerskými tréningami chodiť do práce, a že ešte predtým, než som vôbec prvý raz povedal rodičom, že budem boxovať, bolo celkom samozrejmé, že sme s chalanmi mohli a museli lietať po lese, liezť po stromoch, zbierať domov šišky, lebo ústredné kúrenie vtedy doma pravdaže nebolo a teplá voda bola vzácna... To bol každodenný tréning obratnosti, ktorý nebolo možné oklamať."
Ako boxer odohral viac ako 450 zápasov, podľahol asi v päťdesiatich. Trénoval tak, že chodil hádzať uhlie, pílil stromy, rúbal drevo. Jeho tromfom bola rýchlosť, šikovnosť, obratnosť, technika.

Na olympiádu mal ísť už v r. 1948 do Londýna (vtedy boxoval za ŠK Baťovany), už mu aj miery na oblek vzali, nakoniec ho vyradili - nahradil ho nejaký funkcionár, ktorý nakonec emigroval. Spomína: "Najskôr mi vzali miery, potom letenku."

Z účasti na olympiáde 1952 v Helsinkách ho tiež chceli vyradiť pod zámienkou zranenia. Ján Zachara spomína, že „už vtedy ovplyvňovali nomináciu zákulisné ťahy a klubové záujmy. Usilovali sa ma odpísať, vraj som staré drevo, hoci som prešiel úspešne všetkými kvalifikáciami.“ Situáciu zachránil slovenský boxer narodený v Budapešti Július Torma, 1948 olympijský víťaz v boxe z Londýna. Videl, že Zachara má formu ako nikdy. Prehlásil, že ak do Helsínk nepôjde Zachara, nepôjde ani on. Tak sa Ján Zachara do Helsínk predsa dostal a vyhral. Spomína: Na pokriky na zväze, že na to nemám, si stále pamätám. Keď som vyhral, tak sa tí istí ľudia nehanbili povedať - "my jsme věděli, že to ten kluk umí."
S obrázkom svätého Antona zašitým do trenírok, ktorého mu z pútnického miesta Skalka pri Trenčíne v r. 1951 doniesla sestra, v Helsinkách porážal súpera za súperom.

Po návrate z Helsínk 1952 úspešnú výpravu na plnom strahovskom štadióne uvítal podpredseda vlády Zdeněk Fierlinger. Osobitne spomenul zlatých medailistov, všetkým poďakoval, len Zacharovo meno nepadlo. „Asi ma zabudli do zoznamu napísať, alebo preskočil riadok,“ domnieval sa po rokoch Ján Zachara. Na čestnej tribúne stál vedľa Zátopkovcov.
Ján Zachara sa OH v Helsinkách zúčastnil ako vojenský reprezentant (podobne ako Zátopkovci) pražského armádneho klubu. Za zlatú olympijskú medailu ho povýšili na podporučíka. Po olympiáde chcel v armáde skončiť, spomína: "...vo vojenskom prostredí som sa necítil najlepšie." Prijal ho minister obrany Alexej Čepička (Gottwaldov zať). "Nebolo jednoduché ho odmietnuť. Otvorene sa nedalo povedať, že nemám záujem zostať v armáde. Vyhovoril som sa na zdravotné ťažkosti, Čepičkovi som vravel, že ma bolieva často hlava."
Čepička mu venoval hodinky, a stále idú. Za olympijské víťazstvo nedostal žiadnu peňažnú odmenu. Musel vrátiť aj olympijské oblečenie, vrátane červeného trička a bielych trenírok, v ktorých bojoval vo finále. Zostalo mu iba štartové číslo: 258. Zostala mu však zlatá medaila, starostlivo si ju opatruje, prešla už množstvom rúk na rôznych besedách a podujatiach.
Spolupracovníci v Merine ho srdečne uvítali. Spomína, že "Zväzáci z Priehrady mládeže mi venovali dvanásť dielov Stalinových spisov. Keď som ich rozbalil, zistil som, že už ich niekto používal, niektoré pasáže boli podčiarknuté. O niekoľko rokov neskôr skončili v školskom zbere. .... Maďarský šampión Erdei, ktorého som vyradil vo štvrťfinále, mi sľúbil štanglu maďarskej salámy – ak získam titul. Slovo dodržal."

Ján Zachara žil v Prahe ešte ďalšie štyri roky. Od r. 1956 žil v Dubnici n. V. a pracoval v oceliarni v Závodoch ťažkého strojárstva až do dôchodku. V Dubnici n. V. aj boxoval, do júna 1959, skončil krátko po svojich tridsiatych narodeninách. Neskôr si aj s manželkou Annou rod. Durasovou postavili v Novej Dubnici dom, v ňom žije dodnes aj po smrti manželky, s dcérou Mariannou. Je skromný, štíhly ako prútik, a stále cvičí, aby sa udržal v dobrej telesnej forme aj vo svojom veku vyše 80 rokov. Pán Ján Zachara, zlatý olypijský víťaz z Helsínk, stále môže byť príkladom skromnosti, vytrvalosti, húževnatosti. Prajme mu do ďalších rokov dobré zdravie a spokojnosť.

Ako to už býva, od porazených sa každý odťahuje, ale víťazom sa každý chce pochváliť. Vidíme to aj na príklade historicky známych Slovákov Alexandra Petroviča, Ľudovíta Košúta, Jura Jánošíka, Jána Kollára, Pavla Šafárika, a ďalších.
Nie je to inak ani v prípade Jána Zacharu. Na obrázkoch z internetu pripojených nižšie vidíme Jána Zacharu "prisvojeného" - s prepísanou národnosťou či štátnou príslušnosťou, ako sme to v minulosti neraz videli. Zdá sa, že minulosť nechce skončiť....


Život je niekedy paradoxný - často platí, že doma nikto nie je prorokom. Tak je to doposiaľ aj v Trenčíne: Administratíva mesta Trenčín v súčasnosti (2015) nepozná ani nepripomína Jána Zacharu - internetová stránka mesta (www.trencin.sk) na vyhľadanie jeho mena ("Zachara") nedáva (november 2015) žiadne výsledky.
Vec sa však ešte dá napraviť:
Navrhli sme listom Mestu Trenčín, aby zlatého olympijského víťaza z LOH Helsinki 1952 pána Jána Zacharu menovalo svojím čestným občanom z dôvodov, že:
 - jeho rodná Kubra mu už čestné občianstvo udeliť nemôže, pretože od r. 1972 je súčasťou Trenčína, teda sa narodil na území dnešného Trenčína
 - dosiahol najvyšší športový úspech (zlatá medaila na LOH Helsinki 1952), na ktoré môže byť jeho rodisko hrdé
 - v minulosti pracoval aj býval v Trenčíne, v súčasnosti je občanom Novej Dubnice, kde žije na dôchodku



Pramene:

Autor: Ing. Vojtech Brabenec, nov. 2015

      <<  späť na vrch tejto strany

Pamätná tabuľa
Jozefovi Kaminovi
 trenčianskemu historikovi

Túto tabuľu umiestňujem na trenčiansky Mestský dom (budova mestského úradu na hlavnom námestí).


NA TOMTO MIESTE PRACOVAL

JOZEF KAMIN
 (1810 - 1883)
PREDCHODCA NESKORŠÍCH KRONIKÁROV
MESTA TRENČÍN,
AUTOR PRVÉHO OBSIAHLEHO DIELA
O HISTÓRII TRENČÍNA:

O Pribehoch Zamku, Stolice Trenčanskej
a Sl. Kral. Mesta Trenčina
až do Roku 1508.
Na znak uznania, úcty a vďaky
venuje Klub starých Trenčanov, 2015

Zriadil Bbc, 2015

Jozef Kamin bol vo svojej dobe zamestnancom mesta a mal prístup do mestského archívu. Uvádza, že preštudoval celý vtedajší archív mesta Trenčín a uvedomil si, že fyzický stav starých listín sa zhoršuje až do ich zániku a ich zrozumiteľnosť sa zhoršuje zanikaním znalosti latinského jazyka (dnes už aj maďarského a nemeckého), tiež že rozsah mestského archívu je taký veľký, že sotva si ešte niekto dá "unuváciu", aby to celé preštudoval ako on. Preto sa rozhodol napísať svoje dielo "pre budúcnosť", čo niekoľkokrát zdôrazňuje. Je zrejmé, že mal k dispozícii čas, možno aj žil osamele.
Svojmu dielu venoval veľa rokov, a potom ho zrejme prepisoval do (jediného?) čistopisu "v starobe mojej". Napísal ho v slovenskom jazyku. Pribúdajúci vek vidno aj na rozdielnom rukopise začiatku diela a až zjavne nakoniec (1882, teda rok pred smrťou) napísanej Predmluvy, v ktorej aj vysvetľuje okolnosti vzniku diela.

Nevedno, kto po smrti autora dielo uchovával, ale písomné potvrdenie hovorí, že 15.apríla 1935 ho JUDr. Leo Kubinszky predal p. rektorovi piaristov Jozefovi Braneckému. Ten ho podľa zachovanej potvrdenky 10.febr.1954 odovzdal do úschovy trenčianskemu múzeu na voľné použitie, ponechávajúc si svoje vlastníctvo(!) rukopisu; dielo za múzeum prevzali prof. Št. Pozdišovský a Dr. Ján Hanušin (st.). Dielo je v úschove múzea doteraz a profesionálni historici ho podľa potreby používajú ako zdroj informácií.
Vďaka patrí aj všetkým tým, ktorí sa zaslúžili o uchovanie Kaminovho diela až do dnešných čias. Zdôrazňujeme zodpovednosť každého, kto toto jedinečné dielo má vo svojej dobe v držbe, za jeho neporušené zachovanie pre ďalšie generácie Trenčanov.

Jozef Kamin svoje obsiahle dielo napísal sám, nezištne a z vlastného rozhodnutia. Zrejme si bol vedomý jeho dôležitosti. Za dielo nič nežiadal, ale zanechal nám všetkým budúcim svoj odkaz:

"Za odplatu prosim aspom Uznalost.
v Trenčine dna 8. Septembra 1882
Josef Kamin"

My, jeho neskorší spoluobčania - starí Trenčania uznávame veľkú prácu, ktorú Jozef Kamin nezištne vykonal, ďakujeme mu za jedinečné dielo, ktoré zanechal všetkým budúcim generáciám Trenčanov, a chceme zachovať jeho pamiatku ako svetlý vzor nezištnej a iniciatívnej práce jednotlivca na histórii mesta Trenčín.

Okrem už vyššie uvedených, za pomoc pri objasňovaní Kaminovho diela ďakujem pracovníčke trenčianskeho múzea pani PhDr. Janke Karlíkovej, niekdajšej riaditeľke trenčianskeho štátneho atchívu pani Mgr. Danici Hlaváčovej, pánovi Ing. Miroslavovi Bulkovi, môjmu priateľovi predsedovi Klubu trenčianskych knihoľubov Miestneho odboru Matice slovenskej v Trenčíne pánovi Ing. Vojtechovi Tichému a antikvárnikovi pánovi Jurajovi Holúbkovi.
Za zachovanie zpráv o Jozefovi Kaminovi vďačíme pánovi profesorovi Jánovi Havranovi.
Bez nich by som nebol mohol urobiť vôbec nič.
(Poradie mien nič nevyjadruje.)

Ing. Vojtech Brabenec, Trenčín, (na Nový rok a) na Mikuláša 2015.

      <<  späť na vrch tejto strany

Pamätná tabuľa
Dr. Tamare Nešporovej
 trenčianskej archeologičke
Túto tabuľu umiestňujem pod svah vstupnej cesty do kláštora veľkej Skalky, pod ktorým PhDr. Nešporová zahynula.


NA PAMIATKU
ARCHEOLOGIČKY TRENČIANSKEHO MÚZEA
PhDr. TAMARY NEŠPOROVEJ
 KTORÁ TRAGICKY ZAHYNULA
PRI PRÁCI NA VEĽKEJ SKALKE
V TÝCHTO MIESTACH
DŇA 10. OKT. 2006.

Zriadil Bbc, KST, máj 2016, k 10. výročiu úmrtia.

Narodila sa v septembri 1942 ako Tamara Korelová. Po maturite v Trenčíne (na jar 1960, JSŠ) vyštudovala archeológiu a vydala sa za svojho gymnaziálneho spolužiaka, Ing. Ladislava Nešporu. Po návrate z materskej dovolenky nastúpila v septembri roku 1967 do Trenčianskeho múzea ako odborná pracovníčka - archeologička. Výpočet jej pracovných výsledkov by si zaslúžil odborné spracovanie, tu spomeňme len jej rozsiahle podrobné spracovanie rímskych nálezov na Brezine. Medzi jej zásluhy patrí rotunda na hornom nádvorí Trenčianskeho hradu; v r. 1972 - 1973 tu začala archeologický výskum, pri ktorom hneď v začiatkoch odkryli základy rotundy, zakryli ich doskami, od 1997 ich začali konzervovať, v r. 2006 ukončili prekrytie základov rotundy do dnešného stavu. Zriadila tiež stálu expozíciu Skalky v zrekonštruovanej Letnej veži dokončenej v r. 1996. Posledná jej práca bola na odkrytých podzemných chodbách pri výstavbe verejných záchodov v r. 2006 na južnom konci Sládkovičovej ulice.



Archeologickému výskumu Trenčína venovala celý svoj život, profesionálny aj súkromný. Žiaľ, splnili sa jej slová, že archeológovia do dôchodku nechodia. Zahynula pri svojej práci, po 39 rokoch práce v Trenčianskom múzeu, v utorok 10. okt. 2006 poobede na veľkej Skalke (kláštore) pod odkrytým svahom, na ktorom prišla preskúmať práve objavený nález - zo svahu sa uvoľnil kameň, ktorý ju nešťastne zasiahol.
Patrí jej naša vďaka za jej prácu na archeologickom výskume Trenčína a česť jej pamiatke!

Literatúra:
   SME 12.10.2006.
   Trenčiansky spravodajca nov. 2006.
   Trenčianske noviny 16.10.2006.
   Trenčianske noviny 25.7.2014.
   Nový Čas 12.10.2006.
   Trenčianske echo 13.10.2006.
   Trenčianska pravda 5.11.2006.
   Trenčiansky spravodajca 14.8.2006.
   ?Život 2.12.1979.


Ďakujem členom Klubu starých Trenčanov za spoluprácu.
Autor: Ing. Vojtech Brabenec, sept. 2015 - 16. máj 2016.

      <<  späť na vrch tejto strany

Pamätná tabuľa
Ignácovi Springerovi
 záchrancovi Skalky
Túto tabuľu umiestňujem z vonkajšej strany múra pred vstupné vráta do kláštora veľkej Skalky.


NA VEČNÚ PAMIATKU
IGNÁCA SPRINGERA
 ERÁRNEHO NADLESNÉHO, KTORÝ
ZACHRÁNIL VEĽKÚ AJ MALÚ SKALKU.
OKOLO R. 1835 Z VLASTNÝCH PEŇAZÍ
ZAPLATIL 16 ZLATÝCH ERÁRU ZA RUINY
VEĽKEJ AJ MALEJ SKALKY,
ABY NEBOLI ROZOBRANÉ
NA STAVEBNÝ MATERIÁL.

Zriadil Bbc, KST, máj 2016.

Ignác Springer, erárny nadlesný, okolo r. 1835 z vlastných peňazí zaplatil 16 zlatých eráru za ruiny veľkej aj malej Skalky, aby neboli rozobrané na stavebný materiál a tak sa zaslúžil o ich uchovanie až do terajších čias.
Vďaka za zachovanie tejto zprávy patrí pátrovi Rektorovi Braneckému, ktorý ju uverejnil na strane 111 svojej knihy "Skalka", ktorá vyšla v roku 1929; toto dielo je bezplatne dostupné každému na tejto internetovej stránke, v časti "Rektor Branecký - Braneckého knihy všetkým a zadarmo".
Žiaľ, nepoznáme ani život, ani podobu Ignáca Springera. Viac zpráv sa nám nezachovalo.


Autor: Ing. Vojtech Brabenec, 17. máj 2016.

      <<  späť na vrch tejto strany

Pamätná tabuľa
Márii Urbasiówne - Holoubkovej
 trenčianskej fotografke a filmárke

Takáto virtuálna pamätná tabuľa zatiaľ nejestvuje.
Dôvod je, že ešte stále je nádej na pamätnú tabuľu skutočnú.
Jej zriadenie leží na srdci pani PhDr. Janke Karlíkovej, historičke, ktorá sa činnosťou aj osobou pani Holoubkovej dlhodobo zaoberá;
žiaľ, jej hlas na patričných miestach zatiaľ čaká na vypočutie.



      
      
      
      
      



Mária Urbasiówna spolu s Cyrilom Kašparom mala filmový ateliér "Tatra film" jedno desaťročie po skončení prvej svetovej vojny, na Farskej ulici. Tiež je známa svojimi fotografiami a fotografickými pohľadnicami. Určite nebola menej známa než jej neskorší manžel, maliar Josef Holoubek, ktorý už dávno pamätnú tabuľu má na dome, kde na hlavnom námestí bývali. Význam a pamiatka pani Márie Urbasiówny - Holoubkovej si pamätnú tabuľu nepochybne zaslúžia.


Autor: Ing. Vojtech Brabenec, júl 2013 - 18. máj 2016.

      <<  späť na vrch tejto strany

Pamätná tabuľa
Svetloslavovi Veiglovi
 básnikovi slovenskej katolíckej moderny
Túto pamätnú tabuľu umiestňujem na budovu kostola v Horňanoch.



V OBCI HORŇANY SA
24. 12. 1915 NARODIL
SVETLOSLAV VEIGL
 BÁSNIK SLOVENSKEJ
KATOLÍCKEJ MODERNY,
FRANTIŠKÁN A KŇAZ

PhDr. Ferdinand Clarus Veigl OFM, pochádzal z tunajšej roľníckej rodiny. Študoval v Leviciach, Bánovciach nad Bebravou, Ružomberku a v Levoči. V r. 1932 vstúpil do františkánskej rehole, v štúdiu pokračoval v Malackách - tu v r. 1936 maturoval. Pokračoval 1936 – 1937 na bohosloveckej fakulte v Salzburgu, 1937 – 1940 v Bratislave. Kňaz od 16. júna 1940. 1940 – 1944 vyštudoval slovenčinu a filozofiu na filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave, od r. 1946 doktor filozofie.
Pôsobil ako stredoškolský profesor na františkánskom gymáziu v Malackách, aj inde. Po zrušení cirkevného školstva pôsobil v duchovnej správe Trnavskej diecézy. Jeho posledným pôsobiskom bola obec Kráľová pri Senci, kde pôsobil od r. 1974, tu neskôr žil už ako dôchodca aj 94 ročný zomrel 17.2.2010 a je tu aj pochovaný. Tvorba Svetloslava Veigla pokrýva obdobie úctyhodných vyše šesť desaťročí.

Táto virtuálna pamätná tabuľa je tu umiestnená k príležitosti minuloročného stého výročia básnika, na podporu dlhodobého snaženia pána Milana Mikuša z Trenčína, ktorý sa usiluje o zriadenie klasickej "kamennej" pamätnej tabule tomuto básnikovi a vydal o ňom brožúrku, určite by uvítal pomoc ochotného priaznivca, pretože pre svoj zdravotný stav a úctyhodný vek 90 rokov nie je v stave zorganizovať kamennú pamätnú tabuľu výlučne vlastnými silami.



Autor tabule, obrázka, spracovania: Ing. Vojtech Brabenec, Trenčín,

      <<  späť na vrch tejto strany

Pamätná tabuľa
Viliamovi Paulínymu - Tóthovi
 štúrovskému literátovi, národohospodárovi, politikovi
Túto pamätnú tabuľu umiestňujem na budovu niekdajšieho župného domu v Trenčíne, v ktorom je teraz múzeum.


V MESTE TRENČÍN
PRACOVAL A ŽIL
VILIAM PAULÍNY - TÓTH
 * 3. JÚN 1826 – † 6. MÁJ 1877
PRVÝ PREDSEDA
SLOVENSKEJ NÁRODNEJ STRANY,
PODPREDSEDA MATICE SLOVENSKEJ,
ŠTÚROVSKÝ LITERÁT A POLITIK,
POSLANEC UHORSKÉHO SNEMU,
NÁRODOHOSPODÁR A FINANČNÍK

Viliam Paulíny - Tóth po revolúcii 1848 istý čas v Trenčíne pracoval ako župný úradník či komisár niekedy medzi rokmi 1849-1860. Podrobnosti z jeho trenčianskeho života nepoznáme. Trenčín a jeho história však na neho iste výrazne zapôsobili, keďže v r. 1868 napísal historickú poviedku "Trenčiansky Matúš" (dostupné na internetovej stránke: http://zlatyfond.sme.sk/dielo/634/Pauliny-Toth_Trenciansky-Matus/1). Všeobecný životopis Viliama Paulínyho - Tótha si záujemca poľahky môže vyhľadať na internete. Jedna jeho dcéra sa vydala za právnika Matúša Dulu, známeho z prevratových dní roku 1918, druhá za Jaroslava Vlčka, slovensko-českého literárneho kritika známeho z medzivojnového obdobia. Viliamovho syna Žigmunda (spisovateľa a národohospodára, žil 1865 – 1906) syn Ján (1903 – 1966; teda Viliamov vnuk) bol tiež politicky činný.
Začiatok jeho (Viliamovej) básne "K bratom" z r. 1844 — 1849 nachádzame v neskoršom známom pochode Hlinkovej gardy "Kto si rodom Slovák, ..."


Autor tabule, obrázka, spracovania: Ing. Vojtech Brabenec, Trenčín,

      <<  späť na vrch tejto strany

Pamätná tabuľa
Organizácii slovenských rodoľubov a vlastencov (1945-1955)
a jej členom.

Túto virtuálnu pamätnú tabuľu umiestňujem na budovu niekdajšieho Závodného klubu Revolučného odborového hnutia národného podniku Merina (predtým pôvodná budova továrne Titanit) v Trenčíne pod vrchom Sokolica. V tejto budove Krajský súd Bratislava v dňoch 29.sept. - 1. okt. 1955 na verejnom pojednávaní súdil a odsúdil 11 členov Organizácie slovenských rodoľubov a vlastencov.



Povojnový protirežimný odboj sa prejavil aj v Trenčíne, jeho nositelia boli stíhaní a dostávali tvrdé tresty.

Známy je prípad slovenského katolíckeho skauta, Trenčana Eduarda Tesára (*19.VII.1922) a jeho dvoch druhov ( Albert Púčik, Anton Tunega,) združených v organizácii Biela légia, ktorí boli popravení 20.2.1951. Ich pamiatku pripomínajú dve pamätné tabule v trenčianskom gymnáziu (po 1989 a 19.2.2011). Pripomína ich aj Matica slovenská (matičný film na: https://www.youtube.com/watch?v=cptuega8QS0), wikipédia, nadácia s menom Tunegu.

Málo známe je povojnové odsúdenie (1958, 6r. za "vyzvedačstvo") Trenčana Dr. Jána Hanušina st. (*1920), riaditeľa Slovenského národného múzea (pozrieť samostatný článok na tejto stránke Trenčan).

Nenápadne bol zverejnený (možno viac v Rakúsku než v Slovensku) povojnový (leto 1950) útek trenčianskych skautov (Šinský, Minárik, Hronský, Labaška, Maleček, Zaťovič, Zeleska) z "osvobozenej" vlasti do Rakúska, kde (už v Rakúsku) bol prvý zastrelený, potom ostatní väznení v Jáchymove, posledný nedospelý skončil v polepšovni.

V úzkom kruhu starších Trenčanov sa vedelo o povojnovom odsúdení JUDr. Vojtecha Hudeca a MUDr. Jána Habáňa.

Veľmi je zdôrazňované povojnové odsúdenie Rudolfa Dobiáša, je dostatočne známe a je doširoka zverejňované - facebok, "osobnosti", UPN, CZ... - v rozhovore v novinách "Sme" uvádza, že bol (1953, ako 18r. študent) odsúdený za karikatúru, ktorú nenakreslil; pamätník zase spomína osobný rozhovor s R.D. kde povedal, že bol odsúdený nevinne, za papier, ktorý mu ktosi vložil do vrecka.

 Celkom bol donedávna neznámy desaťročný odboj pomerne rozsiahlej skupiny Organizácia slovenských rodoľubov a vlastencov (OSRV) a s ňou spojenej skupiny Slovenské oslobodzovecie hnutie. Ich činnosť od jari 1945 do jari 1955, kedy ich uväznili, dodnes nie je v úplnosti zaznamenaná, i keď priekopnícku prácu v tom vykonal Dr. Martin Lacko jednak svojimi článkami, ale aj vydaním knihy spomienok Ivana Štelcera.
Z toho, čo je známe, treba zdôrazniť ich nenásilné metódy, neboli to žiadni slovenskí Mašínovci. Ciele OSRV sú zrejmé z ich dokumentov:
   • Výzva slovenského národa k národom a vládam všekých štátov slobodného a demokratického sveta, datovaná v Banskej Bystrici 12.2.1950.
   • Memorandum, v r. 1954.
   • Ohlas k slovenskému národu, z 12.2.1955.
Z nich aj po šiestich desaťročiach až "moderne" pôsobí ich vtedajšie volanie po "víťazstve slobody, demokracie a obnovenie slovenskej štátnej samostatnosti", a začlenenia do Európskej federácie, čo sa v akejsi podobe uskutočnilo až po r. 1989, 1.januára.1993... Dočkal sa ho už len posledný z nich, pán Ivan Štelcer, ktorému po r. 1989, zákonom na to určený Ústav pamäti národa, priznal postavenie odbojára.
Nie všetky ich dokumenty sa zachovali, nie všetky ich činy zostali v pamätiach či spisoch; ich pôsobenie sa neobmedzilo na Trenčín, spomenuté sú ešte Považská Bystrica, Banská Bystrica, Bratislava, ich letáky nachádzala ŠtB v bratislavskom, nitrianskom a žilinskom kraji, s písomnosťami sa obracali na zahraničie. O živote väčšiny členov OSRV nevieme takmer nič. Ani mená odsúdených na tabuli nemusia byť úplným zoznamom členov uvedenej odbojovej skupiny, napríklad je tu ešte dvojročné väzenie Mariána Štelcera a účasť Elemíra Pašku z Piaristického gymnázia v Trenčíne.
Záujemcom o viac údajov možno odporúčať článok "Nezlomený bojovník za štátnu samostatnosť", v matičnom Národnom kalendári 2015 (je aj na tejto stránke Trenčan), a tiež knihu "Náš zápas o samostatnosť Slovenska (1945-1992)" od Ivana Štelcera (Krakov 2013, ISBN 978-83-7490-643-2); aj v Trenčianskych novinách z 3.2.2014 je o ňom článok.


Súdiac podľa trestov, dá sa povedať, že politický nenásilný odpor to mal v mieri po vojne ťažšie než počas nej. Neustal však celkom ani po prenasledovaní, a nebol vždy organizovaný, mal aj partizánske formy, režimom ťažko zvládnuteľné: spomínam si už len nahrubo na rozprávanie (okolo 1989) kapitána ŠtB, pracujúceho v elektroenergetike, s ktorým som býval v pracovnom styku, že množstvo porúch na vysokonapäťových vedeniach bývalo spôsobené skratmi reťazami hodenými na vedenie.
Občianske združenie Rastic udelilo pánovi Ivanovi Štelcerovi Cenu kráľa Rastica 2018 pri príležitosti obnovenia slovenskej štátnosti.
Cenu mu udelili za vysokú osobnú obetu pri obnovení slovenskej štátnosti, na v poradí už tretej konferencii venovanej 25. výročiu vzniku republiky, konanej dňa 6. júna 2018 v Nitre.
Cenu kráľa Rastica 2018 pánovi Ivanovi Štelcerovi odovzdali v stredu 27. júna 2018 v Trenčíne osobne predseda OZ Rastic pán prof. MUDr. Štefan Hrušovský CSc., Dr.SVS, pani prof. Dr. phil. Emília Hrabovec, PhD. a pán PhDr. Martin Lacko, PhD.
Pán Ivan Štelcer z Trenčína, nar. 11. novembra 1923 v Predmieri, je posledný žijúci z Organizácie slovenských rodoľubov a vlastencov pôsobiacej v r. 1945-1955 za obnovu slovenskej štátnosti nenásilnými spôsobmi, za čo bol v r. 1955 odsúdený na doživotie a väznený 13 rokov. Po r. 1989 mu Ústav pamäti národa priznal postavenie odbojára podľa zákona č. 219/2006 Z.z. o protikomunistickom odboji.

Autor: Ing. Vojtech Brabenec

      <<  späť na vrch tejto strany


Virtuálna pamätná tabuľa
Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi
 národnému buditeľovi

Túto virtuálnu pamätnú tabuľu umiestňujem vedľa pamätnej tabule Ľudovíta Štúra na Hviezdoslavovej ulici v Trenčíne.



NÁRODNÝ BUDITEĽ,
SPISOVATEĽ, NOVINÁR
A PRVÝ PREDSEDA SNR, VODCA
SLOVENSKÉHO POVSTANIA 1848
A EVANJELICKÝ KŇAZ

JOZEF MILOSLAV HURBAN
 (1817 - 1888)
V ROKOCH 1826 – 1830
Z RODNÉHO BECKOVA
TU NAVŠTEVOVAL
AKO 9 AŽ 13 ROČNÝ
MESTSKÚ ŠKOLU V TRENČÍNE

V ROKU 2017
PRI PRÍLEŽITOSTI 200. VÝROČIA
JEHO NARODENIA VENUJE
KLUB STARÝCH TRENČANOV
MIESTNEHO ODBORU
MATICE SLOVENSKEJ V TRENČÍNE


Jozef Miloslav Hurban je známy ako národný buditeľ Slovákov spolu s Ľudovítom Štúrom a Michalom Miloslavom Hodžom. Všetci traja majú spoločný pomník na trenčianskej Hviezdoslavovej ulici.
Nie je príliš v povedomí verejnosti, že J. M. Hurban sa narodil v blízkom Beckove, a ešte menej je známe, že v mladosti chodil štyri roky do školy v Trenčíne.
Túto virtuálnu pamätnú tabuľu zriadenú k príležitosti 200. výročia narodenia J. M. Hurbana odhaľujeme pri uskutočnení prednášky o J. M. Hurbanovi v trenčianskej knižnici dňa 23.2.2017.

V roku 2017 pri príležitosti matičného roku J. M. Hurbana ponúkame verejnosti na týchto stránkach v Knihovničke Trenčana "e-knihu" z r. 1922:
Jozef Miloslav Hurban a jeho borba proti Čechom a Čechoslovákom v časopise "Slovenskje pohladi" r. 1846. Pôvodnú osnovu úvodom a poznámkami opatril Juraj Podhradský.
Autor: Ing. Vojtech Brabenec

      <<  späť na vrch tejto strany


Virtuálna pamätná tabuľa
Tábor nútených prác

Túto virtuálnu pamätnú tabuľu umiestňujem na miesto niekdajšieho dvora bývalých honvédskych (za prvej ČSR tzv. Masarykových) kasární na Legionárskej ulici, v ktorých bol tábor nútených prác zriadený, na terajší podstavec súsošia z r. 1988




V TÝCHTO MIESTACH
JESTVOVAL V TRENČÍNE
V R. 1950
TÁBOR NÚTENÝCH PRÁC



O tábore sa dozvedáme z článku pána Jerguša Sivoša, ktorý je na inom mieste týchto stránok.
Tábory nútených prác boli zriadené na základe zákona 247/1948 Sb. z 25. 10. 1948.


Autor: Ing. Vojtech Brabenec, 14.3.2017.

      <<  späť na vrch tejto strany


Virtuálna pamätná tabuľa

100. výročie príchodu rektora Jozefa Braneckého do Trenčína   23.8.1917

Túto virtuálnu pamätnú tabuľu umiestňujem na budovu kláštora piaristov, kde rektor a provinciál piaristov Jozef Branecký v Trenčíne pôsobil.






NA PAMIATKU
100. VÝROČIA PRÍCHODU
REKTORA PIARISTOV
JOZEFA BRANECKÉHO
DO TRENČÍNA
DŇA 23. AUGUSTA 1917



Zriadil Klub starých Trenčanov, 2017


Táto virtuálna pamätná tabuľa bola odhalená 23. augusta 2017. Zo slávnostného príhovoru vyberáme:

Dnes je tomu presne sto rokov čo pod tento starobylý hrad prišiel sem do piaristického kláštora 23. VIII. 1917 rektor kolégia, kostola, a profesor gymnázia páter Jozef Branecký.
Tieto slová odzneli dnes krátko po deviatej hodine pri pamätnej tabuli venovanej Jozefovi Braneckému na budove kláštora piaristov, pod ktorú bol zavesený veniec od jeho netere pani Jolany Belkovej pri tejto pozoruhodnej príležitosti.
Ešte krajšie by boli tieto slová vyzneli, keby sa bol veniec vešal pod pamätnú tabuľu, odhalenú pri tejto neopakovateľnej príležitosti. Aj keď rektor už jednu pamätnú tabuľu na budove kláštora piaristov má, za to, „že urobil z Trenčína historické mesto“ (podľa vyjadrenia jeho bývalého žiaka profesora Matúša Kučeru) si ju od Trenčanov a mesta Trenčín zaslúži.
Aj tak by to bola len malá splátka z veľkého dlhu, čo voči rektorovi máme.
Autor: Ing. Miroslav Bulko, Trenčín, 23. VIII. 2017.

Slávnosť konanú dňa 23. augusta 2017 zorganizoval predseda trenčianskej pobočky Slovenskej numizmatickej spoločnosti pri SAV pán Ing. Miroslav Bulko v mene jeho netere pani Jolany Belkovej. Slávnosti sa zúčastnili pozvaní hostia: Primátor Mesta Trenčín pán Mgr. Richard Rybníček, Rektor kolégia piaristov P. Mgr. Stanislav Šimkovič, PhD., SchP. a niekdajší členovia učiteľského zboru Gymnázia J. Braneckého, predsedníčka Miestneho odboru Matice slovenskej, predseda Klubu starých Trenčanov, tiež bývalí žiaci rektora Braneckého, aj ďalší občania mesta Trenčín.

      <<  späť na vrch tejto strany


Virtuálna pamätná tabuľa
Jurajovi Jánošíkovi

Túto virtuálnu pamätnú tabuľu umiestňujem na trenčiansku mestskú bránu.





JURAJ JÁNOŠÍK
Z TERCHOVEJ,
LEGENDÁRNY HRDINA
SLOVENSKÉHO ĽUDU,
NARODIL SA A PÔSOBIL
V TRENČANSKEJ STOLICI,
BOJOVAL V BITKE PRI TRENČÍNE -
HAMRY 3. AUGUSTA 1708.

K 330. výročiu narodenia   
venujú rodáci z Trenčianskej,   
KST, Bbc, v januári 2018.   

Pamiatka na Jura Jánošíka dlhodobo a stále žije v pamäti, slovesnosti, názvoch, zobrazeniach a rôznych stvárneniach.
V Trenčíne dodnes žijú Jánošíkovci.
Neznámy Jánošík je vynikajúca kniha od historika a archivára PhDr. Jozefa Kočiša, CSc., z Beluše, napísaná na základe archívnych záznamov, vydala ju Osveta Martin v r. 1986.
Tu niet veľmi čo písať, pretože všetko už bolo napísané a Jánošíka pozná každý, lebo Jánošík je náš.

Ing. Vojtech Brabenec, Klub starých Trenčanov, 25. január 2018

      <<  späť na vrch tejto strany


Virtuálna pamätná tabuľa
700. výročie úmrtia Matúša Čáka Trenčianskeho

Túto virtuálnu pamätnú tabuľu umiestňujem na vchod do Matúšovej veže
Trenčianskeho hradu.




NA PAMIATKU
700. VÝROČIA ÚMRTIA
MATÚŠA ČÁKA
TRENČIANSKEHO
DŇA 18. MARCA 1321

Zriadil Ing. Miroslav Bulko,
Klub starých Trenčanov, 2021



Matúš Čák je nezmazateľne zapísaný do histórie Trenčína; miesto jeho posledného odpočinku však doposiaľ nepoznáme - okolnosti ukazujú na tajné miesto na vtedy obliehanom Trenčianskom hrade. Povesť o hrobe Matúša Čáka je tu: http://trencan.6f.sk/0054-HrobMatusaCaka.html.
Historická osoba Matúša Čáka Trenčianskeho má svoje pevné miesto v dielach trenčianskeho historika, rektora pátra Jozefa Braneckého.
Matúšova dŕžava "Terra Mathei" pokrývala veľkú časť Slovenska, ba aj moravský hrad Broumov mu patril. Zachovali sa zprávy o tom, že razil aj vlastné peniaze, ale zachovaný nález mince nemáme. Na pamiatku tohoto výročia Matúša Čáka Trenčianskeho zorganizovali Trenčianski numizmatici fiktívny "Matúšov dukát" vyobrazený na vydanej pohľadnici - pozrieť tu: http://trencan.6f.sk/Brabenec/0155-PohladniceBbc/0155-PohladniceBbc.html#P21
Ing. Vojtech Brabenec, Klub starých Trenčanov, 11.3.2021

      <<  späť na vrch tejto strany


Virtuálna pamätná tabuľa

Trenčiansky mier
a
Trenčianska zmluva
A.D.1335

Túto virtuálnu pamätnú tabuľu umiestňujem ku prvej bráne Trenčianskeho hradu.





NA PAMIATKU
TRENČIANSKEHO MIERU
24. AUGUSTA 1335
DOHODNUTÉHO
NA TRENČIANSKOM HRADE
TRENČIANSKOU ZMLUVOU
MEDZI
KRÁĽOVSTVOM ČESKÝM A
KRÁĽOVSTVOM POĽSKÝM
KTOROU UKONČILI
SVOJE SPORY O SLIEZSKO.

Zriadil Ing. Vojtech Brabenec,
Klub starých Trenčanov, 2023



V Trenčíne sa vie o "gotickej monštrancii" ako dare pri príležitosti tunajších dávnych kráľovských rokovaní na Trenčianskom hrade a o stretnutí panovníkov v r. 1335, to sa príležitostne pripomína.
O spopularizovanie sa kedysi zaslúžil náš Rektor - Jozef Branecký, ale jeho poslucháči sa už pominuli a jeho písané diela už málokto číta (sú voľne aj na http://trencan.6f.sk/branecky/index.html).
V r. 1995 k výročiu udalosti trenčianski filatelisti usporiadali spomienku a vydali svoje filatelistické špeciality: poštové lístky, poštové obálky s kresbami panovníkov, použila sa príležitostná poštová pečiatka.

Menej sa vie o čom na Trenčianskom hrade panovníci rokovali, a s akým výsledkom, tiež sa ani nespomína, prečo sa rokovalo práve v Trenčíne, veď rokovania sa Trenčína netýkali.

Pojem Trenčianska zmluva ani Trenčiansky mier nie je známy ani v Trenčíne(!), ba ani v Slovensku nie: je oveľa viac známy v zahraničí než v Trenčíne samotnom: nájdete ho v nemeckej, českej aj anglickej (pravdepodobne aj poľskej) vikipédii, ale nie v slovenskej.

Po obnovení Poľského kráľovstva v roku 1295 vznikli medzi ním a Českým kráľovstvom spory o ovládnutie Sliezska. Spory sa skončili Trenčianskym mierom uzavretým v roku 1335 Trenčianskou zmluvou. Jej zmluvnými stranami boli na jednej strane český kráľ Ján Luxemburský a jeho syn markgróf Karol a na strane druhej poľský kráľ Kazimír III. Veľký. Pri rokovaniach o zmluve vystupoval ako sprostredkovateľ Kazimírov švagor, uhorský kráľ Karol I. Robert z Anjou. Preto sa rokovania uskutočnili na jeho hrade Trenčín, ktorý je neďaleko hraníc so Sliezskom a Čechami na severozápade dnešného Slovenska.

Trenčianska zmluva bola písomne uzavretá 24. augusta 1335 na Trenčianskom hrade v meste Trenčín, kde sa stretli zástupcovia poľského kráľa Kazimíra III. Veľkého, dvor Karla I. Roberta z Anjou a osobne Ján Luxemburský so synom Karlom. Neprítomný poľský kráľ Kazimír III. Veľký zmluvu ratifikoval - podpísal zmluvu až 9. marca 1339 v Krakove.

V Trenčianskej zmluve sa poľský kráľ Kazimír Veľký na večné časy vzdal všetkých nárokov Poľska na sliezske územia ovládané Piastovcami, a český kráľ Ján Luxemburský a jeho syn Karl sa za 20 tisíc kôp českých grošov zriekli poľského kráľovského titulu, ktorý prevzali od Přemyslovcov.

Trenčianskou zmluvou sa Sliezsko oddelilo od Poľska a začlenilo sa do Českého kráľovstva Svätej rímskej ríše národa Nemeckého.

Autor: Ing. Vojtech Brabenec, Klub starých Trenčanov, 22.2.2023

      <<  späť na vrch tejto strany


Zoznam pamätných tabúľ odhalených v Trenčíne významným letcom.

   Boli zriadené najmä zásluhou pána Ladislava Jambora. Zoznam z jeho pozostalosti dala láskave k dispozícii jeho manželka, pani prof. Jamborová.




V súvislosti s pamätnou tabuľou prof. MUDr. Alojzovi Churovi na trenčianskom námestí nachádzame túto zprávu o jemu venovanej pamätnej tabuli v jeho rodisku:

Dňa 21. 6. 2014 bola v Hliníku nad Váhom
odhalená pamätná tabuľa prvému profesorovi
pediatrie na Slovensku MUDr. Alojzovi J. Churovi
- zakladateľovi Slovenského detského lekárstva.
Akciu organizovala nadácia Chura v Hliníku.

Foto Ing. V. Brabenec, Trenčín.
Doplňujeme, že Prof. MUDr. Alojz Chura bol dekanom Lekárskej fakulty Slovenskej univerzity v Bratislave v období prvej Slovenskej republiky.






Táto stránka Virtuálne pamätné tabule bola založená 9.3.2013, pri príležitosti piateho výročia vzniku tejto internetovej stránky TRENČAN.
Súčasný obsah nie je úplný ani konečný.
Autor: Ing. Vojtech Brabenec, Trenčín, 9.3.2013 - 2021.
(Koniec diela)

Toto dielo chráni Autorský zákon.
Autorovi patria práva hlavne podľa autorského zákona, najmä
označenie autorstva, nepozmeňovanie diela, udeľovanie súhlasu na verejný prenos a iné rozširovanie, a právo na odmenu za využitie diela.
Uložené s časovou značkou (datumom) zverejnenia v internetovom archíve.
      <<  Návrat späť na vrch tejto strany                <<    <<  Návrat na hlavnú stránku
Nižšie nasleduje prípadná reklama poskytovateľa: